English Slovensky

Rozhovor s tanečným pútnikom
Lin Hwai-minom

Zuna Kozánková

V júni 2005 do Prahy opäť zavítal svetoznámy tajwanský súbor Cloud Gate Dance Theatre of Taiwan. Festival tanec Praha tak prezentoval jedno z najznámejších a najzaujímavejších telies súčasného tanečného sveta. Na javisku „odznela“  Pieseň pútnikov, dielo, ktoré vzniklo v roku 1994 ako inšpirácia choreografových ciest po Indii.

Pieseň pútnikov - Príbeh cesty človeka vpísaný do zrniek ryže.

Javisko ozdobené tisíckami zrniek ryže, ryžovými dunami vytvárajúcimi horizontálnu siluetu krajiny. Priestor, v ktorom potichu ubieha čas.

Ryža je svetom pre príbehy a modlitby obyčajných ľudí, pre život neustále plynúci v čase. Čas so svojou vertikálnou časomierou v obraze neustále padajúcej ryže na meditujúceho mnícha, nám predkladá pozastavenie sa nad uponáhľaným svetom, v ktorom dnes žijeme. 90 minútové predstavenie oscilujúce s únosnosťou monotónnosti (s pohľadu západného človeka) nás učí skľudneniu duše, no hlavne mysle, učí nás trpezlivosti, úcte k tichu a pokoju, úcte k obyčajnému životu obyčajných ľudí. Prirodzene plynúce tempo normálneho života. Koľkí z nás po tom tužime a vydali sme sa na púť, aby sme to dosiahli?!

Cloud Gate Dance Theatre je nevšedným zjavom na poli súčasného tanca. Na javiská prináša neobyčajnú formu s osobitou hĺbkou výpovede. Inšpirácie hľadá v koreňoch ázijskej mytológie, folklóru a estetiky, a tento obsah i formu zároveň prepája so súčasnými prvkami, vytvárajúc tak pre súbor súčasnú, univerzálnu perspektívu. Sú takí, ktorí skupinu bezmezne obdivujú, sú takí, ktorí vo svojom obdive realizujú vlastnú inklináciu k Východu a sú i takí, ktorí pochybujú a odmietajú.  Je však prinajmenšom obdivuhodné, že v krajine, ktorej meno sa mnohým zvykne asociovať len s nejakými kusmi elektroniky, že na malinkom ostrove niekde na konci Ázie, existuje tanečný súbor takejto veľkosti a formátu a vyváža svoje umenie do zahraničia takou intenzitou ako sa darí len telesám vyspelých krajín Západu s nadmiernymi dotáciami štátu. Ako je to možné?

Pýtam sa preto zakladateľa a choreografa Lin Hwai-mina, postaršieho no energického Tajwanca, akou cestou táto skupina putovala. Lin Hwai-min bol Tajwancom dobre známy ako spisovateľ. Jeho román „Cicáda“ je dodnes bestsellerom tejto krajiny a bol preložený aj do angličtiny a vydaný v USA. Od pôvodného zámeru venovať sa literatúre ho život privial k tancu. Život dobre vedel prečo. Lin Hwai-min v sebe spája citlivého umelca s nadmieru húževnatým „umeleckým podnikateľom“. Veď ako inak sa dá nazvať človek, ktorý už 32 rokov venuje celú svoju bytosť tomu, aby dokázal tancom oslovovať davy ľudí, aby dokázal tanec prepojiť so spoločnosťou do takej miery, že Tajwanci považujú skupinu za svoje „bohatsvo“. Lin Hwai-mina a jeho tvorbu odborná verejnosť stavia na rovnocennú priečku ku choreografom takého formátu ako sú Pina Pauch, Wiliam Forsythe, Mats Eck, či Jiří Kilián.

Lin Hwai-min: Cloud Gate je prvá profesionálna skupina na Tajwane a tiež prvá skupina súčasného tanca  v celej čínskej komunite, zahrňujúc aj Čínu. Založili sme ju v roku 1973, keď bola v Číne kultúrna revolúcia. Už od samého začiatku som chcel, aby skupina fungovala na profesionálnej úrovni, pretože robiť niečo amatérsky je pre mňa strata času. Pretože som bol dobre známy spisovateľ a ľudia chceli poznať moju prácu, hneď prvú sezónu sme mali úplne vypredané. Dvoma predstaveniami sme predali 3000 lístkov. To nám pomohlo.

