English Slovensky

Slováci, kam sa podel váš tanec?

Zuna Kozánková

Vstupujúc do nového tisícročia mnohí z nás hovorili o novom veku, o nádeji na zmenu, o návrate ku koreňom atď. V novom tisícročí žijeme už nejaký ten čas a mnohí zisťujeme, že žijeme tak isto ako predtým. V rovnakom strese, s rovnakými problémami, s rovnakými hodnotami v domnienke, že tú zmenu urobí za nás niekto iní.  Zabúdame na svoju podstatu, naďalej nechávame padať prach na svoje korene, ustavične sa obzeráme niekam inam (v súčasnosti najmä západným smerom), namiesto toho, aby sme sa zahľadeli viac do seba. Čo s tým všetkým má spoločné tanec? Zjavne nič, no pritom veľmi veľa. Tanec, pre našich predkov tak dôležitý, je dnes pre Slovákov ničím. Je tak povediac zábavkou určitej skupiny ľudí a časť tej skupiny navyše často krát ani nevie prečo ho vykonáva. Neuvedomuje si, akú hodnotu uchováva. O tanci a jeho význame pre človeka, pre národ, pre kultúru, som sa zhovárala so spisovateľom, hudobníkom, novinárom, no hlavne Slovanom celou svojou dušou, so ŽiariSlavom Švickým.

Tanec a kultúra pohybu

Zuna: Zaoberáš sa životom Slovanov, objavuješ korene našej kultúry, nahliadaš do spôsobu života našich predkov, odhaľuješ zabudnuté súvislosti medzi nimi a nami. Ako v tomto kontexte vnímaš tanec ?

Žiarislav: Keď sa pozeráme na Plickove filmy, ktoré sú dokumentom medzivojnového obdobia, vidíme, že deti, ktoré bežne tancovali, majú odlišnú kultúru chôdze,  pohybov ako dnešné deti. Všimnime si pohyby goralských chlapcov, ktorí žili v prírode, tancovali a hrali sa rôzne fyzické hry. Ich pohyby sú krásne a podobajú sa na pohyby hoci tuaréckych detí. Aj oni žijú v prírode, i keď na púšti. Držanie tela nemajú skreslené ťažkými školskými aktovkami, nemajú pokrivené chrbtice, sú rovnako vznešení ako tí naši goralskí, kysuckí, alebo iní chlapci, akých sme mohli vtedy hocikde na Slovensku bežne nájsť. Dnes, keď sa pozeráme na chôdzu ľudí vidíme, že kráčajú meravo, obťažkane, a aj keď nenesú  žiadny náklad, ich telá majú výraz akoby ten náklad niesli. Ako to všetko súvisí s tancom?

Tanec nie je len istý duchovno - umelecký pohybový smer. Je to v zásade aj životný prejav. Aj vtáky tancujú, a to nielen vtedy, keď sa pária. Ich pohyby sú zjavne účelové, ale i skryte účelové, také, ktoré pôsobia na dušu, ktorú majú aj zvieratá. A tak je to aj s ľuďmi - z prírodného pohľadu je vlastne každý pohyb už tanec.

Tanec je životný prejav, a keď sa chceme zamerať na jeho dôsledky, zoberme si napríklad zdravotný stav ľudí. Koľko úrazov vzniká preto, že nevieme poriadne chodiť. Nohu si zlomí aj ten, kto kráča po rovnej ploche. Naše pohyby sú neurotické, čo vedie k nerovnováhe. Takže z istého hľadiska je nebezpečné, keď deti v základnej škole nemajú hodiny tanca. Telesná výchova sa často „odbije“ na loptových hrách, ale záleží samozrejme aj na telocvikárovi. Dá sa povedať, že kultúra pohybu je u nás veľmi zanedbaná. Zdravotné hľadisko je len jedna z oblastí, ktorá sa dá merať. Ľudia, ktorí sa pohybu venujú a viac oň dbajú, majú oveľa menej úrazov ako ľudia, ktorí vôbec o pohybovú kultúru nedbajú. Zaslúžilo by si to oveľa viac pozornosti. Na udržanie živodráh tela (nervov), na udržanie svalstva, pružnosti šliach, udržanie denného tepu života - na to všetko je tanec dobrý.

