English Slovensky

Jar prejavená jeseňou života.

Zuna Kozánková

Stravinského Svätenie jari vyjadrené bez tanca, činoherní herci hovoriaci bez slova,  jar evokujúca mladosť konfrontovaná skúsenosťou staroby. To je Svätenie jari, najnovšia produkcia Divadla Andreja Bagara v Nitre.

Ako sa rodí myšlienka

Najstaršia generácia nitrianskych hercov, vo veku 65-80 rokov, stojí pred nami s odhalenou dušou, ochotná hovoriť o pocitoch, ktoré sa nás hlboko dotýkajú. O ktorých však neradi hovoríme, ktoré nás táto spoločnosť naučila považovať za slabosť, a preto ich ukrývame, nehovoríme o nich, ale oni tu sú vo svojej naliehavosti. Nie je to predstavenie o smrti, o starobe, lež o odvahe žiť, o veciach, ktoré každý z nás prežívame, len z iného uhla našich životných skúseností a veku. A pokiaľ nie je dnešný divák už úplne otupený konzumnou kultúrou, a pokial v ňom ostala ešte jemná dávka citu, potom ho toto Svätenie jari hlboko zasiahne pravdivosťou výpovede.

Svetozár Sprušanský, režisér: „Pred 10 rokmi som nastúpil do nitrianskeho divadla a po čase som si chcel splniť jeden sen: stretnúť sa na javisku pri práci so všetkými hercami z najstaršej generácie tohto divadla. Chcel som, aby ukázali čo ešte dokážu; koľko energie je v nich ukrytej. Pre mňa, ako režiséra a dramaturga, to bola veľká výzva. Ľudská aj profesionálna. Asi po dvoch rokoch som si vypočul skladbu Svätenie jari a uvedomil som si, že kľúč k tejto skladbe nie je v tom, že na javisko vybehne dvanásť mladých tanečníkov plných sily, mladosti a dravosti. Odohráva sa „príbeh“ obety a pohanských rituálov starobylej Rusi. Tak sa toto dielo zvyčajne inscenuje. Prostredníctvom hudby sa javisko zaplní fyzickou silou, mrštnosťou a dravosťou, telami tanečníkov. To všetko sa prepája so silou sršiacou z hudby; jej naturálnosťou a zemitosťou. Pri počúvaní tohto diela mi zrazu zišlo na um, že ona je pre mňa skôr o energii z toho prežitého. Že v nej počujem (a aj vidím!) životnú skúsenosť ľudí, ktorí svoju pozemskú púť už o chvíľu zavŕšia. Tí majú právo a možno aj povinnosť porozprávať divákom čo to o svojich osudoch. Svätenie jari som úplne spontánne začal vnímať ako skladbu o zrode a zániku; a to v jednom okamihu. Prostredníctvom neho som chcel vypovedať o témach, ktoré ma podnietili k úvahám o zmysle celého nášho bytia. Vtedy som sa  rozhodol pustiť do tvorby na Straviského Svätenia jari s najstaršou generáciou hercov, kde nie je dôležité, koľko piruet, alebo akých zložitých choreografických úkonov urobia v priebehu jednej minúty, ale akú energiu spoločne s energiou tej skladby dokážu z javiska do hladiska vyslať. Myslím si, že práve v starých ľuďoch je toľko prežitého, toľko životných a hereckých skúsenosti; toľko pádov, nezdolnej energie stále naplno žiť; toľko pokory a úcty, ale aj dravosti, túžob a snov, či trpkých rán a zastavení v živote, ktoré ich poznačili, že je to neuveriteľný východiskový materiál pre zaujímavý javiskový tvar či prácu na ňom. Oni toto všetko dokážu s neskrotnou hudbou Stravinského spojiť. Niekedy priam až neuveriteľným spôsobom a s prekvapivým výsledkom. Vedel som, že nepôjde o choreografiu v klasickom slova zmysle, ale viacmenej o akési „učesanie“ ich individuálneho a pritom  kolektívneho bytia na javisku.