Začali sme s 11 tanečníkmi. Na začiatku sme nemali dobrých tanečníkov. Museli sme ich sami učiť tomu, čo sme považovali za potrebné. V New Yorku je vyhlásený konkurz, na ktorý si príde choreograf z tanečníkov vyberať. My sme nemali z čoho vyberať, museli sme si ich sami vychovať. Nik, kto vstúpi do skupiny, nie je pre ňu úplne hotový, pretože spôsob ako sa hýbeme, spôsob ako tvoríme, nie je obvyklý a tanečníci na to nie sú trénovaní. Takže tanečník potrebuje byť 2 roky v súbore, aby sa tam úplne „aklimatizoval“. Tanečníci sú trénovaní v tai-chi, meditáciách, bojovom umení, pohybovej kultúre čínskej opery, ale aj v modernom a klasickom tanci.

Všetko toto je predzvesťou toho, že súbor má nesmiernu podporu domovskej krajiny. Je to skutočne tak?

Lin Hwai-min : Na začiatku sme však nemali nič. Dvadsať rokov sme od vlády nedostali nič. Ako teda skupina prežila? Spočiatku tanečníci užívali môj plat. Učil som na univerzite, a z toho sme žili. Potom som šiel na to inak. Požičal som si peniaze, a keď sme peniaze zarobili, vrátil som ich. Keď som ich vrátil, znovu som si požičal na novú produkciu a ... tak to šlo niekoľko rokov. Dôležité je však to, že sme nikdy nestratili peniaze na produkcii. Vždy sme pokryli náklady.

V roku 1988 som skupinu uzavrel s pocitom, že definitívne končím. Rád som hovoril ľuďom, že dôvodom je nedostatok peňazí. To vyjadruje všetko, ale pravda je taká, že som bol už nesmierne unavený. Keď som skupinu zavrel, prišlo 8 zahraničných pozvaní. Rozhodol som sa však na ne neodpovedať. Prezentácia v zahraničí neznamená len sadnúť do lietadla a hrať v divadle. To všetko obnáša organizáciu a pýta si to peniaze. Sviečka horí na dvoch koncoch. Musel som robiť choreografiu, no zároveň sa starať o veľa vecí naokolo. Bol som tomu nesmierne ododvzdaný, bola to jediná vec čo som mal. Vyčerpala ma však maximálne.

Až dnes nám vláda nám dáva 70% celkového rozpočtu. Zvyšok sú sponzory a naše príjmy.

Najviac nás však od samého začiatku podporujú diváci. Skupina má veľmi špeciálny vzťah so spoločnosťou odkiaľ pochádza. Začínal som ako spisovateľ, nikdy som nemyslel, že sa budem profesionálne venovať tancu. Vždy som chcel byť bližšie spoločnosti, žiť s ňou, chcel som pre ňu existovať a pracovať. To je hlavný dôvod založenia skupiny, no dnes je to i cieľ a základný duchovný princíp skupiny. Preto cestujeme aj po vlastnej krajine a hráme toľko predstavení.

Ako sa dá zvládať cestovanie po svete a zároveň prezentácia doma?Cloud Gate sa chce venovať domácemu publiku, no zároveň prichádzajú ponuky zo zahraničia. Takmer neustále absolvujeme medzinárodné turné. Preto v roku 1999 vznikla Cloud Gate 2, druhá skupina, ktorá cestuje po Tajwane a krajinách Ázie. Cestuje po školách a otvorených komunitách Tajwanu. Ide o predstavenia, workshopy a ukážky práce na dedinách, predmestiach, v menších mestách. Poriadame aj free outdoor projekty niekoľkokrát ročne, kam zvykne prísť až 60 000 divákov. Súbor rozbehol aj prezentáciu v univerzitných mestách „Campus Residency Projects“, aby tým posilňoval pochopenie umenia a tanca medzi mladými študentami. Celkovo má dnes súbor 80 členov, zahrňujúc tanečníkov, technikov a administratívnych pracovníkov.