Tanec ako duchovná životná potreba

Tanec je aj duchovnou životnou potrebou. Keď si človek schuti zatancuje  na hudbu, ktorá ho nadchýna, účinky tanca sú úplne iné, ako keď človek vykonáva pohyb len telesne. Prežíva určité duchovné naplnenie, vytrženie, dalo by sa povedať až osvietenie. A vtedy aj telo podá úplne iný výkon. Tanec bez duše je čosi podobné ako keď jeme nejakú stravu a nevychutnáme ju. Živiny sa nevstrebajú, telo ich nedokáže správne rozložiť a ani využiť, idú z tela von. Tak isto je to s tancom. Keď deti na telesnej výchove vykonávajú určité pohyby bez nadšenia, jednak to neprináša želaný účinok na dušu, a  na druhej strane je to nebezpečné. Vieme, že keď sa do svalov cez živodráhy nedostanú  potrebné impulzy a správy, svalstvo sa neprekrví dostatočne. Nasledujú telesné následky, bolesti a až zranenia. Dôkazom toho sú napríklad niektorí (nie všetci) folkloristi tancujúc odzemky bez toho, aby  boli pre ne nadchnutí. V tridsiatke, tridsaťpäťke idú do invalidného dôchodku, ako je dnes bežné. Kedysi človek netancoval odzemok, keď nebol nadšený. Takže ani zďaleka nebolo také riziko poškodenia. A to aj šesťdesiat či sedemdesiatroční ľudia tancovali bežne.

Tanec a naši slovanskí predkovia

Zuna: Myslíš, že aj starí Slováci tanec chápali podobne? Nebol profesionálnym umení, no asi ho podvedome a hlavne vedome za týmto účelom pri rôznych príležitostiach rozvíjali. Vyhľadávali ho?

Žiarislav: To je isté. Tanec nebol profesionálnym umením, ale rozhodne bol životnou potrebou našich predkov. Určite nepoužívali výrazy, pojmy, aké používame my dnes, ale jednoznačne vnímali tanec inak ako naša dnešná spoločnosť. Vedome ho rozvíjali, o čom svedčia dôkazy. Napríklad na sviatky vchádzali rozradostene tancujúci Slováci v maskách do kostolov (na pôvodné, ale aj pokresťančené sviatky). Tento spontánny prejav cirkev zakazovala. Ľudia však oslavovali rozličné sviatky s nadšením, boli doslova vo vytržení. A to aj vtedy, keď odprevádzali duše mŕtvych. Netancovali nacvičenými krokmi. Tancovali  z nadšenia a duchovno tam bolo silno zahrnuté. Keď skúmame prírodné národy, zisťujeme, že každý sviatok, každý obrad slávili tancom. Aj na Slovensku to tak bolo. Boli tance svadobné (dodnes sa zachovali, napr. Rejdový na stredovýchodnom Slovensku), i pohrebné. Na karoch sa aj dodnes spieva, a dokonca, podľa pôvodných zvyklostí sa museli ľudia trošku aj veseliť. Psychológovia by najlepšie vedeli povedať prečo. Na Slovensku ľudia kedysi aj  veľmi smútili a plakali, ale zároveň oslavovali život duše niekde na druhej ceste. To všetko vyjadrovali aj tancom. 

Na Slovensku boli tance na všetky príležitosti. Aj také spontánne, s ktorými sa stretávame i dnes, keď chodíme medzi deti do škôlky s píšťaľou a bubnom. Začneme hrať a deti tancujú samy, nemusíme ich ani vyzvať. Dnes takéto tance veľmi chýbajú aj dospelým. Tancovať si len tak, z čistej radosti, bez obradu, bez filozofovania, jednoducho z radosti i smútku, prejaviť sa určitými pohybmi, ktoré môžu prerásť do tanca.

Tancom vlastne dochádza k otvoreniu. Otvoreniu tela i duše človeka. Jeho účinky môžeme nazvať terapeutické, očistné... Je to trošku aj otázka jazykového použitia. Môžeme povedať osvietenie, duchovné naplnenie, alebo použiť nejaké iné slovo - nadšenie, vytrženie. Historici opisujú u Slovanov extatické tance, čo je už vedecký pojem. Terapia a psychoterapia používajú zase iné výrazy.