Dve základné podmienky museli byť na začiatku skúšobného procesu splnené. Aby herci súhlasili s projektom. Oslovil som ich a otvorene som im o mojom zámere povedal. Najskôr boli prekvapení, ale po detailnom predstavení skúšobného procesu všetci súhlasili. Druhou podmienkou bol súhlas vedenia divadla k celkovej veľkorysosti realizovania danej inscenácie. Išlo o trpezlivosť, finančnú náročnosť, technickú komplikovanosť prípravy inscenácie. Aj tu zaznela kladná odpoveď.“

Ide o projekt, ktorý nemá len úzko estetický rozmer, ale presahuje aj do roviny etickej, až humanistickej. Je signálom do spoločnosti, v ktorej v tomto období vládne kult apartnej mladosti, mržtnosti a dravosti, kde „letí“ absolútna honba po tom byť mladý, mať vyrovnanú pokožku, dokonalé telo ... Odpoveďou k tomuto šialenstvu je skôr vnútorná harmónia a krása, vedomie, že súčasťou našeho života je každá jeho epocha, prinášajúca sebevlastné bohatsvo.

Pohyb namiesto slova

S výnimkou úvodného slova sa celé 90 minútové predstavenie odohráva bez textu. Za slová hovorí pohyb, hudba, priestor, energia. I napriek absencii slova, ktoré je pre každého činoherca nesmierne dôležité, je každý z hercov výrazne ponorený do svojej postavy, ktorá sa s týmto silným dôrazom na fyzickosť prirodzene prelína s ním samotným. Divák neustále bombardovaný slovom, musí byť schopný „prepnúť sa“ na iný druh vnímania a počúvať hercovo telo. To často hovorí jasnejšie, pravdivejšie, odzrkadľuje životnú skúsenosť každého z nich zakódovanú v každej bunke tela. I napriek svojej nemote telo hovorí jasne, v určitých situáciách až doslova kričí. 

Adéla Gáborová, herečka: „Som večne zvedavý človek, veľa vecí ma zaujíma a toto som ešte v živote nerobila. Keď som prišla zo školy, myslela som si, že text je najdôležitejší. Potom som veľmi rýchlo zistila, že to tak nie je. Text je len istá časť celku. Dôležité je mimoslovné konanie, existencia na javisku mimo textu, v rámci charakteru postavy, v rámci vzťahov k ľuďom, k prostrediu alebo k situácii. V tomto predstavení som mohla využiť vlastné obrovské skúsenosti existencie na javisku bez slova. Existencia len v mimoslovnom konaní, ktoré je niekedy podstatne dôležitejšia ako slovo. Telo je schopné vyjadriť všetko. Priznám sa, že som ale ani netušila, že sa dá vôbec niečo takýmto spôsobom dať dokopy bez slova. Samozrejme, my si podtextami pomáhame, každý musí vedieť čo hrá a ako hrá, prečo je tam, aké má vzťahy ku všetkému. Pre mňa to bola ohromne dobrá skúsenosť. Už len to, že som pozorovala kolegov ako sa s tým vysporiadali a zmierili.“

Je skutočne obdivuhodné, že starí činoherní herci, ktorí často slovo definujú ako svoju pomôcku, boli ochotní pustiť sa naplno do prežitia tejto skúsenosti. Snáď samotný princíp jari v každom z nás, či už sme mladí alebo starí, aktivizuje zvedavosť a túžbu po novej skúsenosti, ktorá nebráni ukázať svoju fyzickú reč vo svojej kráse, ale aj obmedzenosti.

Milan Kozánek, choreograf: „Bolo to naším rozhodnutím pracovať so starými hercami, ktorí majú určité fyzické obmedzenia. Keby sme ich nerešpektovali a nevychádzali z nich, tak by sme im mohli aj ublížiť fyzicky aj psychicky. Takže sme museli veľmi citlivo pristupovať k práci s týmito interpretmi, pretože by mohlo ísť aj o život, prinajmenšom o zdravie. Súčasťou procesu bol aj fakt, že ak niekto z hercov mal v istý deň zdravotné problémy, tak na skúške len sedel, ale bol jej súčasťou, rovnako ako jeho situácia bola súčasťou procesu pre nás. Nemohli sme na nich tlačiť, nemohli sme nikoho nútiť, nikým  manipulovať, jednoducho sme museli vychádzať z vecí takých aké práve v tom okamihu boli a to bolo pre nás, mladých tvorcov, veľmi zaujímavé“.