Cloud Gate cestuje po celom svete. V súčasnosti má v repertoári 7 celovečerných produkcií, ktoré sú pozývané na tanečné a divadelné festivaly. Čo podľa vášho názoru západného diváka na vašej práci najviac zaujíma?

Lin Hwai-min : Neviem, nezaujímam sa o to. Keď tvorím, nikdy nemyslím na to, či je to pre publikum v Ázii, alebo je to pre diváka v New Yorku. Robím to, čo ide priamo zo mňa a čo najlepšie viem. 

Tú istú prácu prezentujeme u nás na dedinách, v New Yorku, v Paríži, či Londýne. To isté, nič sa pre nich nemení. Nerobíme komerčný balík určený pre niekoho. To robiť nemôžem, pretože sa mi to hnusí.  Medzi divákmi môžu byť profesori z univerzít, ale aj obyčajní chudobní ľudia. Vedieme našou prácou s nimi dialóg. O Cloud Gate je i v Thajwane veľký záujem. Keď som súbor zavrel, odišiel som z Thajwanu na 2-3 roky. Po návrate som sa z letiska viezol domov taxíkom. Taxikár sa zaujímal o to, prečo som zavrel divadlo. Odpovedal som mu, že som veľmi unavený, pretože je nesmierne ťažke živiť sa tancom a uživiť celú tanečnú skupinu. Je to ťažké nielen v Thaiwane, ale všade. On sa zamyslel a po chvíli vraví: „ Pán Lin, život je ťažký. Keď vodič ostane trčať v dopravnej zápche v Taipei, je to tiež veľmi ťažké. Stratí prácu, má ohrozené prežitie svojej rodiny. Nič nie je ľahšie a nič ťažšie. Založte skupinu znovu, skúste to ešte raz, snažte sa, pracujte ťažko!“ Vysadil ma a odišiel... Tým sa snažím povedať aký je vžťah medzi našou prácou a spoločnosťou. Všade kam prídem, ma ľudia pozdravia, všetci skupinu poznajú. Na Thajwane sú ľudia k tomu vychovaní. Cítia, že Cloud Gate je ich skupina.


Myslíte, že táto výchova, ich cit pre umenie sú oplyvnené vašim náboženstvom, konkrétne mám na mysli Budhizmus?

Lin Hwai-min : Nie!! Tajwanci jednoducho umenie rešpektujú. No nie všetky skupiny sa tešia takému vzťahu so spoločnosťou ako naša. Sú diváci, ktorí chodia len na Cloud Gate.


Ako vám život priniesol tanec. Boli ste spisovateľ, prečo ste sa začali venovať tancu?

Lin Hwai-min : Ako dieťa som tanec miloval. Keď som sa však k nemu dostal, mal som 14 rokov a myslel som si, že som naň už príliš starý. Za svoj prvý knižný príbeh som zarobil peniaze a tie som dal na hodiny baletu.

V mladosti, v rokoch 1971-72 ma život zavial do New York, kde som videl veľa krásnych tanečných skupín. Pochádzam z mládeže 60-tych rokov - džíny, dlhé vlasy... Mysleli sme, že sme tí, ktorí majú a môžu zmeniť spoločnosť. V tejto viere bol náš súbor založený. Keď som sa vrátil na Thajwan, učil som angličtinu, žurnalistiku, bol som asistentom na univerzite. Tam ma tanečníci pozvali, aby som ich učil. Za rok, v roku 1973 sme založili Cloud Gate. Bol som vtedy veľmi mlady, hlúpy a horkokrvný. Predtým som nepôsobil v žiadnej profesionálnej skupine, skočili sme rovno do rozbúrenej rieky. Súbor sme založili preto, lebo sme chceli zmeniť svet, nie preto, že som chcel choreografovať. Ja som si choreografiu len vypožičal na ten proces.


Vo všetkých bulletinoch a textoch o vás sa môžno dočítať, že Cloud Gate je názov najstaršieho čínskeho rituálneho tanca. Je to legenda stará 5000 rokov. Čo sa však dá vnímať pod pojmami Cloud a Gate?

