English Slovensky

Nedosiahnuteľnosť ideálu

Zuna Vesan Kozánková

Bola dobrá tanečnica. Niekoľko rokov túžila dostať sa do svetoznámeho súboru, až sa jej to nakoniec podarilo. Začala sa jej plniť predstava ideálnej kariéry v ideálnom súbore. Po pár týždňoch pôsobenia v skupine zistila, že to vôbec nie je to, čo si predstavovala a tak, plniac si svoje povinnosti najlepšie ako vedela, čakala na chvíľu, kedy jej vyprší zmluva.

Mnohým z nás je podobný zážitok známy. Nie vždy sa naše túžby splnia, zároveň však nie vždy sa naše naplnené ideály takto rozplynú. Prečo sa to však môže stať? Prečo má ideál v sebe toľko sily a zároveň je tak prchavý? Honba za ideálom je sisyfovská práca. Podnecuje nás síce k činnosti a k zdokonaľovaniu, ale je aj zradná. Ako náhle sme sa už priblížili k tomu, čo považujeme za ideál, nenastáva uspokojenie. Dosiahnuteľný ideál totiž neexistuje.

Boj s ideálom.

Od prvého momentu, čo sme prišli na svet, strácame po kúsku zo svojej podstaty. Na tejto planéte totiž funguje systém, do ktorého sa musíme začleniť, aby sme boli schopní v spoločenstve ľudí prežiť. Naši rodičia, blízka rodina a učitelia nás učia pravidlám, ktoré tu fungujú. Poznať ich a riadiť sa nimi je nevyhnutnosť; rovnako schopnosť prispôsobiť sa podmienkam. Inak by sme neprežili. No má to jednu negatívnu sprievodnú stránku – pokiaľ tí, čo nás vychovávajú, nevidia a nerešpektujú podstatu našich osobností, môže dôjsť k strate vlastnej identity. Výsledkom je chaos v tom, kto vlastne som a podvedomú potrebu vtesnávať sa do predstáv druhých, byť ideálnym pre tých, na ktorých nám záleží. Či už sú to rodičia, partneri alebo učitelia, v prípade tanečníkov sú to choreografi, s ktorými chceme pracovať, diváci, pre ktorých tancujeme, či organizátori festivalov, ktorí môžu kúpiť našu produkciu.
Miera straty identity závisí od výchovy a od schopností druhých vnímať nás takých, akí skutočne sme. Veriť tomu, čo si o nás myslia druhí a prepadať zúfalstvu, ak je to niečo záporné, je relatívne a v podstate pošetilé. Veď ako je napríklad možné, že tanečník a choreograf, ktorý v jednej, dajme tomu rodnej krajine, je nepochopený, odmietaný, nemá priestor na svoju prácu, no len čo prejde hranice, zožína úspech a má na prácu príležitosti?
Približovanie sa k ideálu, ktorý je nám predsúvaný zvonka, môže v konečnom dôsledku spôsobiť veľký vnútorný rozkol. Prispôsobujeme sa predstavám druhých, predstavám vonkajšieho sveta, ktorý má často málo spoločného s tým skutočne našim. Každý človek v našom živote nám hovorí niečo iné. Niektorí ľudia nám dokonca vnucujú rozličné predstavy o nás a žiadna z nich presná. Naša predstava o nás samých je často krát veľmi skreslený obraz, ktorý sme získali od ostatných ľudí. Pretože sa sami nevidíme, veríme ostatným a súhlasíme s nimi: „som na tanečnicu príliš tlstá, mám krátke nohy, nie som dosť ambiciózna ...“ Alebo naopak: „všetko, čo robím je úžasné, bezchybné, som úspešná a priam dokonalá ...“

Ideál ako vnútorná pohoda.

Keď sa približujeme k vysnívanému ideálu, približujeme sa k dokonalosti. Treba si však uvedomiť, že tento ideál je iba našou predstavou o tom, čo je to ideál, že dokonalosť je tiež iba našou predstavou dokonalosti. Pre každého z nás to môže byť niečo úplne iné, pretože pre každého človeka sú parametre ideálu a dokonalosti rozdielne. Pre každého je niečo iné dosiahnuteľné, každému je niečo iné prirodzené. Najzradnejšou cestou je, keď sa snažíme napĺňať ideálnu predstavu druhých ľudí. Môže sa to stať vedome – to znamená, že sa zámerne prispôsobujeme druhým, s cieľom zapáčiť sa im a tým pádom byť „v kurze“, alebo sa to deje nevedome – ako výsledok výchovy, kedy nám rodičia a pedagógovia úspešne naprogramovali do hlavy to, čo je podľa nich správne, čo je podľa nich dokonalé, čo je podľa nich ideál a my sa snažíme to napĺňať, či už sa nám to páči alebo nie. Existuje ešte tretia cesta, no tá je veľmi ťažká. Vyžaduje si odvahu a vnútornú silu. Je to cesta sebavlastného uvedomovania, často krát veľmi bolestná, pretože si vyžaduje zbavenie sa pozlátka, ktoré sme si na seba navliekli, aby sme sa druhým zapáčili.

