English Slovensky

Každý tu skrze telo načrie viac do svojho vnútra

rozhovor so Zunou a Milanom o Tanci na horách

Co vás před 12 lety přivedlo k tomu uspořádat Tanec na horách?
Zuna:
Odkedy sa otvorili hranice, otvorila sa pre nás cesta do Viedne. Na obrovskom festivale Impulz Tanz sme tak mohli niekoľko rokov pracovať so zaujímavými ľuďmi, choreografmi a pedagógmi, ktorí boli špičkou tanca. Táto skúsenosť bola pre nás veľmi cenná, no vnímali sme aj druhú stránku tejto mega akcie. A to bola jej komerčnosť a hlavne masovosť. Keď je na sále 30-40 účastníkov, tak učiteľ nemá šancu venovať sa každému účastníkovi a nemôže ísť vo svojej práci skutočne do hĺbky. A hĺbka v tom, čo robíme, je pre nás dôležitý aspekt. Zároveň sme vnímali, že v tom návale všetkého okolo, čo festival ponúkal, sa mnohé veci čiastočne roztriešťovali vo víre akcie a vo víre mesta ako takého. Dnes si uvedomujem, že zrejme na väčšine workshopov, ktoré sa uskutočňujú v meste, to tak je. Človek výjde zo sály, vhupne do bežného života, rieši svoje problémy, dekoncentruje svoju pozornosť v sociálnych sieťach a podobne. A tak sme vymysleli opak – pobyt mimo mesta, maximálne 18 účastníkov, spolunažívanie a spoznávanie sa aj mimo sály. Netušili sme aké to bude mať pre nás dopady a či to vôbec bude fungovať. Najprv sme hľadali niečo v slovenských horách, ale o takýto koncept, či experiment vtedy nebol záujem. V tom čase sme sa však už angažovali aj v Čechách a povedali sme o tomto úmysle jednej českej tanečnici Zite Pavlištovej. Tá pochádza z dedinky Pečín v Orlických horách, a tak to celé začalo. V roku 2001 sme to teda vyskúšali a pokračujeme dodnes.  

Inspiroval vás nějaký jiný koncept?
Zuna:
Žiadny koncept sme nemali. Spätne si uvedomujeme, že koncept sa tam tvoril sám, respektíve, on tam už bol, my sa do neho len zapasovali. Veď ako by to bolo možné netancovať v krásny slnečný deň na lúke, keď rozvoniava a volá nás svojim bzukotom. Aké by to bolo nezačať tancovať v rieke, keď sa pri nej ocitneme a môžeme vnímať jej sebevlastný tanec a volá nás svojim hukotom… Samozrejme tancujeme aj na sále, tam je gro veľmi intenzívnej práce. Doobeda tri a pol hodiny a poobede dve a pol hodiny.  

Milan: Ja som ešte v čase štúdia na VŠMU, zbystril pozornosť, keď sa na prednáškach o histórii moderného tanca v Amerike spomenul Jacob´s Pillow Dance Festival alebo informácia o tom, že Ted Shawn a jeho žena Ruth St. Denis kúpili na vidieku farmu. To miesto sa stalo pre históriu moderného tanca v Amerike veľmi dôležité. Po ukončení štúdia, v roku 1996, som mal počas letných prázdnin v Amerike možnosť zažiť jedno malé centrum v štáte Vermont - v lese, priamo v lone prírody, s jednoduchými drevenými domami a tanečnou sálou. To ma silno zasiahlo. Takže keď som v čase aktívneho fungovania na festivale vo Viedni uvažoval o tom, že ma to tam už veľmi nenapĺňa a mal som chuť skúsiť si niečo iné, niečo, čo by vytvorilo protipól k tomu, čo sa deje na festivale vo Viedni, napadlo mi rovnako ako Zunu, že by to malo byť mimo mesta a s prepojením s prírodou.    

Koho zvete na tanec do hor?
Zuna:
Tanec na horách je pre každého, kto si chce v lete uvedomelo zatancovať, prepojiť sa s prírodou, zažiť kopec srandy, vypnúť mobil a počítač J. Vzhľadom na to, že pôsobíme rôzne po svete, stala sa táto akcia medzinárodnou. A keďže radi pracujeme s profesionálmi, ale aj ľuďmi, ktorí sa venujú tancu vo svojom voľnom čase, alebo sú absolútni začiatočníci, rozdelili sme tento pobyt na dva turnusy. Jeden pre tanečníkov a jeden pre zmiešanú skupinu, kde sa s tanečníkmi stretávajú aj netanečníci.  

Milan: Od začiatku sme chceli, aby to bolo komorné, aby sme sa mohli čo najviac osobne stretnúť s ľuďmi. To znamená nielen na sále, ale aj mimo nej - pri tom, ako si spolu varíme, pri výletoch, pri kúpaní v rieke a večerných rozhovoroch. Takže na začiatku sa tejto akcie zúčastňovali ľudia, ktorí chceli podobne zdieľať čas. Spočiatku to vôbec nebolo rozdelené na tanečníkov a netanečníkov, ale postupne o túto akciu začal byť veľký záujem. Študenti z celej Európy chceli prísť do malej českej vesničky a zažiť našu prácu v inom kontexte. A tak bolo postupne potrebné rozdeliť akciu na dva bloky. Jeden otvorený pre všetky skúsenostné úrovne, teda aj pre ľudí, ktorí prišli na takýto workshop po prvý krát a na blok, ktorý bol zameraný pre tanečníkov a pre ich zdokonaľovanie sa v technikách a detailnejšej práci.  