Ondrej Rimko, herec: „Zdravo ma to provokovalo. Mnoho rokov hrám divadlo a s takým niečim som sa ešte nestretol. Doteraz bolo slovo pre mňa to, na čom sa dalo stavať. Slovo ako dialóg, monológ, čítanka charakteru postavy,... A teraz prišla výzva vyskúšať si na záver svojho hereckého života niečo nové. Overil som si to, a hádam i pokročil o stupienok ešte vyššie.“

V čakárni nemocnice

Svetozár Sprušanský: „Názov hudobnej kompozície, i názov predstavenia Svätenie jari odkazujú k javiskovej realizácii neutrálneho scénického priestoru (prázdne javisko, alebo v strede povievajúca nepravidelne na svojom konci rozstrapkaná drapéria); alebo je to cesta folklórnej archetypálnosti, zemitej ľudovosti; pohanstva, prírodnosti, živočíšnosti. My sme naše postavy a ich príbehy zasadili do konkrétnosti reálnej inštitúcie – do nemocnice. Do jej čakárne. Nemocnica nám priniesla množstvo reálnosti a konkrétnosti, ale aj akúsi všeobecnosť smerom k výpovedi diela. Nemocnica obmedzuje; stanovuje človeku istý životný status quo. Nemocnica je zastávkou, kde čakáme na to, či nám oznámia: Ste zdravší! – a tým nás viac priblížia k životu, alebo nám potvrdia: Ste chorí! – čím nás viac približia k smrti; ku koncu. Aj v jednom aj v druhom prípade ide o istú úľavu, o isté vyrovnanie sa s tým, čo bude. Ľudia v čakárni sa vzájomne, aj keď nebadane, vnímajú, spoznávajú, tešia aj hnevajú. Spoločne prežívajú smutné aj komické situácie. Sú vystavení hraničným situáciám, ktoré vzhľadom na svoj charakter aj tak riešia. Vyrovnávajú sa, začleňujú sa do kolektívu, stávajú sa egoistami alebo majú v sebe niečo samaritánske. Tých podôb a variácií je nespočetné množstvo. Vytvára sa tak skupina ľudí, kde sa začínajú vyplavovať ich charaktery a povahy. Oni sami nás privedú k úvahám o tom, akí my sme. Ako sa správame, ako žijeme, ako sme žili... Čo nás čaká, o čom snívame. Aká bola naša minulosť, ako žijeme našu prítomnosť a čo môžeme očakávať od budúcnosti. Toto prostredie sa mi zadlo byť najvhodnejším pre danú tému našej inscenácie.“

Alexandra Grusková, výtvarníčka: „Pri tvorbe dekorácie sme sa inšpirovali reálnym prostredím nemocnice a hlavne detailami, ktoré sa v takýchto objektoch nachádzajú. Najdôležitejšie bolo pre nás pokúsiť sa zachytiť atmosféru nemocničného priestoru, chodby, čakárne s jej typickou šedivou farebnosťou, zvláštnou neosobnosťou a sterilitou. Náš priestor je však divadelná štylizácia a hoci pôsobí realisticky jeho pôdorys, členenie a proporcie sú prispôsobené inscenačnému zámeru. Vo veľkom kontraste k takémuto princípu je komponovaná scénografia k druhej časti,  kedy mizne obrovský strop a steny, a otvára sa nám abstraktný priestor sna, neba, nekonečna.