Ideálny tanečník

Uvažovať o tom, čo je ideálny tanečník je relatívne, no v súčasnom tanečnom svete je to relatívnejšie ešte viac. Každý choreograf potrebuje niekoho iného, väčšinou si vyberá podľa typu človeka, ktorý sa mu do tej ktorej produkcie najlepšie hodí. Veľa krát sa stáva, že z konkurzu do známej tanečnej skupiny, kam príde stovka vynikajúcich tanečníkov a tanečníc, si choreograf vyberie práve takého, na ktorého by to nik nebol povedal. No choreografovi práve tento človek typovo do produkcie sadne.
Počas svojej pedagogickej práce na škole SEAD v Salzburgu, som si na študentoch všimla jav, ktorý je určite bežný všade. V snahe úplne sa stotožniť s prácou nejakého choreografa a súborom, do ktorého majú túžbu sa dostať, sa príliš orientujú na imitovanie ich práce, chcú sa celou svojou bytosťou naladiť na tú istú vlnu a pritom do veľkej miery stratia svoju vlastnú individualitu. Tento jav je úplne prirodzený. Mladí študenti ešte nevedia, že sa to dá aj inak, ešte neprešli takou skúsenosťou. V konečnom dôsledku ich tá „posadnutosť“ naučí pracovať viac na sebe, zdokonaľovať sa technicky, aby sa čím skôr priblížili k svojmu ideálu. Opäť však pripomínam, že často s rizikom straty seba samého, čoho výsledkom býva utrpenie a následne si tento stav vyžaduje nápravu.  
Tanečník s určitými fyzickými dispozíciami sa nikdy nemôže úplne priblížiť k svojmu ideálu - k ideálu, ktorý sa s jeho dispozíciami príliš nezlučuje. Takáto snaha môže viesť až ku výrazným zdravotným problémom pohybového aparátu a v mnohých prípadoch aj psychiky. Všetko je len mierou pochopenia a prijatia samého seba. Tanečnica, ktorá má pevnejšiu stavbu tela, vyvinutejšie prsia, či zadné partie, nikdy nemôže splniť predstavy okolia o ideáli tanečnice, ktorá je tenká ako prst a kam sa pohne, tam jej údy trčia do priestoru. Takže má dve možnosti, buď bude držať nezmyselné diéty, aby schudla a stratila kus svojho tela, čo vlastne nie je bez následkov ani možné, alebo sa prispôsobí realite a bude využívať svoje skutočné danosti a kvality. Premení svoje nedostatky na prednosti a priblíži sa viac k „ideálu“ vnútornej pohody. Veď koľko je zavalitejších tanečníc, pri pohľade na ktoré nám padá úžasom sánka. Tancujú dušou a to je podstatné. Isteže, môže byť v hľadisku niekto, kto si povie: „ Áno, tancovala krásne, ale mohla by trošku schudnúť“. Treba si však uvedomiť, že je to len a len predstava tohto konkrétneho diváka o tom, ako by mala tanečnica vyzerať. A každá tanečnica, či každý tanečník, má právo a voľbu sa s touto predstavou nestotožniť.

