English Slovensky

 

Nedokážem učiť len preto, aby som učila.


zhovárala sa Radana Kodetová

Zuna Kozánková - slovenská tanečnice a pedagožka. Toto jméno mám spojené s pohodou, vyrovnaností, s tělem v krásném pohybu, s nespoutaností v názorech nejen na tělo a tanec. Poprvé jsem Zunu potkala a "zažila" na svém těle zhruba před 14 lety na tanečních seminářích v Praze, a od té doby se účastním každý rok alespoň některé z akcí, na které je přítomna - ať už seminářů probíhajících ve městech, nebo počas pobytů na horách, spojených s tancem a relaxací v krásné přírodě.
Pro mne osobně její výuka nespočívá v nadrilované technice, ale Zunino učení chápu jako permanentní psychosomatické a sociální vzdělávání. Je to něco, co mě nabíjí a popohání k vývoji nejen v tanci, ale i v běžném životě, který je neodmyslitelný. A to mě na tom baví.
Děkuji za to, že se Zunou mohu promlouvat o otázkách, které nás napadly v souvislosti s její činností zejména v oblasti pedagogické práce.

Můžeš vysvětlit, co je ve tvých hodinách podstatou procesu výuky tance?

Snažím sa o to, aby každý, kto so mnou tancuje, chápal, čo robí. Nemyslím chápal mozgom, ale aby jeho telo, všetky jeho bunky, i duša, boli tanec schopné pochopiť, precítiť, prosto napojiť sa na pohyb. S niektorými tanečníkmi mi to ide rýchlejšie, iní na to potrebujú viac času. Ale to je v poriadku. Avšak keď niekto robí niečo bez toho, aby aspoň chcel vedieť o tom, čo robí, a iba sebou tak povediac „mrská“, je to pre mňa, ako pedagogičku, veľmi znepokojujúce.
S tým súvisí aj symbióza s vlastným telom. To obnáša teoretické aj praktické vedomosti o tom, čo v tom tele všetko máme, od kostí, kĺbov, šliach, svalov, až po čakry, meridiány a energiu v nich. Ako to môžeme používať, zlepšiť tak pohybový prejav a zároveň tým telo ochrániť pred zranením, alebo príliš rýchlym opotrebením.
Do veľkej miery mi ide aj o radosť z pohybu, radosť z objavovania nových súvislostí v tele, ktoré sú prirodzene premietané aj do života mimo tanca.

Čím zejména zmiňovaný přístup k výuce obohatil či obohacuje tvůj osobní život?

Tanec v tejto forme nie je pre mňa prácou, ale životom a nekonečnou meditáciou. Či učím alebo tancujem na javisku, vždy v tanci meditujem. A tak si splácam dlh za tie neuskutočnené meditácie v lotosovom sede pri sviečke a vonnej tyčinke, na ktoré v kole života niekedy „nemám čas“. Tanec mi otvára brány k veľkej životnej radosti. Keď ju zažijem v tanci, ľahšie ju udržujem aj v živote. A radosti nikdy nie je dosť. Zároveň ma tento prístup k výuke učí úprimnosti, učí ma prejavovať sa navonok taká, aká skutočne som aj vovnútri. Som presvedčená o tom, že tancom sa nedá klamať, alebo aspoň nie na dlhú dobu. 

Sleduji tvůj profesionální, osobnostní, částečně i osobní vývoj poměrně dlouho. Poslední dobou vidím obrovskou změnu ve způsobu, jak pracuješ. Jsou ve tvém osobním životě události, které způsob práce významně ovlivnily nebo ovlivňují?

Raz mi ktosi povedal, že moje technické tréningy sú ako psychoterapia. Prekvapilo ma to, pretože sa o to na technických tréningoch nesnažím, i keď uznávam, že isté prvky terapie sa tam nevedome objavujú. Tanec považujem za liečivý a venujem jeho terapeutickému aspektu pozornosť na iných tanečných hodinách, ako napríklad improvizácie. Je to fascinujúce prelínanie sa so životom, kde pracujeme na vlastnom osobnostnom vývoji a každé nové objavy, každé obrovské posuny pri pochopení svojej psychiky, sa odrážajú aj v mojej práci. Ak niečo objavím, čo funguje mimo tanca, nedokážem to oddeliť a prenášam to aj na sálu a na javisko. Niekedy to príde aj úplne z inej oblasti, ako je napríklad ekológia, či taoizmus. Zisťujem, že v tanci to funguje tiež, pretože sú tam isté univerzálne zákony a tak to používam aj v tanci.  

Zaměřuješ svoji pedagogickou činnost pouze na tanečníky profesionály?

Prácu s profesionálmi mám nesmierne rada, pretože ma núti postupovať vpred, nezostať niekde v strede, neuspokojovať sa s fiktívnym dostatkom vlastných vedomostí. Približuje ma k bodu, kam až sa touto prácou dá po tej technickej stránke zájsť. Musím pohnúť „zadkom“, ale aj mozgom, aby som študentov mala vždy čo naučiť. Ale rada učím aj neprofesionálov - ľudí, ktorí sa profesionálmi chcú stať, ale aj ľudí, ktorí sa tancu venujú len preto, že im tancovanie robí radosť a objavujú v ňom nové súvislosti pre svoj život. Tu je tá práca úplne iná. Nemôžem mať na nich tak vysoké technické nároky, cieľ ani zďaleka nie je ten istý ako s profesionálmi. Tanec je posunutý skôr do roviny objavovania symbiózy seba samého s vlastným telom, prepojenia života mimo tanec so životom v tanci. Tu sa objavujú terapeutické prvky, o ktorých bola reč.