Svetozár Sprušanský: „ Voči abstraktnosti zložiek: hudba a pohyb (tanec), sme sa snažili postaviť konktrétno. To zastupovala scéniská zložka inscenácie: presná inštitucionálna konkrétnosť dekorácie a s tým spojené kostýmy postáv; a veľmi jasné libreto. To je postavené na konkrétnosti budovania charakterov jednotlivých postáv, ich vzťahov a situácií, v ktorých sa nachádzajú. Zároveň to bolo potrebné pre hercov, ktorí sú činoherci a musia mať jasno zmotivované vlastné scénické správanie sa, charaktery a dané javiskové situácie.“

Kompozícia energie hercov v priestore

Dielo nie je choreografiou v pravom zmysle slova. Tanec je síce ideálnym prostriedkom na stotožnenie sa s rituálnym aspektom obdobia jari, ale v tomto projekte o tanec nejde. Je to viac-menej reťaz pohybovo-priestorových obrázkov, kde vyjadrovacím prostriedom sú bežné, takmer až civilné akcie, upravené do divadelného priestoru tak, aby boli jasnou divadelnou rečou. Každý z obrázkov pracuje so sebevlastnou energiou, ktorá hovorí jasnejšie ako slová.

Milan Kozánek: „Pri čítaní Stravinského knihy som sa dozvedel, že bol sklamaný akým spôsobom poňal Nižinský toto dielo. Choreografia bola prekomplikovaná, príliš veľa zložitých pohybov so zložitým rytmom. Stravinského predstava bola omnoho prostejšia, predstavoval si použiť jednoduchšie princípy v spojení s jeho zložitou hudbou. Nižinská mu bola bližšia, keď vytvorila jednu z verzií Svätenia jari v Monaku. Robila jednoduchými a jasnými princípami. Toto bola pre mňa dobrá šanca. Uvedomiť si, čo presne znamená  jednoduchosť, a obmedzenia, s ktorými sme pri práci s hercami v tomto veku stretávali, využiť ako potenciál a hľadať v tom spojenie s hudbou. Bol som až donútený pracovať s touto jednoduchosťou a myslím, že to môžem ešte raz využiť, či už v práci so Stravinským alebo niečim iným.“

Svetozár Sprušanský: „ Nechceli sme sa utiekať k pantomíme. Chceli sme vychádzať z činoherných situácií, no v istých okamihoch pracovať s pohybovými prvkami. Ale s takými, ktoré budú vychádzať z konkrétnych činnost, akými sú zdravotné cvičenia, rituály obedu, desiatovania, rannej rozcvičky, obliekania sa. Alebo len jeden konkrétny pohybový úkon z nášho všedného dňa sme zobrali a ten sme potom len mierne časovo naddĺžili, zmiernili, spomalili, posunuli k istému novému významu. Z toho veľakrát vzniklo niečo, čo by som nazval jemná choreografická vrstva inscenácie.“

Milan Kozánek: „Na začiatku skúšok som si uvedomil, že nemôžem robiť choreografiu tým bežným spôsobom. Bola by to zlá cesta. S týmito hercami nebolo možné pracovať typicky choreografickým spôsobom. Tým nechcem povedať, že boli zlí. Naopak bola s nimi výborná práca. Pre mňa je to kompozícia energie jedenástich hercov v priestore s hudbou. Sú tam isté hudobné kľúče, podľa ktorých sa orientovali, ale pohybová štruktúra je v jednoduchých kompozíciách, kde som hľadal, aby ich gestá, akcie, ujednotenie, aby to malo s hudbou nejaký výraz, aby to spolu súladilo.“

Svetozár Sprušanský: „Prelína sa rovina postáv v príbehu a konkrétnych hercov v inscenácii. Veľa zo seba, zo svojich osudov povkladali herci do nášho – či skôr svojho – scénického Svätenia jari. Som im za to vďační. To je ich charakteristická chôdza, gesto, pohľad; ich fyziognómia so všetkými handicapmi aj prednosťami. Krása krívania, úžasný úsmev, či zabudnutie a následné spamätanie sa. Krívanie tu už je v istom pohľade javiskový prvok. Je aj choreografickým prvkom?! Veď on prináša nesmiernu energiu a charakterizáciu postavy. Zosumarizovať túto energiu na javisku, dať jej poriadok, systém, o to išlo pri skúšaní.“