Kde se bude odehrávat Tanec na horách letos a jaký nabízíte program?
Zuna:
Letos, ako každý rok, sa odohráva v Pěčíne v podhorí Orlických hôr. Tento rok je však špecifický preto, že sa na tomto mieste odohrá posledný krát. Do Orlických hôr sme sa totiž zamilovali a našli sme tam po dlhom hľadaní miesto, kam sa práve sťahujeme. Chystáme sa tam žiť a vybudovať umelecké a vzdelávacie centrum. Veríme, že práve toto prostredie so svojim kľudom, hĺbkou a akýmsi iným tempom života, ponúkne inú realitu vnímania tanca, divadla, umenia a iných vecí, ktoré nás zaujímajú a radi by sme ich do projektu zakomponovali. Takže tento rok na Tanec na horách pozývame každého, kto túto akciu ešte nezažil a vždy chcel, alebo sa o nej práve dozvedel, ale aj všetkých, ktorí tam už boli a chceli by s nami túto akciu spoločne ukončiť. Niektorí účastníci tam boli skutočne mnoho rokov po sebe, alebo sa vracali po určitých prestávkach. Je krásne pozorovať, ako ľudí tento pobyt mení, nás nevynímajúc.     

Milan: Obsah a filozofia mojej i Zuninej práce sú si navzájom veľmi blízke. Máme jeden spoločný koreň, ale každý z nás k tomu pristupuje trochu inak. A to je pre študentov zaujímavé - absolvovať naše spoločné učenie a dostať sa tak viac do podstaty práce s telom. Dá sa povedať, že ide o to vnímať, ako sa veci navzájom dopĺňajú, vidieť medzi nimi súvislosti. Takže tento workshop nie je o tom, že sa denne odučí poldruha hodinový tréning  a po ňom nasleduje ďalší, ako bežne festivaly ponúkajú. Program má svoj vývoj, od rána až do večera. V dopoludňajších hodinách je to o rozprúdení energie v tele a o oboznámení sa so systémami vo vnútri nášho tela, ako sú meridiány alebo kostrová štruktúra tela. Táto práca doobeda vrcholí tanečnou technikou. Poobedný program je viac venovaný improvizácii, kontaktnej improvizácii. V tejto časti dňa rozvíjame viac kreativitu a vzájomnú interaktivitu medzi študentmi. Úplný záver dňa je vždy otvorený, je na každom z účastníkov. Niekedy je na sále kontaktný Jam, inokedy sa ideme kúpať do rieky, alebo sa učíme od seba navzájom niečo nové.

Co si z týdenního pobytu odnese laik a co taneční profesionál?
Zuna:
Myslím, že profesionál si odnesie určitý hlbší pohľad do svojho vzťahu k tancu a k svojmu telu. Mnohí účastníci si tu uvedomia, že v bežnej praxi a v už zabehnutej rutine života profesionálneho tanečníka, sa prestávajú svojmu telu venovať, prestávajú ho spoznávať a už ho vlastne len používajú. Jeho potreby registrujú len vtedy, keď ich niečo bolí. Zažívať tanec v takomto prostredí ich veľmi ovplyvňuje. Ľudia si chcú ten pokoj ponechávať čo najdlhšie aj po návrate domov. Dostávame spätné maily od tanečníkov žijúcich vo veľkomestách, ako je New York, či Frankfurt, ktorí oceňujú práve to, že mohli nájsť seba samých, že mohli vypnúť od technologických vymožeností a venovať sa len sebe. To je skutočne to, čo sme chceli.

Naopak amatéri tam tiež objavujú silné veci. Napríklad jedna začínajúca černošská speváčka, ktorá s nami tancovala na horách dva krát, vďaka pohybu a akémusi inému spôsobu vnímania seba, čo sa dá len pohybom a tancom dosiahnuť, objavila v sebe silu dať sa na ozajstnú spevácku kariéru. Dnes vydala CD, a bola nominovaná na cenu Namibian Annual Music Awards.

Milan: Každý tu skrze telo načrie viac do svojho vnútra a vďaka tomu, že po práci na sále výjde von a je obklopený len vidiekom a prírodou, proces, ktorý sa rozbehol na sále, môže ďalej pokračovať, upevňovať sa. Po návrate domov tým pádom nevyprchá tak rýchlo.  

A co si z těch dvou týdnu odnášíte Vy?
Milan:
Po každom tanci na horách som si vždy uvedomil, ako mi vyhovuje môj spôsob práce, nazeranie na tanec v kombinácii s prírodným prostredím a ako sa to dobre vzájomne doplňuje. No a potom mnoho radosti z toho, keď sú účastníci spokojní a naplnení odchádzajú domov :-). 

Zuna: Ja si odnášam pocit dobre vykonanej práce, ktorá má dosah aj na dušu tých, ktorí sa zúčastnili. Samozrejme moja vlastná duša dostáva v tom prostredí poriadne ošetrenie a tak sa vždy vraciam síce fyzicky unavená, ale zharmonizovaná. Vždy si odnášam pocit, že práca a myslím aj život v takomto prostredí je to, čo hľadám a čo hodlám naplniť.    

zhovárala sa Jana Návratová, 5/2013