Koľko ľudí, toľko názorov

Predstavy druhých o nás samých nás môžu ničiť, pokiaľ ich budeme brať úplne vážne, príliš sa k nim pripútame a budeme ich chcieť napĺňať. Koľko ľudí, toľko názorov a toľko kritérií pre ideál. Tak ktorý vziať za svoj? Odpoveď znie – žiaden z nich. Jediným kritériom je môj vlastný názor. Isteže okolie je našim zrkadlom. Mnoho krát, ak sme schopní aj sebareflexie, sa z toho zrkadla môžeme poučiť. Nemožno ho však brať ako jedinú bernú mincu. Aby sa nestalo, že nebudeme slobodní byť tým, čím sme, pretože nás obmedzujú cudzie predstavy o tom, čím by sme mali byť. Koľkokrát sa stane, že sme tak závislí na názoroch druhých, že po ich uznaniach až chorobne prahneme. Až zistíme, že o nás majú rôzni ľudia rôzne predstavy a tak sme v kole, pýtame sa každého, čo si o nás myslí on. A už ani nevieme, čo si o sebe myslíme my sami.
Byť ideálnym tanečníkom pre každého diváka je nemožné. Byť choreografom, ktorého práca sa páči každému a je vždy oceňovaná, je rovnako nemožné. Áno, byť dobrý si vyžaduje námahu, denno-dennú drinu. No úspech, uznanie druhých - naša ideálna predstava satisfakcie, často býva aj vecou náhody, šťastia, či schopnosti byť v určitom čase na správnom mieste, či poznať tých správnych ľudí.

Ideálny učiteľ

Neexistuje. Každému študentovi vyhovuje iný učiteľ, iný prístup, iné poznatky. Každý učiteľ je len človek s vlastným názorom a právom na vlastné chyby a omyly. Niektorí učitelia však majú na túto prácu väčšie predpoklady ako druhí. Domnievam sa, že pedagóg by mal mať v prvom rade dovolenie na vykonávanie tejto práce tak povediac od Boha. Každý máme danosti na inú prácu a nie každý človek má dar pracovať s ľuďmi. Nie každý vie ako žiakov učiť novému a pritom ich neobmedzovať. Ako ich učiť vnímať komplexne, v súvislostiach, otvárať im oči, no pritom ich nepresviedčať len o svojej pravde. Nie každý pedagóg vie byť svojim študentom zároveň aj vzorom. Je smutné pozorovať učiteľky a učiteľov tanca, ktorí to robia, pretože z niečoho predsa musia žiť a po rokoch tejto praxe tú prácu z duše nemajú radi. Je zaujímavé pozorovať aj učiteľov tanca, ktorí pred svojimi žiakmi len predvádzajú, čo vedia a nechajú študentov po sebe nezmyselne opakovať pohyby bez toho, že by ich skutočne naučili ako sa k tej zručnosti dopracovať.
Všeobecne platí, že je nesmierne dôležité, aby sme si uvedomovali dôsledky toho, čo vlastným deťom alebo študentom povieme. Dôsledky toho, čo do nich vštepíme. Či už som rodič alebo učiteľ. Ak ja ako pedagóg svojim prístupom podnietim dieťa v tom, aby verilo svojim schopnostiam, tak im bude veriť, rozvíjať ich a bude mu to v živote pomáhať. Ak ho presvedčím o tom, že je nemožné, hlúpe, či v tanečnom svete aj napríklad tlsté, či nemotorné, tak také aj skutočne bude, prinajmenšom sa tak bude cítiť a to mu bude v živote spôsobovať problémy.
V rámci prípravy na písanie tohto článku som poprosila dvadsať svojich študentov, z ktorých sú podaktorí sami pedagógmi, aby sa vyjadrili k tomu, čo je pre nich ideálny tanečný učiteľ. Zazneli kritériá, s ktorými sa dá len súhlasiť. Napríklad: má poznať anatómiu ľudského tela a dokázať tieto vedomosti odovzdať študentom; má poznať metodiku výučby, byť schopný presne definovať chybu u žiaka a navodiť ho, ako ju odstrániť; má si byť istý tým, čo predáva žiakom a skutočne im to chcieť predať; mal by byť majstrom v obore, skúsený, empatický, trpezlivý, dostatočne motivujúci, schopný rozvíjať fantáziu žiakov; mal by byť autorita, ale zároveň priateľský, so schopnosťou navodiť na hodinách príjemnú motivujúcu atmosféru; mala by byť s ním aj zábava.
Mnohé z nich sú všeobecné kritériá, niektoré sú viac osobnejšie, iné až príliš idealistické. Odznel aj názor, že z pedagóga by mal vždy vyžarovať optimizmus a dobrá nálada. Na základe vlastnej skúsenosti viem, že tento stav dosiahnuť je nemožné. Žiak to od učiteľa nemôže očakávať a učiteľ by ho tejto tendencii ani nemal učiť. Iste, pedagóg, ktorý je negativistický, demotivujúci a svoju zlú náladu si zvykne ventilovať na svojich študentoch, nie je to pravé. Chcem sa však zmieniť o často krát nevedomej tendencii mnohých učiteľov vtesnať sa do predstavy svojich žiakov - byť za každú cenu dobrý. Tento stav je deštruujúci pre učiteľa a rovnako aj pre žiaka. Pri skúsenostiach v SEADe, kde na obrovskej tanečnej sále vyučujem po dobu niekoľkých týždňov denne tridsať - štyridsať študentov, ktorí sú permanentne unavení a zvyknú sa dostať do stavu, kedy čakajú, že ich preberiem z letargie, vzchopím k životu a ešte aj presvedčím o tom, že to, čo ich učím, potrebujú vedieť, som si uvedomila, že takto to nemôže fungovať. Učiteľ nemôže fungovať ako nikdy sa nevybíjajúci gigantický akumulátor. Je potreba študentov učiť aj k vedomiu svojej vlastnej zodpovednosti za to, čo sa naučia i k procesu s tým súvisiacim. Naučiť ich nespoliehať sa na to, že ich vždy potiahne nejaký „motor zvonka“. 
Každý pedagóg má svoje vlastné cesty, neexistuje mustra, podľa ktorej majú všetci kráčať. Určitému študentovi vyhovuje ten pedagóg, inému onen. Platí však aj nepísané pravidlo, že i „zlý“ učiteľ ma môže veľa naučiť. Pojem „zlý“ je zase len naša interpretácia, a to, čo sa mne v tomto období zdá zlé, môžem o pár rokov začať oceňovať. Je preto dôležité učiť študentov aj k tejto schopnosti – k práci na vlastnej skúsenosti, k trpezlivosti a dôvere.

