Inspiroval vás nějaký jiný koncept?
Zuna: Žiadny koncept sme nemali. Spätne si uvedomujeme, že koncept sa tam tvoril sám, respektíve, on tam už bol, my sa do neho len zapasovali. Veď ako by to bolo možné netancovať v krásny slnečný deň na lúke, keď rozvoniava a volá nás svojim bzukotom. Aké by to bolo nezačať tancovať v rieke, keď sa pri nej ocitneme a môžeme vnímať jej sebevlastný tanec a volá nás svojim hukotom… Samozrejme tancujeme aj na sále, tam je gro veľmi intenzívnej práce. Doobeda tri a pol hodiny a poobede dve a pol hodiny.
Milan: Ja som ešte v čase štúdia na VŠMU, zbystril pozornosť, keď sa na prednáškach o histórii moderného tanca v Amerike spomenul Jacob´s Pillow Dance Festival alebo informácia o tom, že Ted Shawn a jeho žena Ruth St. Denis kúpili na vidieku farmu. To miesto sa stalo pre históriu moderného tanca v Amerike veľmi dôležité. Po ukončení štúdia, v roku 1996, som mal počas letných prázdnin v Amerike možnosť zažiť jedno malé centrum v štáte Vermont - v lese, priamo v lone prírody, s jednoduchými drevenými domami a tanečnou sálou. To ma silno zasiahlo. Takže keď som v čase aktívneho fungovania na festivale vo Viedni uvažoval o tom, že ma to tam už veľmi nenapĺňa a mal som chuť skúsiť si niečo iné, niečo, čo by vytvorilo protipól k tomu, čo sa deje na festivale vo Viedni, napadlo mi rovnako ako Zunu, že by to malo byť mimo mesta a s prepojením s prírodou.
Koho zvete na tanec do hor?
Milan: Od začiatku sme chceli, aby to bolo komorné, aby sme sa mohli čo najviac osobne stretnúť s ľuďmi. To znamená nielen na sále, ale aj mimo nej - pri tom, ako si spolu varíme, pri výletoch, pri kúpaní v rieke a večerných rozhovoroch. Takže na začiatku sa tejto akcie zúčastňovali ľudia, ktorí chceli podobne zdieľať čas. Spočiatku to vôbec nebolo rozdelené na tanečníkov a netanečníkov, ale postupne o túto akciu začal byť veľký záujem. Študenti z celej Európy chceli prísť do malej českej vesničky a zažiť našu prácu v inom kontexte. A tak bolo postupne potrebné rozdeliť akciu na dva bloky. Jeden otvorený pre všetky skúsenostné úrovne, teda aj pre ľudí, ktorí prišli na takýto workshop po prvý krát a na blok, ktorý bol zameraný pre tanečníkov a pre ich zdokonaľovanie sa v technikách a detailnejšej práci.
Kde se bude odehrávat Tanec na horách letos a jaký nabízíte program?Milan: Obsah a filozofia mojej i Zuninej práce sú si navzájom veľmi blízke. Máme jeden spoločný koreň, ale každý z nás k tomu pristupuje trochu inak. A to je pre študentov zaujímavé - absolvovať naše spoločné učenie a dostať sa tak viac do podstaty práce s telom. Dá sa povedať, že ide o to vnímať, ako sa veci navzájom dopĺňajú, vidieť medzi nimi súvislosti. Takže tento workshop nie je o tom, že sa denne odučí poldruha hodinový tréning a po ňom nasleduje ďalší, ako bežne festivaly ponúkajú. Program má svoj vývoj, od rána až do večera. V dopoludňajších hodinách je to o rozprúdení energie v tele a o oboznámení sa so systémami vo vnútri nášho tela, ako sú meridiány alebo kostrová štruktúra tela. Táto práca doobeda vrcholí tanečnou technikou. Poobedný program je viac venovaný improvizácii, kontaktnej improvizácii. V tejto časti dňa rozvíjame viac kreativitu a vzájomnú interaktivitu medzi študentmi. Úplný záver dňa je vždy otvorený, je na každom z účastníkov. Niekedy je na sále kontaktný Jam, inokedy sa ideme kúpať do rieky, alebo sa učíme od seba navzájom niečo nové.
Co si z týdenního pobytu odnese laik a co taneční profesionál?Naopak amatéri tam tiež objavujú silné veci. Napríklad jedna začínajúca černošská speváčka, ktorá s nami tancovala na horách dva krát, vďaka pohybu a akémusi inému spôsobu vnímania seba, čo sa dá len pohybom a tancom dosiahnuť, objavila v sebe silu dať sa na ozajstnú spevácku kariéru. Dnes vydala CD, a bola nominovaná na cenu Namibian Annual Music Awards.
Milan: Každý tu skrze telo načrie viac do svojho vnútra a vďaka tomu, že po práci na sále výjde von a je obklopený len vidiekom a prírodou, proces, ktorý sa rozbehol na sále, môže ďalej pokračovať, upevňovať sa. Po návrate domov tým pádom nevyprchá tak rýchlo.
A co si z těch dvou týdnu odnášíte Vy?
Zuna: Ja si odnášam pocit dobre vykonanej práce, ktorá má dosah aj na dušu tých, ktorí sa zúčastnili. Samozrejme moja vlastná duša dostáva v tom prostredí poriadne ošetrenie a tak sa vždy vraciam síce fyzicky unavená, ale zharmonizovaná. Vždy si odnášam pocit, že práca a myslím aj život v takomto prostredí je to, čo hľadám a čo hodlám naplniť.
zhovárala sa Jana Návratová, 5/2013