Tanec umením

Zuna: Kedy a prečo sa tanec stáva umením?

Žiarislav: Neviem to presne definovať, ale myslím, že tanec sa umením stáva vtedy, keď sa robí zámerne. Umenie súvisí s umom. Takže keď si tanec uvedomujeme v ume, tak sa môže stať umením. Inak je prirodzeným prejavom. Pritom aj z prírodného hľadiska je vedomie dôležité, lebo keď si niečo vedome vážime alebo ctíme, tak si to lepšie udržíme, ako keď to robíme len bezprostredne, nezámerne. 

Je dobre, že tanec je dnes umením. Pretože my si ho potrebujeme udržať.  Máme tisíc dôvodov, prečo sa máme zaoberať hoci internetom, tisíc dôvodov prečo počúvať rádio... Ale nemáme, zdanlivo (!), nijaký dôvod tancovať. Je potrebné zdôvodniť prečo je tanec dôležitý, prečo sa mu treba venovať a zámerne ho ako umenie vykonávať.

Tanec ako umenie dnes existuje. Lenže to umenie je už príliš ďaleko od prirodzeného prejavu. Prirodzený prejav ostal u detí v škôlkach, ktoré začnú tancovať keď hrám na bubne či píšťalke. Keď sa chce niekto venovať tancu ako umeniu, musí prejsť talentovými skúškami. No čo ak nemá predpoklady na to, aby tancoval balet alebo ľudový tanec, a napriek ho tanec láka? Môže chodiť na aerobik. Aerobik je však tiež určitým spôsobom vytváraný a vznikal kratšie ako ľudový tanec. Ľudový tanec vznikal tisícročia. Obsahuje tisícročné prvky, z ktorých sú niektoré tak univerzálne, že ich nájdeme rovnako u Indiánov ako u Slovákov. Má samozrejme mnohé odlišnosti. Napríklad goralské tance, horské tance, vytvorili ľudia, ktorí chodili po horách. V ich tancoch sú oveľa náročnejšie pohyby ako v tancoch ľudí z trnavskej  doliny, kde boli poľnohospodári, sedliaci, kde cítiť aj vplyv novouhorskej vlny.  Odlišnosti sú obrovské. Ľudový tanec ako všeobecný pojem  neexistuje, existujú ľudové tance.

V našej krajine chýba smer, ktorý by urobil z ľudových tancov to, čo terapeuti a telocvikári rozvíjajú iným spôsobom. Sú rôzne nové smery ako sa  dá použiť tanec a pohyb, ale nie je žiadny smer, ktorý by využil tisícročné prvky ľudových tancov. 

Nevieme, čo máme.

Zuna: Prečo je o tak?

Žiarislav: Myslím si, že to tak nie je všade. Poviem, prečo je to tak u nás. Vo vývoji národa, spoločnosti alebo civilizácie si v istej chvíli ľudia začnú uvedomovať silu dávneho. Keď pozeráme v televízii dokumenty o Kečuáncoch hovoria, že každý krok v tanci má svoj význam. Vysvetľujú, čo-ktorý krok znamená, na čo je dobrý. Také čosi som  na Slovensku nepostrehol. I napriek tomu, že naše tance nie sú mladšie ako kečuánské a tak isto sa v nich skrývajú mnohé významy. Napríklad zdvihnutie rúk k nebesám počas tanca má nejaký význam. Vo folklórnych súboroch sa však zdvihnú ruky vtedy, keď sa tanečníci dohodnú alebo o tom rozhodne choreograf.

Každý slovenský (ale aj maďarský, rusínsky, cigánsky...) tanec, každý pohyb v týchto tancoch mal kedysi určitý význam. Pestrosť je veľká. Z Čičmian napríklad pochádzajú ženské brušné tance, goralské tance sú zase zamerané na pružnosť. V krútivých tancoch - karičkách sa človek točí okolo vlastnej osi. Keď to robí Tibeťan, je to duchovné. Keď naše tance nazveme duchovnými, všetci sa zľaknú, že tu vzniká nejaké náboženstvo, sekta... Na Slovensku predsa nesmieme mať duchovné tance. Duchovno spájame len s modlením sa z nejakej knižky. Keď tancujeme, už to nesmie byť duchovné. To je samozrejme nezmysel, predsudok.

