English Slovensky

Si tlsta, schudni!

Cestou za estetickým ideálom k poruche príjmu potravy.

Dušana Štrbáková

Boli sme z tých mála šťastných dievčat a dospievajúcich žien, ktoré boli ušetrené priameho typického nátlaku typu „si tlstá, schudni“, ktorý sa bohužiaľ zdá byť neodmysliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu na baletných školách či tanečných konzervatóriách. Boli sme však osem rokov svedkom tohoto nátlaku na svojich spolužiačkach a sme presvedčené o tom, že školy takéhoto typu okrem vzdelania ničia ľuďom zdravie a tým aj ich životy. O tomto sa však až príliš záhadne mlčí.

Presnejšie povedané, pod psychickým tlakom je na takejto škole každý. Už v detskom veku, od nástupu do školy v desiatich rokoch, bola pravidelné kontrola váhového prírastku každého študenta na poriadku. Od desiatich rokov sme vedeli, že pribrať na váhe- rovná sa zaťažkávajúci problém, ktorý ak sa nevyrieši takmer okamžite, môže skončiť vylúčením zo školy. Proces sprevádzaný nekonečnými narážkami a nátlakmi pedagógov, tých bohov v našich detských očiach. Do tohoto procesu sa často krát zapojil aj rodič, ktorý vnímal viac potreby školy a nasledoval svoju ilúziu prípadnej kariéry dieťaťa namiesto toho, aby vnímal jeho skutočné potreby. Tým často krát nátlak pokračoval i v domácom prostredí a vysnívané kilá dolu sa nedostavili. Dostavil sa vždy len opak, plus jeden „bonus“ navyše - zmetené a zdeptané dieťa.

Boli sme svedkom procesu premeny nadmieru talentovanej študentky, ktorá vyhráva baletné súťaže a po roky reprezetuje školu, na opovrhovanú tanečnicu, ktorú takmer nepustili k absolutóriu. A to len preto, že tragédia v rodine v spojitosti s pubertou si vyžiadali nejaké to kilo navyše. Tento fakt nebol schopný prijať nik z jej pedagógov a namiesto pomoci uštedrili tejto, mimochodom dodnes vynikajúcej  tanečnici, takú facku, z ktorej sa vo svojom podvedomí spamätáva dodnes. Hrozný príbeh a bolo ich viac.

Při štúdiu na takomto type školy sa do úvahy sa nebrali ani hormonálne zmeny v období puberty a s nimi zmeny v potrebách tela. Rast pŕs bol pre mnohé z nás potupným obdobím. Prsia boli synonymom znaku, ktorý je pre tanec nevhodný, nepotrebný, v určitých rozmeroch neestetický.  Príchodu menštruácie sa nepripisoval vôbec žiadny význam. Mladé dievčatá museli vykonávať tie isté fyzické výkony aj v bolestiach. Často krát išlo v tomto období aj o prirodzené kilečko naviac, ktorému keby sa nepripisoval taký panický význam, tak by odišlo rovnako rýchlo ako aj prišlo.

Kto vymyslel a kde sa tu vzal ten nepísaný zákon, že tanečnica má byť tenká ako prst, aby pôsobila esteticky? Žije a tancuje množstvo oblejších tanečníc a tanečníkov, ktorí sa hýbu úplne božsky a mnohé „podvýživené“ baletky o ich tanečnom prejave nemôžu ani snívať.

Kde je napísané, že tanečnica nemá mať prsia a zadok, tie krásne symboly ženskosti. Komu sa to takto páči? Mužom? To silne pochybujem. Jedinými zástancami toho názoru z radov mužov sú zrejme len tí baletní tanečníci, ktorí musia tanečnice dvíhať a prenášať po javisku tak neprirodzeným a nezdravým spôsobom, ktorý klasický tanec s partnerom ponúka. Dnes však existujú iné možnosti, iné techniky partnerského tanca, kde váha dvíhaného nie je natoľko limitujúca, pretože ten, ktorý je dvíhaný, pracuje viac ako ten čo dvíha.

Dieťa, mladá žena, sa tak naučí popierať svoje telo a jeho potreby, popierať svoj fyzický a hormonálny vývoj, tým popierať v sebe ženu, potenciálnu matku, normálnu ľudskú bytosť.

