English Slovensky

Telo je schopné nekonečného procesu reorganizácie.

Zuna Kozánková

Dokáže tanečná technika meniť telo? Určite áno, a s rôznymi výsledkami. Závisí to od toho aká technika, kto a akým spôsobom ju vyučuje. Bola som požiadaná podeliť sa pre časopis Taneční Zóna so zážitkami premeny vlastného tela, ktoré sa od detstva postupne vzďaľovalo od pôvodného modelu a postupne sa k nemu vracia späť.

Minulosť.

„Vytoč nohy, podsaď zadok, stiahni lopatky, prsia von! Zdvihni nohu,... vyššie, ... ešte vyššie! A usmievaj sa!“ Osem rokov na tanečnom konzervatóriu sa moje telo cítilo na bojovom poli. Prístup mojich pedagógov k telu a k technike klasického tanca, mi „dopomohol“ k pohybovému zmätku v tele, ku permanentnej bolesti v krížovej chrbtici, k „nafúknutým“a stuhnutým stehnám, oslabeným väzom kolien a nepríjemnému úrazu členka. Pôsobila som viac robustnejšie, najmä v oblasti panve a stehien, hrudná chrbtica bola zaguľatená v podvedomej snahe chrániť si emócie. Tancovala som síce rada, ale akosi to nešlo úplne hladko zo mňa von. Aký podivný začiatok tanečnej kariéry!

Tento stav pokračoval ešte zopár rokov, až kým som sa na VŠMU vďaka Marte Polákovej stretla s ideokinézou. Bol to moment, ktorý mi otvoril dvere do sveta vlastného tela a objavovania súvislostí v ňom. Bol to začiatok, ktorý ma presvedčil, pretože stačilo krátke obdobie, aby som v tele pocítila zmeny. Zdravotné problémy sa postupne vytrácali, zmenil sa spôsob používania tela, zmenila sa kvalita tancovania. Od toho obdobia uplynulo 14 rokov, ktoré som trávila osobným štúdiom rôznych tanečných i holistických prístupov k ľudskému telu. A transformovala tieto poznatky do vlastnej pedagogickej práce, kde všetko, čo viem, predávam svojim študentom na hodinách tanca.

Zmena myslenia, zmena tela.

Na začiatku tejto cesty som netušila, že som sa ponorila aj do procesu zmeny vlastného tela. Tanec môže meniť telo, to snáď uzná každý. I to, že každá jeho technika to robí rozdielne. Zmena nemusí byť len negatívna v zmysle opotrebenia, deformovania, vyčerpania a starnutia. Zmena môže mať aj rýdzo pozitívny charakter a nemyslím ním len stratu vyskákaných prepotrebných kíl. K zmene môže dôjsť dokonca až na úrovni najpevnejších štruktúr ľudského tela.

Je dôležité si uvedomiť, že kostrová štruktúra je behom viac ako polovice života priemerného človeka predmetom procesu fundamentálnych zmien. Zmeny u detí a dospievajúcich sa nám odohrávajú pred očami. Mnohí z nás mylne uvažujeme o mladom človeku, a niekto dokonca aj o dieťati, ako o miniatúrnom dospelom. Dieťa je, čo do štruktúry, úplne iná bytosť ako dospelý človek. Jeho telo je v procese, ktorý sa nemôže zastaviť ani vstupom do dospelosti (v našom ponímaní v období 18-20 rokov života). Kosti sú celý život v neustálom procese vývoja. Dokonca i u dospelého človeka nie sú kosti tvrdé, tuhé, nemenné a nezmeniteľné jednotky. Sú živené malými artériami, ktoré prenikajú až do drene. A preto sa i kosti menia a prispôsobujú podmienkam a nárokom, ktoré mu ich „majiteľ“ zadáva. Podmienky môžu byť buď deštruktívne, alebo konštruktívne. A k zmene tvaru, štruktúry a vzťahov v tele môže dojsť pomerne rýchlo.

Ak má telo plniť len rozkazy zvonka, je vždy vo vojnovom stave. Nutnosť plniť rozkazy totiž vytvára pre telo neprirodzený stav. Ak však telo rozumie tomu, čo sa v ňom deje a akým spôsobom to ovplyvňuje jeho pohyb, hovoríme o spolupráci, ktorá zväčša prináša sladké ovocie. Keď moje telo začalo chápať svoj vlastný kontext a súvislosti medzi jeho jednotlivými segmentami, začalo sa liečiť, napravovať, meniť chronické problémy na občasné prosby o vyhľadanie rovnováhy.

Ľudské telo je neuveriteľne plastickým prostriedkom, je entitou, ale nie homogénnou. Je zložitým útvarom, vytvoreným prepojenými segmentami, i napriek tomu, že jeho tvar s kožou vytvárajú ilúziu jednoliateho celku. Človek nie je monolit, ktorý je svojou kompaktnosťou obrnený. Je zložený zo sústav kostí, svalov, väzív, orgánov, krvných  a nervových dráh ..., je rozdelený na vzťahovo i funkčne prepojené bloky. Jeho členitosť rýchlejšie podlieha nerovným deformačným silám každodenného života. Vďaka tej istej plastičnosi však môže byť rovnováha znovu obnovená.