Keď som mal osem rokov, bol som na Heľpe na Horehroní, sesternici na svadbe. Zažil som tam čosi, čo si dodnes pamätám, akoby sa to stalo včera. Všetko sa triaslo keď Horehronci tancovali na doskách dupáky. Vzduch sa dal krájať. Z toho tanca sálala taká silná živa (sila), ako keď dnes počujem naraz hrať štyridsať afrických bubeníkov. Horehronci sa mi dokonca zdali silnejší, pretože pri tanci ešte aj spievali. Ich spevy vychádzajú od bránice, z miesta, odkiaľ pochádza staroslovanská sila v páse, ktorej účinky kedysi vedeli muži bežne využívať. Ten hlas sa spod bránice tlačí až k hlave, životná sila potom prúdi všetkými dôležitými dráhami. Má to silný účinok a nie je náhoda, že aj Tibeťania používajú určité druhy hlasov. Gregoriánsky chorál používa zase celkom iné hlasy ...

Je čas začať cítiť vlastné korene

Zuna:  Prečo dnes ľuďom stačí už len sadnúť si do hľadiska a pasívne si popásť oči na tom, ako druhí tancujú či spievajú. Stačí im vidieť formu a tak vlastne neprežiť to úplne. Ako je možné, že sa stráca potreba tancovať?

Žiarislav: Stráca sa, ale to neznamená, že sa to stratí. Stráca sa to v podmienkach, v ktorých dnes žijeme. Pri našom rebríčku hodnôt je to v podstate prirodzené. Ľudia sa predovšetkým naháňajú za obživou, potrebujú mať čo najviac informácií, ktoré však nevedia triediť vzhľadom k duši a k prirodzeným potrebám. Dôsledkom toho tu máme civilizáciu inteligentných hlupákov. Majú veľa správ, všetko vedia, ale ... Máme dosť inteligentných ľudí, čo sa týka všeobecného vzdelania, ale rebríček hodnôt je taký, že sú nešťastní. V počte nešťastných ľudí je Slovensko na popredných miestach. Niektorí Slováci sú dokonca nešťastní preto, lebo sú Slováci. To tiež odzrkadľuje naše hodnoty. Nemáme dôvod, prečo by sme mali byť radi, že sme tam, kde sme. Dôvody by boli, len o nich nevieme. Je to otázka usporiadania správ. Sme civilizácia inteligentných  nemúdrych ľudí. Pretože múdrosť a inteligencia sú dve rôzne veci. Inteligentní ľudia majú veľa správ a nevedia ich využiť pre denný život. Múdry človek je ten, ktorý sa dokáže správne zachovať v každodennom živote, nezáleží na tom, koľko má informácií. I na to je tanec dobrý. Na to, aby sa v ľuďoch podporila múdrosť.

Staroslovanské slovo „múdrosť“, z ktorého pochádza slovo „mudrc“ a aj „madra“ (madra - vedomkyňa, na severnom Slovensku je to doložené), totiž súvisí s indickým slovom  „mudra“, čo znamená pohyb vedúci k určitej múdrosti. Je to duchovný pohyb a teda „mudry“ sú určité cvičenia. Významovo podobné je aj staroslovanské slovo „tanec“ so starým  indoeurópskym, do Indie preneseným slovom „tantra“. Smeruje k múdrosti, cez určité,  až tanečné pohyby. Toto sú korene, ktoré dnes vôbec nevyužívame.

Dnes už síce vieme čo je taiči, jóga. Ale prečo to vieme? Prečo sú tieto poznatky dochované? Pretože boli pokolenia čínskych a indických vedomcov, ktorí na tom pracovali.

Kultúra má svoje korene, ktoré väčšinou zachytávajú vedomejší ľudia. Živa (sila) z tých koreňov prechádza do koruny. Tá zakvitne a neskôr prinesie plody. Plody spadnú, časť z nich dá nové semená a časť zahnije, alebo ich zjedia iné bytosti.