Když jsem tě poprvé poznala, jevily se mi tvoje lekce z počátku hodně technicky zaměřené, někdy pro mne až příliš nabité technickými prvky. Dnes i tvoji technickou hodinu pociťuji jinak. Je tam pro mne určitá nadstavba, něco navíc, co mě čistě technického pocitu zbavuje. Jak přistupuješ k tréningu dnes, co při hodinách k výuce používáš - techniku, systém tvořený využitím principů různých technik, nebo je to něco úplně jiného?

To závisí od toho, čo učím. Pokiaľ je to technický tréning, používam techniku.  Tá má určitú formu, tréning má štruktúru, dynamiku a určitý cieľ. „Moja“ technika však nie je konečná, zakonzervovaná, kodifikovaná. Stále sa čiastočne obmieňa, niečo časom prirodzene vypadne z môjho záujmu, aby urobilo miesto novým veciam. Tréningy, ktoré robím dnes, vznikli vďaka otvoreným receptorom, cez ktoré sa kopec zaujímavých vecí dostalo počas života do môjho registra. V žiadnom prípade to však nie je guláš. Mám totiž veľmi rada systém :-). Sú to kamienky, rôzne horniny, minerály, ktoré priebežne padajú do horúceho kotla s lávou mojej bytosti, tam sa tavia, premiešavajú, tvoria nové zliatiny, ponechajúc si však tie podstatné „chemické zložky“  a ja ich už len vyprskávam kade chodím. Je to dlhý proces, venujem sa mu tri tretiny svojho života.
Dôraz kladiem na určitú pohybovú logiku, nerada konštruujem pohyb hlavou. Telo má svoju vlastnú logiku, prirodzenosť, plynulosť, ktorá nemá s mozgom nič spoločné a teda učím študentov, ako ju používať. Telo si väčšinou samé nájde cestu, ako pohyb správne urobiť. Stane sa to, pokiaľ mu v tom nebránime mozgom a jeho snahou všetko pochopiť a rozanalyzovať. Telo nám tak často prinesie množstvo prekvapujúcich momentov, takže sa tu objavuje aj akási dynamika a hodiny nemajú kedy byť nudné. Vtedy pri tanci rozprávam málo, niekedy vôbec nie, študenti počúvajú moje a neskôr aj svoje telá.
Posledné roky nedokážem učiť len tak pre učenie. Svoje workshopy cielene zameriavam na určité témy, ktoré v tom danom workshope môžeme rozvíjať úplne do hĺbky. Sú to napríklad týždenné, či celovíkendové semináre „Tekuté kĺby“, „Živá chrbtica“, či „Dýchajúce kosti“…, kde sa danej téme venujeme na technickom tréningu, v improvizáciách, energetických qigongových cvičeniach, v partnerskej práci a podobne.
Vzhľadom na moje zanietenie pre čínsku medicínu, obohacujem svoje workshopy aj o informácie o stravovaní, o napojení sa na cykly prírody a podobne. To všetko ľuďom pomáha vnímať svoje telo hlbšie a pôsobí to aj preventívne proti zraneniam a ochoreniam. 

Měla bys nějaké doporučení, jak techniku rozvíjet, aby spolu s tanečníkem, který ji  provozuje, nezakrněla?

Neodvažujem sa mať žiadne svetoborné doporučenia, môžem sa iba podeliť o to, čo som pri svojom štúdiu a práci zažila. Na škole som hlavou, ale ani telom, nedokázala pochopiť prečo mám trénovať pohybové kombinácie, ktoré vznikli pred mnohými rokmi, či až desaťročiami, a prečo ich mám opakovať ako nejaký hlúpy zajko. Súčasný tanečník nie je archeológ, ktorý sa zaoberá starými vecami pre múzeum, tanečník sa prebúdza každý deň do nových príležitostí, jeho telo i myseľ žijú. A tak by mal všetky poznatky, ktoré sa kedy naučil, pretaviť do súčasnosti. Myslím, že v tom to je – ponechať to podstatné, ale nepozabudnúť sa! Nezabudnúť, že život je zmena!  A možno vyskúšať aj niečo, čo sme v živote nevyskúšali a nebáť sa, že v tom nebudeme dobrí. Také myšlienky sú obmedzenia, ktoré nám vytvára naše ego a ego často netreba počúvať :-).

Jednou na tréningu jsi říkala, že bys nemohla učit malé děti, že obdivuješ lidi, kteří to dělají, kteří to umí. Myslíš, že to dnes není trochu jinak...?

Cítim, že je dosť veľký rozdiel učiť deti a učiť dospelých. Malé deti žijú v úplne inom svete ako my, a ja sa trochu obávam vstupovať doň s tým, s čím pracujem s dospelými. Ak by som sa raz na to odhodlala, musela by som príprave venovať dlhý čas, aby som našla spôsob ako ich neobmedzovať a nechať v nich to, čo je im prirodzené. I keď, paradoxne, s dospelými práve toto robím. A o to asi ide - dospelých ľudí v podstate učím navracať sa k tomu, čo vedeli ako deti. A to deti nepotrebujú. Deti vedia tancovať aj bez nás. Nepotrebujú ovládať svoje telo, nepotrebujú ani žiadnu techniku, aby tancovali. Oni tancujú. Ide o to, ako v nich povzbudiť túto schopnosť tak, aby v nej zotrvali a tvorivým spôsobom ju rozvíjali. Ani dnes sa necítim na to, aby som učila deti tancovať.  Neučím to ani vlastnú dcéru, ona totiž tancovať vie :-). Tým, že chodí s nami na miesta kde učíme, pozoruje s čím pracujeme a ako to robíme, vníma prúd pohybu, počúva naše rozpravy o tanci, má bubon, na ktorý občas vyludzuje rôzne rytmy ..., to ju ovplyvňuje.

Zuno, moc ti děkuju za spolupráci.


3/2014