Záver predstavenia však choreografiou je. Jediný aspekt fyzickej mladosti stvárňuje postava mladého nemocničného ošetrovateľa, s klasicky chladným a neosobným prístupom ku starým, na jeho pomoc odkázaným ľuďom. Ako kontrast ku všetkému, čo bolo doteraz, tancuje tento mladík na záver snový tanec v inom svete, vo vysnívanom pokojnom prostredí s neprirodzene, až nadprirodzene usporiadanými nemocničnými postelami... Svojou mužnosťou, krásou a pohybovou prirodzenosťou je retrospektívou, poohliadnutím sa za mladosťou, kontrastom k tomu, po čom všetci túžime, no nikdy sa to už nevráti, pretože všetko je pominuteľné. A v tom práve nesmierne krásne. Obraz nesie množstvo metaforických významov, z ktorých si divák môže vybrať práve ten, ktorý najviac rezonuje v jeho duši.

Tvorcovia neobsadili do tejto úlohy tanečníka, ale herca, ktorý svojou pohybovou prirodzenosťou, bez umelého preexponovania do tanečnej dokonalosti, zapadá do celej inscenácie nenútene pravdivo.

Hudba

Šťastným krokom je rozhodnutie tvorcov pre istý husársky kúsok v hudobnej časti predstavenia. Tým kúskom je odvaha Stravinského skladbu rozložiť a vnikať do nej skladbami súčasnými. Súčasný slovenský skladateľ Peter Zagar Stravinského doslova riedi. Dielo je poprepletané, rozsegmentované a nanovo dramaturgicky poskladané. Zagar citlivo jednotlivé časti do seba zapasoval, nanovo zostavil kompozíciu pre toto konkrétne predstavenie. Stravinskij niekedy prirodzene vplynie do Zagara a naopak.

Svetozár Sprušanský: „ Petra Zagara som vyzval, aby sme sa pokúsili viesť dialóg so Stravinským po takmer storočí od vzniku jeho diela. Chcel som prostredníctvom nášho súčasníka porovnať to ako dnes vnímame elementy, ktoré sú pre nás zaujímavé, novátorské, možno netradičné. V hudobných postupoch, inštrumentácii, vylúčení či existencii melódie a pod. A výsledok? Stravinskij na mňa pôsobí eruptívne, priam eroticky dravo a drsne. Vskutku pohansky. A Peter Zagar je elegickejší, reflexívnejší, v kompozičných postupoch minimalistickejší. Myslím si, že práve tieto atribúty sú vnímané v dnešnom období a hudobnej estetike ako synonymá k novosti, modernosti a súčasnosti v oblasti vážnej hudby. Samozrejme, Zagar sa v mnohých nuansách, detailoch, motívoch a spojniciach, so Straviským snúbi. Vstupuje s ním do dialógu.“

Peter Zagar, skladateľ: „Stravinského Svätenie jari je pre mňa kľúčové dielo novodobej hudby. Kedykoľvek ho počúvam, mám pocit, že je v ňom stále čo objavovať. „Naše“ Svätenie jari je skomponované technikou montáže - jednotlivé hudobné plochy sú vedľa seba radené technikou strihu, Stravinskij sa nesnaží vytvárať rafinované spojovacie úseky. Ja som si našiel zopár týchto strihov a nahrávku som na tých miestach naozaj prestrihol. Vypočul som si vzniknuté segmenty a rozmýšľal som, čo by som si vedel predstaviť ako pokračovanie alebo úvod niektorého segmentu. Aby prechod k mojej hudbe pôsobil hladko, snažil som sa nadviazať na harmonický jazyk Svätenia, ale tam to končí. Nechcel som vytvoriť hudbu, ktorá by bola príliš závislá na Stravinskom.“

Milan Kozánek: „Toto dielo som už dávno pred týmto projektom veľmi intenzívne počúval a myslím si, že ho mám „prešpikované“ koľko sa len dá. Potom prišla radikálna zmena, keď som si vypočul výbornú hudbu Petra Zagara, v ktorej sa to všetko popremiešalo. Snažil som sa dôsledne naštudovať každú hudobnú časť a pred každou skúškou to mať všetko pre mňa pripravené. Mal som scenár, podľa ktorého sa mali odohrať nejaké konkrétne príbehy, atmosféry, celky a vždy som hľadal miesto, kde ten scenár môže byť zhodný s hudbou, kde sa to môže prepojiť. V hudbe sú veľké skoky v atmosfére, v nálade, v rytme a ja som musel nachádzať vhodné miesta, aby to bolo presné.“