Lin Hwai-min : Historicky je to pre nás veľmi dôležité. Je to naša vlastná kultúra. Keď sme zakladali skupinu, chceli sme robiť niečo vlastné. Nechceli sme kopírovať to, čo sa tvorilo v New Yorku alebo v Paríži. Cloud Gate hovorí o tom, čo je z nášho kraja, z nášho života, z našej kultúry. Niečo veľmi špecifické, dôverné, ale moderný tanec to nie je. Od začiatku sme vedome chceli robiť takto.

Pre mňa osobne Cloud stelesňuje jinový aspekt. Čosi nehmotné, ľahké, nepozemské, energiu v oblakoch..., zároveň však súvisiace a neschopné existencie bez aspektu jangového. V tomto prípade je to Gate – čosi hmotné, pozemské, konkrétne... Pre mňa je Cloud Gate istým spôsobom Jin a Jang.

Lin Hwai-min : Nikdy som o tom takto neuvažoval. Zrejme preto, že jin a jang sú automatickou súčasťou našej kultúry, sú súčasťou života. Jin a jang je jediný klúč ako mnohé veci pochopiť. Ano, je to pravda, no nikdy som v spojitosti s našou skupinou nerozmýšľal týmto spôsobom. Pre mňa Gate je niečo kompaktné, pevné, silné ako ľudské telo, a preto to oslavujeme tancom. Cloud je čosi menlivé, idúce, je to tanečný výraz.

Akým spôsobom tvoríte?

Lin Hwai-min : Každé dielo odlišne ako tie predchádzajúce. Jeden dôvod na tvorbu je ten, že musím, aj keď práve nemám inšpiráciu. Takýto typ skupiny si vyžaduje vytvoriť ročne 2 diela. Takže niekedy začnem robiť a neviem presne čo to bude. Druhý dôvod je môj osobný. Cítim v tom závan dobrodružstva, nebezpečenstva. Netvorím tak,  že najprv napišem veľa viet, ktoré potom pretvorím do javiskovej podoby. Som v stave otvorenia, aby zo mňa vyšlo, to čo má.

 V „Piesni pútnikov“ som napríklad nechal tanečníkov jeden mesiac meditovať, sedieť v meditácii 6 hodín denne a nič viac. Nenávideli ma kvôli tomu (smiech), ale ja som vedel prečo to robím.  Potom sme pracovali vychádzajúc zo skúsenosti nadobudnutej v meditácii. V meditačnom stave, neustále so zavretými očami, podnecoval som ich k tomu, aby objavili v sebe pohyb, ktorý vychádza priamo z nich, z ich vnútra, nie z povrchu, z tela. Nabádal som ich k tomu, aby počkali kým energia posunie ich telá do pohybu. Odtiaľ pochádzal pohyb pre celé predstavenie. Jemnosť, mäkkosť, hĺbka. Potom sme pohyby vyberali, upravovali, vytvárali sekvencie... a to všetko bez hudby. Princíp z meditácie tam naďalej ostal. Pohyb je preto iný než pohyb vytvorený bežným spôsobom.

Cesta k hudbe bola zložitá. Nevedel som nič nájsť, i keď som vo vnútri cítil, čo by to malo byť. Hľadal som veľmi dlho až raz mi niekto dal vypočuť staré gruzínske piesne a to bolo presne ono. Lenže nahrávka bola na magnetofónovej kazete veľmi zlej kvality. Nasledovalo pátranie po kvalitnej nahrávke. Korešpondencia s Moskvou bola bez úspechu.  Až raz som prišiel do New Yorku a opäť dlho hľadal. Napadlo ma zavolať do istého ruského obchodu s hudbou. Pani ma nechala čakať 20 minút na hotelovom telefóne, ale našla to. Prišiel som domov a pustil hudbu priamo tanečníkom. Mal som dobrý inštinkt. Každá tanečná sekcia vytvorená bez hudby, presne do hudby zapadla bez akýchkoľvek úprav. Tanec bol vytvorený pre túto hudbu i bez toho, že by s ňou priamo spolupracoval.