Učiteľ - majster

Umenie zostať dobrým učiteľom spočíva v tom, že je o krok vpred pred svojimi žiakmi. Pokiaľ neučiní tento krok dopredu, je málo pravdepodobné, že ich niekam dovedie. Ak je vpred o dva kroky, pravdepodobne ich stratí. Čo týchto pár viet znamená? Každý pedagóg nesie zodpovednosť za to, čo svojim žiakom predáva. Náš život je nekonečné štúdium a u učiteľa to platí niekoľko násobne. Preto neupustime od ustavičného procesu vzdelávania, aby sme mohli svojim žiakom ponúkať nové informácie a poskytovať im „skratky“ k zručnostiam a vedomostiam. Ďalšie vzdelávanie vo svojom obore je len jednou z možností. Nové informácie z iných oblastí života, ktoré je možné a prospešné prepojiť s tancom, sú pre študentov ešte viac podnecujúce. A z vlastnej skúsenosti viem, že práve toto študentov fascinuje.
Východné filozofie pomenúvajú dobrého učiteľa „majstrom“. Pod majstrom sa myslí človek, ktorý je odborníkom vo svojom obore, no súčasne dokáže žiakov učiť i schopnostiam a vedomostiam, ktoré môžu aplikovať aj v osobnom živote, pretože sú univerzálne. Ovplyvňovanie kvality života, vzťahu k ľudským hodnotám, kvality medziľudských vzťahov, či vnútorného pokoja..., sa dá dosiahnuť aj prostredníctvom tanca, pokiaľ je učiteľ majstrom. Avšak nie každý učiteľ môže učiť hocijakého žiaka. Každý žiak je na inej úrovni schopnosti pochopenia a pokiaľ sa učiteľ snaží učiť niekoho, kto mu nerozumie, pretože je od neho vzdialený až tie dva kroky, o ktorých píšem na začiatku tohto odstavca, tak toto učenie nie je efektívne. Prinajmenšom je príliš zdĺhavé. Takýto učiteľ by mal pokojne čakať, až bude svojim žiakom nájdený. Nemá sa sám od seba ponúkať. Len tak môže v pravý čas a správnym spôsobom dôjsť k poučeniu. Každý z nás si musí nájsť skúseného učiteľa a správnym spôsobom pred neho predstúpiť. To znamená, že sami pociťujeme vlastnú neskúsenosť, potrebu vzdelania a preto vyhľadáme učiteľa. Len táto skromnosť, tento zámer zaručí nezbytnú ochotu prijímať, ktorá sa prejaví v úctivom uznaní učiteľa. A v tomto poznaní zistí, že ku skutočnému ideálu je možné sa dostať len vlastnou prácou na svojom vnútornom vývoji.  

uverejnené v časopise Taneční zóna 3,4/2008
Zdroje inšpirácií: Lao-C - Tao Te ťing, Don Miguel Ruiz - Štyri dohody (Pracovná kniha), Richard Wilhelm – I-ťing, M. Scott Peck – Meditácie.


späť