Súčasné tanečné techniky.

Je aj súčasná tanečná technika schopná meniť telo? Rozhodne. I napriek tomu, že oproti baletu, joge, tai chi,... a iným rokmi overeným a praktikovaným pohybovým technikám môže pôsobiť všetko súčasné ako nezrelý pubertiak. Súčasné techniky zväčša nie sú kodifikované a nedajú sa zaradiť do škatuľky, ktorú niekto pripravil v minulom storočí. Sú ešte mladé a vo svojej podstate nezaraditeľné. V dnešnej dobe môžme považovať individuálnu techniku za odraz osobnej filozofie - koncepcie tela, sveta, človeka. Často krát je syntézou starých, telo rešpektujúcich systémov prelínajúc sa s novými poznatkami. V mojom prípade ide o nenásilnú syntézu prístupov k telu ako: Alexandrova technika, BMC, joga, technika release, limonova tanečná technika, technika Axis sylabus, tai chi, aikido, shiatsu.

Na svojich hodinách sa stretávam s telami plnými chaosu. Keďže som ten zmätok sama zažila a viem, že hýbať sa bez neho je možné a dokonca prospešné, učím ľudí ako posúvať hranice tohoto chaosu späť. Učím ľudí to, čo potrebujem aj ja – dostať sa do seba, neubližovať si a meniť sa (k lepšiemu). Snažím sa o to, aby každý, kto so mnou tancuje, chápal, čo robí. Ak niekto robí niečo bez toho, aby aspoň trošku chcel vedieť o tom, čo robí, je to pre mňa, ako pedagogičku, veľmi znepokojujúce. Nejde mi len o pochopenie mozgom, je dôležité, aby všetky bunky tela, a dokonca aj duša boli schopné pochopiť, precítiť, napojiť sa na pohyb. Dôležitá je teda symbióza s vlastným telom. To zahŕňa teoretické aj praktické vedomosti o tom, čo všetko v tele máme, od kostí, kĺbov, šliach, fascií, väzov, svalov, až po čakry, meridiány a energiu v nich. Vedomosti o tom, ako to používať a ako ochrániť pred zranením, alebo príliš rýchlym opotrebením.

Je rozdiel pozerať sa na nohy kráčajúcej osoby, ktoré akoby niesli celú hmotnosť tela a na nohy zľahka kráčajúce pod nadľahčeným telom. A v tom je tá odlišnosť – v uvedomení a v kvalite. V schopnosti reorganizácie.

Chrbtica

Chrbtica je výrazný indikátor o tom, ako vyzerá to-ktoré telo a ako s ním dotyčná osoba pracuje. Súčasné techniky majú vo svojom registri širokú škálu práce s chrbticou. Chrbtica sa tu využíva viac ako v iných tanečných technikách, a to na všakovaké spôsoby. Od rôznych klonov, vĺn, špirál, cez rôznorodé horizontálne polohy na štyroch dolných končatinách, až „up side down“ polohy, polohy dolu hlavou. To všetko pri správnom prevedení pôsobí na chrbticu revitalizujúco. Prináša jej to pocit predĺženia, ktorý sa časom môže premeniť na fyzickú realitu. Týmto tancom sa chrbtica mení. Ako je to možné? Ani chrbtica nie je nemenná. Vieme, že máme taký a taký počet stavcov, krížovú kosť, kostrč. Vieme ale aký je proces jej formovania a jej zmien v priebehu života? Narodíme sa s 33 stavcami. V tomto štádiu sú viac chrupavkovité ako kostrové. Asi okolo dvadsiateho roku života sa 5 stavcov natrvalo spojí a zrastom vytvorí krížovú kosť. Ešte neskôr sa štyri veľmi malé koncové jednotky spoja a vytvoria konečnú úpravu kostrče. A čo esovité zakrivenie chrbtice? Vzhľadom na to, že chrbtica je vo svojej podstate plastická a elastická časť tela, je zakrivenie možné ovplyvňovať podmienkami a nárokmi na pohyb, ktorý jej vytvoríme. To ju môže deformovať, ale aj prinavracať späť k pôvodnej verzii. Jej základná štruktúra dovoľuje veľkú škálu prispôsobení a reorganizácií.

Chrbtica, to sú zaiste aj platničky, ktoré vypĺňajú priestor medzi stavcami a majú za úlohu vytvárať jej pružnosť svojou mäkkšou štruktúrou. Stred platničky je relatívne mäkký a je obklopený väzivovým tkanivom, ktoré ho chráni. Ako telo starne a platničky nedostávajú kyslík, živiny a tekutiny, tento stred tvrdne a mení sa na väzivovú chrupavku, čo má za následok zníženú pohyblivosť. Platničky predstavujú štvrtinu až pätinu štruktúry chrbtice. Preto je pri zachovaní zdravej funkčnosti chrbtice dôležité udržanie správnej rovnováhy tekutín v platničkách. Cvičenia ako také, pri ktorých sa chrbtica ohýba a vzpriamuje pôsobia ako mechanizmus, vďaka ktorému sa do nich dostáva kyslík a živiny.