Proces

Svetozár Sprušanský:  „V novembri 2004 sme sa stretli na týždeň, kedy nám herci vyrozprávali množstvo zaujímavých okamihov z vlastných životov. Tieto zážitky, príbehy a zlomové okamihy ich osudov sme si zapisovali. Na základe toho vzniklo libreto. Ono má vlastnú dejovú štruktúru, ale je popretkávané mnohými čriepkami z ich rozprávania. Inšpirovali sme sa napríklad zážitkami z detstva, z vojny, zo SNP; z pôrodov ich detí, ale aj profesných skúseností, keď filmovali významné úlohy so slávnymi režisérmi a zúčastňovali sa filmových festivalov... Spoznali sme ich intímny život, prvé lásky, manžesltvá, rozvody, rozchody, pochabenia... Zaujímalo nás však aj to, čo ešte očakávajú od života, aké majú sny, túžby... A ukázalo sa, že tí ľudia zmýšľajú, túžia, prejavujú svoju spokojnosť či nespokojnosť rovnako ako ľudia, ktorí majú 25 ,45, alebo 55 rokov. Ohromne nás fascinovalo, že v tých ľuďoch je veľká energia a chuť žiť dodnes – aj keď si reálne uvedomujú svoj vek a blízkosť blížiaceho sa konca. Z ich vôle žiť, životnej energie sme čerpali. Len sme ju mierne korigovali a vniesli do inscenácie.“

V decembri 2004 nasledoval týždeň, kedy začali herci aj intenzívne cvičiť. Milan Kozánek ich zasvätil do cvičení inšpirovanými taichi, uvoľňujúcich energetické dráhy tela. Pravidelné cvičenia sa stali základom trojmesačného skúšania od januára až do premiéry v apríli 2005, keď si herci bez rannej rozcvičky nevedeli skúšku ani predstaviť. Hodinové rozcvičky boli základom na ďalšiu prácu, na budovanie situácií pre samotnú inscenáciu.

Svetozár Sprušanský: „Čoraz viac si uvedomujem... a pri tomto predstavení najviac, že pre mňa je pri divadelnej práci asi dôležitejší proces. Skúšky, stretávanie sa s hercami a spolupracovníkmi. Kontakt s ľuďmi, odovzdávanie si vzájomných skúseností, energie a emócií. Toto veľmi silne vo mne ostane.“

Milan Kozánek: „Bol to tvorivý proces od začiatku až do premiéry, s otvorenosťou k tomu ako sa veci vyvíjali. Bol som rád, že súčasťou procesu som mohol byť aj ja. To znamená: nebol to režisér, ktorý má svoje predstavy a ja som tam mal urobiť len nejaké tančeky, čo je dosť bežné. Spolupráca režisér - choreograf bola veľmi otvorená. Boli aj situácie, kde nebolo jednoznačné, kto je režisér a kto choreograf. To bolo pre mňa výnimočné a zaujímavé.“

Alexandra Grusková: „Spočiatku som sa obávala, či náš zámer nevyznie pateticky, alebo ako snaha o veľké posolstvo a výpoveď. Veriť, že tomu tak nebude, som začala po stretnutí celého tvorivého týmu, kedy som pochopila, že nám všetkým ide o to isté, čo bolo zárukou, že sa budeme vzájomne nielen inšpirovať, ale aj korigovať. Tak sa stalo a pre mňa osobne to bola po všetkých stránkach mimoriadne obohacujúca skúsenosť.“   

Pohyb ozdravujúci, pohyb jednotiaci

Ondrej Rimko: „Cvičenia, ktoré robil s nami pán Milan nám budú veľmi chýbať, pretože nás oživili. Vďaka nim sme zároveň získali aj isté jednotné myslenie, všetci sme mali tú istú krvnú skupinu, stali sme sa rovnocenní. Všetci sme začínali z nuly, každí vo svojich možnostiach, ale nikto sa nevyvyšoval. Všetci začínali a všetci sa držali pokope svorne, pretože išlo o jednu vec. Zjednotilo nás to a to pomohlo aj inscenácii. Pohyby dostali inú hodnotu, nie je to už len hocijaký pohyb, ale je to pohyb, ktorý voľačo vyjadruje a každý pohyb dáva nejaký zmysel.“