Kam vedú tieto cesty? Čo je výsledkom týchto predsudkov a tohoto tlaku? Na jednej strane to môže byť zranená ženská duša, ktorej zrejme navždy ostane oblejšie telo, s ktorým sa málokedy dokáže vysporiadať a tobož nie ho prijať. Na strane druhej je to ďaleko zložitejšia psychická trízeň, ustiaca do psychickej poruchy ohrozujúca zdravie a mnohokrát aj život dotyčnej osoby – mentálna anorexia a bulímia. 

Mentálna anorexia (MA) a mentálna bulímia (MB) - poruchy príjmu potravy /PPP/. 

Vyvíjajú sa pomaly, nenápadne,“ stratené“ medzi diétami a nevhodnými stravovacími návyky. Mentálna anorexia je porucha charakterizovaná najmä úmyselný  znižovaním telesnej hmotnosti. Postihuje väčšinou dievčatá vo veku 13-14 rokov, môže však nastúpiť aj v skoršom ako aj v neskoršom období veku . MA bola zistená aj u 6- 7 ročných dievčat čo ohrozuje ich telesný rast a celkový vývoj. Pre ľudí s MA je typické odmietanie udržať si telesnú hmotnosť vyššiu ako je „norma“  pre danú vekovú skupinu a výšku, veľká obava z priberania, majú narušené vnímanie svojho tela, neprimeraný vplyv tvaru postavy a hmotnosti na vlastné sebahodnotenie alebo popieranie vlastnej nízkej telesnej hmotnosti. U žien s MA je prerušený menštruačný cyklus

Mentálna bulímia je porucha charakterizovaná najmä opakujúcimi sa záchvatmi prejedania, spojenými s prehnanou kontrolou telesnej hmotnosti. Väčšinou začína v 15-16 roku. Typická je strata kontroly nad jedlom počas záchvatu prejedania. Z obavy pred pribratím alebo na zmiernenie úzkosti po takomto záchvate prichádza kompenzačné správanie – vyvolávanie zvracania, použivanie preháňadiel, hladovka, cvičenie v nadmernej miere. Na rozdiel od MA sa u MB nevyskytuje závažnejší úbytok telesnej hmotnosti a trvalé vynechanie menštruačného cyklu. MA môže mať bulimickú formu, t.j. obdobia hladovania sa striedajú so záchvatovitým prejedaním. Ak takéto správanie trvá viac ako 3 mesiace, môže ísť o začiatok vážnej psychickej poruchy prijímania potravy. A aké môžu byť následky? Vynechanie menštruačného cyklu, vypadávanie vlasov, zubov, zrútenie imunity voči bežným infekciám, nedostatok bielkovín, osteoporóza a v prípadoch extrémnej vychudnutosti a vyčerpanosti po zlyhaní orgánov môže nastať smrť. Videla som ženy, ktoré mali na sebe len kosti obalené kožou a prežívali len vďaka infúziám s výživou a stále si nepripúšťali, že ich život je ohrozený a nechceli sa vzdať svojho presvedčenia chudnúť. V určitom štádiu si totižto prestanú uvedomovať reálnu, objektívnu situáciu a ich skreslená predstava o vlastnom tele a strach prijať čo i len kúsok jedla ich ženie do záhuby. Už sa stráca schopnosť s mierou jesť, nedá sa spoľahnúť na pocit nasýtenosti, lebo sa podriaďuje tomu ako vyzerá a váhe , nastáva strata miery a kontroly nad chudnutím.  To nikdy nedosiahne cieľ a preto je stále extrémnejšie.

Tanec a zvlášť balet patrí medzi rizikové profesie, pri ktorých sa PPP vyskytujú vo zvýšenej miere. Výsledky niektorých výskumov sú alarmujúce : 25 percent študentiek baletnej školy v USA trpelo poruchami príjmu potravy,7 percent študentiek londýnskej baletnej školy trpelo mentálnou anorexiou a 20 percent bolo výrazne vychudnutých...

Spoločenský tlak na dodržiavanie štíhlosti je významným faktorom z hľadiska rozvoja porúch príjmu potravy. Keď okolie nekriticky oceňuje štíhlosť a súťaživosť zvyšuje sa riziko vzniku PPP. Diétne správanie sa často prvopočiatkom MA A MB – uvádza F.D. Krch vo svojej knihe Poruchy príjmu potravy.  