Tak je to aj s kultúrami alebo civilizáciami. My dnes tie plody istým spôsobom nevidíme, alebo možno práve teraz živa prúdi do koruny... A možno práve teraz je tá doba, kedy  naša kultúrna skupina (jazykovo-kultúrna skupina Slovákov alebo Slovanov)  môže tieto veci zachytiť. Môže ich zachytiť aj vedome, tak, ako to kedysi robili indickí jogíni alebo čínski mnísi. Nejde o nejakú prestíž. Ide o to, ako pomôcť ľuďom, ktorí sú na našom území podľa všetkých štatistík zväčša nešťastní.

Folklór sa musí zmeniť

Dnes u nás máme niekoľko smerov taiči, niekoľko škôl jogy, vyučuje sa tu kalanetika, aerobick,  na malej ploche sú udržiavané akademické tance. Prečo tu nie je nič, čo čerpá z pôvodných tancov? Okrem folklóru, ktorý je však založený dosť materialisticky. Je to prirodzené, veď folklórne súbory zakladala generácia päťdesiatych rokov, keď nastupoval komunizmus, a tak sa folklór ustanovil racionálne a materialisticky. Racionálne rozdelili tance na také a onaké, účelovo sa niektoré rozvíjali a iné sa nechali viac-menej zaniknúť. Dnes je však iná doba a aj folklór sa bude musieť zmeniť. V Juhoslávii ročne vzniká stovky piesní, aj tance sa vyvíjajú. U nás sa buď úplne pridržiavame toho, čo vzniklo v päťdesiatych rokoch, alebo pripúšťame všetko cudzie. Medzi tým nič nie je. Až na pár pokusov v hudbe, akými sú terchovský bigbít „Arzén“, alebo skupina „Jej družina“. Títo ľudia robia niečo nové, no sú to veľmi ojedinelé javy. Preto to zaniká. Lebo všetko cudzie nám dáva oveľa väčšie možnosti, ako keď začneme robiť niečo pôvodné. Tu nenarazíme na odpor cudzích, ale skôr na odpor tých tradicionalistov, ktorým prekáža rozvíjanie pôvodného. Stretol som mnohých ľudí, ktorých si vážim, ktorí sú, nazvem ich krajnými tradicionalistami, a všimol som si, že rokmi sa ich postoj mení. Keď dostávajú tie správy, po čase zisťujú, čo je vývoja schopné a čo je aj dobré. Myslím si, že to nie je nemenná vec, že je len otázkou času, kedy sa i pôvodné tance začnú využívať pre ľudí, mestských predovšetkým. Pretože v mestách sú ľudia prúdnejší, v mestách je na moje prekvapenie záujem nielen  o fujary, ale aj  o divotance (k nim sa ešte dostaneme). V mestách, kde sa nikdy na fujarách nehralo. Už to nebude  dedinská záležitosť, ale bude to hlavne pre mestá.

Umenie a poslanie javiskových hercov a tanečníkov

Zuna: Hovoríme, že umením sa dnes tanec uchováva, čo je nesporne dobre. Je však možné v profesionálnom prostredí hovoriť o úprimnosti a aspoň do istej miery zachovať duchovno, ktoré je veľmi dôležité?

Žiarislav: Keď sme raz s našou obradnou hudobnou skupinou „Bytosti“ skúšali istú pieseň, dohodli sme sa, že na konci všetci prestaneme hrať na bubnoch, zdvihneme ruky k nebesám a budeme pokračovať len v speve. Skúšali sme skladbu, a keď prišiel ten okamih, ja som ešte necítil potrebu ruky zdvihnúť. Nebola na to pravá energia, správny čas. A tak som pokračoval v hre na bubne, čo niektorých pobúrilo. My však nie sme profesionálny súbor, líšime sa od javiskových hráčov tým, že považujeme za potrebné dostať sa do stavu, keď sa ruky majú prečo zdvihnúť k nebesám, aby sme neboli len igrici, ktorí v podstate robia len nejaké husárske kúsky. Snažíme sa byť aj  prostredníkmi medzi prírodnými silami a ľuďmi, ktorí sú od nich odtrhnutí a starajú sa väčšinou o brucho, bankové konto, alebo naháňajú starosti niekde inde, sú „zakliati“ v zlozvykoch. Naša hra  a nebodaj aj tanec, ak by ich k nemu vyprovokovala, môžu byť pre nich strašne oslobodzujúce. Naša úloha je podobná ako pri javiskovom tanci, ibaže javiskový tanec je v prejave prísnejší (a v zásade aj bohatší) v tom zmysle, že javiskový tanečník musí tie ruky zdvihnúť. No a v tom je práve umenie a poslanie javiskového tanečníka.  Zdvihnúť ruky a neurobiť to falošne. Pri zdvihu rúk môže precítiť spojenie s nebesami, s matku zemou, alebo so stromom, alebo s radosťou, múdrosťou... V tom je ich poslanie obrovské. Javiskové umenie považujem za dôležité, napriek tomu, že sa mu veľmi nevenujem.