Svetozár Sprušanský: „Potreboval som choreografa, ktorý by neprišiel na sálu a nesnažil by sa o to, aby herci po troch hodinách odchádzali s mokrými uterákom na šiji. To nie je cesta práce s hercami, akú ja potrebujem. Milan mi vyhovoval nielen tým, že je veľmi citlivý človek a umelec, ale aj tým, že je, ako ho nazvala jedna moja kolegyňa: otvárač ľudských duší. Má charizmatickú schopnosť nielen presadiť si to, na čom sa dohodneme, ale aj tomu vliať scénickému tvaru nevysloviteľnú energiu. Energiu, ktorá prichádza k Vám cez ľudí, ktorá je v nich zakódovaná. Mnohým veciam som mu načúval a nechal sa ním inšpirovať. Na Slovensku je málo tvorcov, z ktorými sa dá otvorene o veciach, v tom najužšom tvorivom kruhu hovoriť. Bez ohľadu na to, aby ste podozrievali seba alebo toho druhého, že si chce presadiť viac toho alebo onoho.“

Hodnoty, čo ostatnú navždy

Svetozár Sprušanský: „ Pri tomto procese som našiel iný prístup skúšania. Iný prístup k ľuďom, inú cestu komunikácie s ľuďmi. Aj vďaka Milanovi a jeho životnému pohľadu na svet a na prácu s ľuďmi, som si uvedomil, že je možné ísť aj cestou pokory, dôverovania väčšieho načúvania tomu druhému. Tým sa dá dosiahnuť možno viac. Zároveň je to aj pokora k tomu, čo sa nám podarilo dosiahnuť. Možno s plným nasadením a s tými najlepšími úmyslami. A možno je to aj o uvedomení si vlastných obmedzení a možností. Alebo nie?!“

Milan Kozánek: „Táto skúsenosť mi priniesla väčší pokoj a kľud v živote i v práci, v tvorbe. Mnohé vecí sa samozrejme ešte len ukážu. Niektoré sa už prejavili pri mojej ďalšej tvorbe, keď som paralelne pripravoval projekt pre študentov tanca v Salzburgu. Boli to mladí ľudia, ešte „nehotoví“profesionáli. Možno paradoxne, ale využil som práve to, čo mi prinieslo obohatenie z práce so starými hercami. Cenná je pre mňa aj samotná možnosť stretnúť sa s ľudmi, ktorí majú už dosť najväčších vecí za sebou a zažili už rôzne etapy života. Obohatením bola aj spolupráca so Sveťom.“

Adela Gáborová: „Je dosť neobvyklé, čo sa teraz udialo. Väčšinou mladí ľudia pohŕdajú starými. My sme tí najmúdrejší, nám patrí celý svet... Samozrejme, keď postupne stárnu, tak prichádzajú na to, že to tak nie je. Takže pre mňa bolo obrovským prekvapením, že mladí tridsiatnici sú schopní pustiť sa do projektu z ľudmi medzi 60-80. Je obdivuhodné, že vo svojej mladosti, ktorá je netrpezlivá a ktorá chce všetko okamžite urobiť, sú ochotní byť trpezliví a so starými ľudmi spolupracovať, vydržať to a dotiahnuť to dokonca.“

Nie je symbolické, že ľudia v ich veku, ktorí by vlastne už nič nemuseli, sa pustili do tohto projektu? Nie je to dostatočné sväteni jari? Vďaka a obdiv patria všetkým hercom: Adéla Gáborová, Hildegarda Augustovičová, Žofia Martišová, Jozef Dóczy, Eva Hlaváčová, Oľga Hudecová, Dušan Lenci, Ondrej Rimko, Ernest Šmigura, Ján Kováčik, Leopold Haverl a v roly ošetrovateľa Martin Fratrič.


publikované v časopise Taneční zóna 2/2005