Roky predtým v New Yorku som v parku pozoroval černošské deti ako sa hrali s pieskom. Napadlo ma, že by bolo krásne mať na javisku piesok. Pre „Pieseň pútnikov“ som ho nahradil ryžou.

Nikdy nesedím a nerozmýšľam o tom, čo urobiť. Stále je to niekde naokolo mňa, ja to len pospájam. Netreba mať od začiatku detaily, ani obsah či zmysel. Ak nájdeš smer, ide to ľahko a je to nádherné. Potom musíš nájsť obmedzenia a z nich vychádzať. Keď  ťa niečo limituje, pracuješ s tým a vytváraš nové veci.

Čo pre vás znamená ryža?

Lin Hwai-min : Ryža je ryža, čo iné by to malo byť? Ale keď sa nad tým človek pozastaví, objaví rôzne konotácie ryže. Ryža je u nás svätá a v tom je zahrnuté všetko. Je to život, radosť... Divadelne je úžasná, ponúka veľa možností ako s ňou pracovať. Niekedy je ako piesok, piesočná duna, inokedy ako voda, rieka...  Ryža symbolizuje aj čas, obdobia času.

Máte rodinu?

Lin Hwai-min : Nie, to sa nedá. Niektorí ľudia to možno dokážu, ale ja nie. Pri tejto práci nie som schopný mať rodinu, venovať jej seba a svoj čas. Veľa cestujem, po práci nemám chuť s nikým hovoriť. Nechýba mi rodina, mám veľa dobrých priateľov a skupinu považujem za svoju rodinu. To sú moje deti. Neustále som nimi zaneprázdnený. Riešim, že tá tanečnica je zaľúbená, tá je zase odľúbená, ten tanečník má úraz, veziem ho do nemocnice...O všetkých sa starám. Na druhej strane žijem v Taipei a zároveň nežijem. To by rodinu neudržalo.

Myslíte, že i tanečník je svojim spôsobom pútnik?

Lin Hwai-min : Áno, sme cigáni. Cestujeme, často žijeme v priliš náročných podmienkach. Niekedy aj dva mesiace nepretržite žijeme „v cestovnom kufri“.

Prichádzajú k vám inšpirácie aj na cestách?

Lin Hwai-min : Áno, mnohé veci z rôznych kútov sveta sa spájajú. Niektoré veci ma samé žiadajú o to, aby som sa s nimi zaoberal vo svojej práci. Do Indie chodím každý rok. Môj otec bol smrteľne chorý, keď som tam raz šiel a pri Gange ma napadlo urobiť predstavenie o rieke, o živote a smrti... Zároveň sa mi tento obraz prepojil so spomínaným obrazom z New Yorku, kde som pozoroval chlapcov hrajúcich sa s pieskom. Nejde o to kopírovať Indiu, ani tú chlapčenskú hru, ale nadobudnúť istý špeciálny pocit. Niekedy sa všetky skúsenosti spoja v ten pravý čas. Neviem, či to nazvať inšpirácie. Verím tomu, že treba veľmi veľa pozorovať a byť voči okoliu citlivý, a potom sa z nás vyplaví to, čo sa v tej chvíli vyplaviť má.

Čo pre vás znamená Budha?

Lin Hwai-min : Budha je krásny človek, krásna ľudská bytosť. V Indii som sa dostal do blízkosti stromu, kde nadobudol osvietenie. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Predtým som si myslel, že Budha je boh. No tam som pochopil, že bol obyčajný človek, ktorý urobil úžasnú vec. Mnohí sú takí, Ježiš Kristus taktiež. Od tej chvile ho rešpektujem viac, milujem ho, hovorím s ním každý deň.

Pieseň pútnikov

Ryža ako zvuk / Ryža ako cesta k osvieteniu / Ryža ako dážď

Ryža ako ohňostroj bolesti, radosti, vnuknutia, pochopenia ...

Ryža ako zlato / Ryža ako krajina / Ryža ako mandala

Ryža ako extáza / Ryža ako vesmír

publikované v časopise Taneční zóna 2/2005