Umelci avšak potrebujú aj živnú pôdu na to, aby ich práca mala význam pre ľudí. Tou živnou pôdou môže byť aj prepojenie medzi umením a prirodzenosťou. Prirodzený tanec nemusí byť iba ľudový, ale aj taký, o akom sme hovorili v súvislosti s deťmi tancujúcimi v škôlke. To prepojenie sa v detstve stráca. Dospelý človek má len málo možností ako sa k tancu dostať. Dnes je napríklad veľa gitaristov. Je tomu tak preto, lebo gitarová hudba sa u nás vyvíjala desiatky rokov. Ľudia na nej hrali pri táborákoch, vzťah ku gitare (hoci aj klasickej) sa v nich vytvoril na základe bezprostredného osobného kontaktu. Kedysi sa takto tancovalo, no dnes sa s tým už nestretneme. Dnes, keď chodím po mestách Slovenska, badám, že čím väčšie mesto, tým menej ľudí tancuje. Na severe  a východe Slovenska je to lepšie, viac ľudí má schopnosť spievať a tancovať. Bratislava je na tom najhoršie, lebo tu majú ľudia najviac predsudkov v súvislosti stým ako by sa asi človek mal správať. Kedysi to bolo tak aj na dedinách. Cirkev zakazovala voľnosť a slobodný spontánny prejav, takže strnulosť a odsudzovanie voľnosti ani zďaleka nie sú výdobytky len dnešnej doby. Dnes je to však tvrdšie z toho dôvodu, že už to nie je niekým zakazované, ale že rebríček hodnôt túto voľnosť a  prirodzenú ľudskú potrebu zatláča úplne dole.

Divotance

Zuna: Čo sú divotance, kde sa s nimi môžu ľudia stretnúť, kde si môžu zatancovať?

Žiarislav: Už v samotnom slove „divotanec“je zachytená podstata. Divý kedysi znamenalo voľný, krásny až posvätný. Vychádza to zo staroindoeurópskeho a staroeurópskeho označenia svätostí div (u Keltov - dyv), z čoho je u Keltov posvätná bytosť Dyva, u Slovanov Diva, u Indov Déva.  A tak teda divotance sú čo jazykovo, to aj telesne. Keď mali prírodní ľudia radosť, keď si zapálili oheň, tancovali si pri ňom, ohrievali sa, boli nadšení ako deti. V tej starej dobe všetci tancovali. Divotanec - nespútaný tanec, bez akýchkoľvek strnulých folklórnych regionálnych prvkov je prirodzený všetkým ľuďom, všetkým živým bytostiam. Divotance by mali byť nespútané, voľné, božské, posvätné. Ľudia mali tance na všetky sviatky, radosť patrila ku každému obradu. Detvanci dodnes majú divotanec, v ktorom napodobujú korunu stromu. Tancujúc svoju dvojkročku, prehýbajú sa ako stromy a sami hovoria, že rukami napodobňujú kývajúce sa koruny borovíc, ktoré rastú na Podpoľaní. Tak, ako sa stromy ohýbajú vo vetre, tak sa ohýba aj človek. Krásny obraz prepojenia človeka s prírodou. Aj v piesňach sa spieva o stromoch, o skalách .., mnohé piesne sa začínajú prírodným obrazom. Poznáme aj tance šamanské ako „Medveďku, daj labku“, alebo „Ovčí vzdych“ zo spišsko- šarišského pomedzia. (V tom poslednom sa znázorňuje úhyn ovce, spieva sa o tom, ako sa treba o ovečku starať, a napokon sa tanečník váľa po zemi znázorňujúc tú ovcu.)