Obvyklé potiaže s platničkami vznikajú ich prílišným stlačovaním a tiež kvôli nedostatočnému prenosu hmotnosti smerom dolu. Pri polohách „up side down“ môže chrbtica pocítiť ten úžasný pocit zavesenia, pri ktorom sa zbavuje nákladu, ktorý jej celý život nakladáme. Môže relaxovať, pretože sa stavce a platničky dostávajú do natiahnutia. Platničky, ktoré si môžeme predstaviť ako sploštené špongie, môžu opäť „nacucať“ šťavu a priblížiť sa k pôvodnému tvaru.

Štíhla alebo zavalitá

Nerada by som vytvorila pocit, že balet telo ničí a súčasné smery ho napravujú.  Myslím si, že v oboch prípadoch môže dôjsť k pozitívnym, ale rovnako aj ku negatívnym zmenám. Všetko závisí od prístupu a miery pochopenia. V tejto súvislosti ma zaujíma ešte jeden fakt, ktorý trápi tanečnice oboch smerov. A to je šírka ich postavy. Všetky chceme byť štíhle a tie čo zrovna nie sme, cítime frustráciu. A dobre vieme, že žiadne diety situáciu neriešia. Telo v sebe pracuje aj s touto informáciou a tá sa skrýva v panve, v jej šírke. Panva ako taká je oblasť, ktorá zahrňuje fungovanie mnohých svalov. Tie ak sú v nerovnováhe, naberajú na objeme a to spôsobuje dojem širokej panve. Široká panva je často výsledkom vybočenia tela z osi, občas až čiastočnej dislokácie kĺbov. Tento stav musia vyrovnávať svaly, ktoré v tejto neprirodzenej situácii musia pracovať nesprávnym spôsobom. Do tohto procesu zapájajú aj stehná, pretože jeho svalové sústavy s panvou úzko súvisia. Tuhnú, rozširujú sa, a to sa môže mylne považovať za kilogramy naviac. Často krát však ide o zhutnenie svaloviny, vytvorenej na základe zlej spolupráce medzi pridruženým svalstvom. Proste keď sa vrchná štruktúra sedacích svalov nevojde bez problémov na svoje miesto, zdajú sa boky a stehná príliž široké. Tento stav mohol vzniknúť ako následok reorganizácie tela po úraze, sústavným namáhaním alebo svalovým vyčerpaním po ťažkom pôrode.  

Nechcem zovšeobecňovať, zľahčovať a banalizovať, ale sama som sa s týmto problémom vo svojom tele v minulosti stretla. Pokiaľ nejaké neustále cvičenie, opakovane prevádzaná pozícia alebo pohyb, skráti svalové vlákna a ak sa to opakuje dostatočne často, stane sa tento stav chronickým. Po rokoch inej cesty pôsobí moje telo dlhšie, štíhlejšie, plastickejšie, a aj sa tak cíti. I napriek tomu, že som pôsobila vždy viac zavalito, hlavne v oblasti panve a stehien.

Budúcnosť

Naše telá majú v sebe zakódovaný určitý pôvodný vzor. Predstavte si ho ako ideálne telo. Celá práca a vnútorná premena je o učení sa ako sa tento ideálny vzor môže deformovať, a prečo lepšia funkcia tela pramení z priblíženia sa tomuto vzoru. Aj keď sa zaoberáme fyzickou stránkou človeka, v praxi ju nejde oddeliť od stránky psychickej. Už dlhšie pozorujem pozitívny vplyv tohto druhu pohybu na psychickú stránku našej bytosti. Pohyb vyvolaný vo fyzickom tele uvoľňuje psychické reťazce. Je to teda rovnako psychosomatická ako aj somaticko-psychická práca. Mení rovnako psychiku ako aj telo. 

Od začiatku mojej cesty ubehlo 14 rokov. Mám pred sebou ešte minimálne 5-násobok . No dnes už vidím, že sa nezmenilo len moje uvažovanie, ale aj moje telo a kvalita jeho pohybu. Netvrdím, že mám telo dokonale usporiadané, a že som permanentne fit. Mám na sebe ešte kopec práce. Už len viem akým smerom ísť, aby som sa dostala k pôvodnému tvaru, k pôvodnej informácii vlastného tela, s ktorou som sa narodila.

uverejnené v časopise Taneční zóna 4/2007

Pri realizácii článku som pracovala s knihou ROLFING Obnovení přirozené stavby lidského těla, návrat k původní tělesné a duševní harmonii (Ida P. Rolf, Ph.D., vydavateľtsvo Pragma)


späť