Špecifickosť prostredia baletných škôl má všetky spomínané atribúty na to, aby sa tu nenápadne stávali z dievčat (a v niektorých prípadoch aj z chlapcov) ľudia s poruchami príjmu potravy.  Samozrejme sú dané niektoré predispozície a to je aj dôvod, prečo niekto podľahne a iný nie. Prostredie, kde dennodenne počúvate o tom, že je treba schudnúť, keď máte kilo „navyše“,  kde vidíte na stenách obrázky svojich idolov s „dokonalou postavou“, kde posmešky spolužiakov o rastúcich prsiach sú pre vás poznatkom, že niečo nie je v poriadku – v takomto prostredí aj špecifickosť príčin vzniku PPP je na mieste. Aj keď v mnohých prípadoch paralela medzi „ všeobecnými podmienkami“ a prostredím baletnej školy existuje. Väčšinou ide o komplexnú reakciu na negatívny zásah do psychického a psychosexuálneho vývoja v puberte a adolescencii, o protest voči okoliu či volanie o pomoc (choroba ako prostriedok). Hoci príčiny vzniku závisia od osobnostnej štruktúry, individuálnej histórie a rodinného prostredia, myslím si, že u mladých tanečníc a tanečníkov má výrazný vplyv prostredie školy, postoje pedagógov, ktorí v podstate nahrádzajú v mnohom rodičov, a informovanosť o obrátenej stránke snahy po chudnutí.

Balet je krásne umenie, ale vyžaduje obete. Koľkokrát sme to počúvali!? Keď chceš byť dobrá tanečnica, musíš mať pevnú vôľu, odopierať si a usmievať sa aj keď máš na prstoch krvavé otlaky.  Naučili sme sa potláčať pocity. Aj pocit hladu. A v snahe byť „dokonalé“ po každej stránke, v snahe vyhnúť sa kritike či dokonca otvoreným výčitkám ohľadne postavy, sme sa rozhodli „nejesť. Dodnes nerozumieme ako sme mohli týždne vydržať na suchom rožku denne pritom stráviť sedem hodín na baletnej sále.

Je asi ťažké nájsť krehkú hranicu medzi tým, čo je prijateľná, optimálna štíhlosť v prostredí baletu a čo je už chorobná vychudnutnosť ohrozujúca zdravie. 70 kilová tanečnica by asi nepôsobila na javisku esteticky ale našťastie rovnako ani 40 kilová. Do žiadneho extrému nemusí dôjsť, často krát stačí problém včas spozorovať a začať ho riešiť.Dievčatá, ktoré strácajú na váhe, trénujú a drú vo vidine sna o dokonalej tanečnici. Túžia po tom, byť akceptované okolím ako tanečnica a pritom strácajú svoje ženské sebavedomie. Ten kto už spadne do kolotoča jedenia - nejedenia sa málokedy sám dokáže dostať z kola von. Treba odbornú pomoc. Musí sa naučiť akceptovať svoje telo, musí sa naučiť jesť – pravidelne, musí prekonať strach, že každé kilo navyše môže znamenať odmietnutie, opovrhnutie okolím.

Počas školy si pripustí málokto, že tento problém sa ho týka. Veď je úžasné byť chudá a nikto nemá nepríjemné poznámky, netočí sa celý svet len okolo postavy. Ale po čase sa stane, že telo prestane vládať, žena chce mať deti, ale nemá menštruáciu, osteoporóza bráni pohybu..... A v duši je úzkosť, strach, ľahostajnosť a nenávisť k svojmu telu. Pomôže psychoterapia?! Pomôže pevná vôľa?! Pomôže podpora okolia?! Snáď všetko spolu. Ale spomienky, podvedomé obavy z jedenia a priberania môžu nadlho znepríjemňovať život.

Nechceme, aby vyzneli  baletné školy ako mašiny na výrobu anorektických pacientiek. Niekedy naozaj stačí málo k tomu, aby sa takýto problém vyskytoval v menšej miere. Aj nepatrná a zdanlivo nevinná poznámka ohľadom postavy z úst váženého pedagóga / či rodiča/ môže viesť k tomu, aby sa mladé dievča začalo zaoberať diétami, ktoré sa neskôr stanú nekontrolovateľným problémom a ponesie si ho celým životom. Ochota akceptovať rôznosť, nevyzdvihovať vychudnuté telá, snaha pomôcť pri problémoch (a nielen s váhou), snažiť sa podporovať aj iné záujmy ako len tanec - to sú veci, ktoré možno pomáhajú.  Našťastie dnes je už veľa pedagógov, ktorí to vedia. Aspoň dúfame!

Publikované v časopise Taneční zóna 2/2006


 späť