V Trnave sme aj tento rok otvorili stredisko Diva, kde ľudí učím tomu, čo ich aj tak naučiť nemôžem - prirodzenosti. Vlastne ich k nej  len nabádam - za pomoci určitých pohybov, stáročiami overených tanečných prvkov, sa ľudia dostanú k voľnému tancu. Ľudové tance skrývajú rôzne prvky a ja bežne používam desiatky. Od točenia  až po dvíhanie, plieskanie sa po vnútornej strane stehien..., to všetko má pre človeka pozitívny účinok. Ľudové tance sú najstaršie, najväčšmi poukazujú na divotance, takže ich používame ako pomôcku. Keď ľudia zvládli určité pohybové prvky, paradoxne sa cez tú zdanlivú umelosť dostávajú k prirodzenosti, sú schopní voľne tancovať. Ak niekto „odrástol“ na diskotéke, jeho pohyb  bude vychádzať odtiaľ. Na divotance sa musíme vrátiť k prírodnejším pohybom. Tie sa, samozrejme, líšia od javiskových tancov. Využívame pohyby, ktoré môže človek ľahko urobiť.

Divotance tancujeme pri rôznych príležitostiach, pri slávnostiach a obradoch. Najkrajšie a najúčinnejšie sú v lesoch. Zatancovať si ale môžete aj v bytovke, i to má to silný účinok. Kde sa človek nachádza, tam aj dýcha. Kde je človek, tam musí byť tanec. Nie je nevyhnutné tancovať na spln mesiaca, pri ohni zapálenom kresadlom. Nemyslím si, že by prírodný človek mal nutne žiť asketickým spôsobom, niekde v lese. Pretože keby žili všetci vedomci asketickým spôsobom v lese, tak by nemohli  urobiť nič pre viacero ľudí.

Do Divy chodia mestskí ľudia, ktorí spravidla nie sú folkloristi. Prichádzajú aj nejakí etnografi z Trnavy, Nitry, občas niekto z Bratislavy. Najmenej raz do týždňa títo ľudia tancujú divotance. Od sedemnásťročných až po záujemcov v dôchodkovom veku. Je ich však ešte vždy málo. Je to len vzorka toho, ako by to mohlo vyzerať. Môže to samozrejme vyzerať aj inak. Myslím, že je len otázkou času, keď sa začne viac ľudí zaujímať o svoju kultúru. Keby bolo viac roztancovaných ľudí, aj taneční umelci by mali viac prívržencov, ktorí by im rozumeli a išli by sa pozrieť na ich predstavenia. Navyše by národ nebol taký strnulý, smutný, nervózny, aký je dnes. Všetci, čo sme vyrastali na konci dvadsiateho storočia, sme istým spôsobom neurotici, všetci máme v sebe dávku civilizačnej stiesnenosti, napätia. Mnohým by práve tanec mohol pomôcť. Bolo by krásne a užitočné, keby sa na školách väčšmi využíval a učiť tanec.

Miro ŽiariSlav Švický je autorom kníh Návrat Slovenov, Čaro štyroch živlov a Čaro prírody, v ktorých zaujímavou formou a novým spôsobom približuje náš pôvod, život Slovanov na našom území a jeho prepojenie so súčasnosťou. Vo viacerých oblastiach Slovenska vyučuje hru na niektorých prírodných, pôvodných hudobných nástrojoch, ktoré sám aj vyrába. Niektorí ho poznajú aj v spojení s obradnou hudobnou skupinou Bytosti, ktorá už viackrát vystupovala pri rôznych príležitostiach aj v Bratislave. Je autorom štyroch CD nosičov, na ktorých sa stretneme so slovenskou ľudovou hudbou spracovanou tak trochu inak. Posledný z nich, Perúnovo drevo, vrelo odporúčam.

Miro Slav prednáša o prírodných kultúrach, najmä o prírodnej kultúre staroslovenskej, i tej súčasnej slovenskej. Okrem toho sprístupňuje viaceré spôsoby rozjímania - prijímania životnej sily, vrátane spevavých a pohybových (divotance) rozjímaní. Je spoluzakladateľom trnavského strediska Diva a vydavateľstva Diva, ktoré okrem kníh a hudobných nahrávok vydáva štvrťročník Diva - časopis pre pôvodné prírodné duchovno.

viac o ňom sa dozviete na www.ved.sk

v roku 2002