English Slovensky

Tanec je šlabikár archetypov

Zuna Kozánková

Nina Vangeli, popredná česká tanečná publicistka, je autorkou množstva pozoruhodných článkov o tanci a divadle, a okrem iného je i dušou pražského časopisu Taneční Zóna Dance Zone. Tanec vníma veľmi svojsky, až do špiku svojich kostí. Prečo je s ním takto zrastená? Prečo v ňom vidí to, čo druhí ešte nevidia? Prečo v tanci dokonca tuší spásu ľudstva? Ponorme sa trochu do jej myšlienok.

Zuna: V našom svete, ktorý je presiaknutý zložitými filozofickými, politickými, náboženskými či sociálnymi systémami, hľadajú ľudia buď absolútny relax, alebo naopak hlboké filozofické úvahy a hutné informácie. Informácie emotívne, príbehové, informácie o otrasoch ľudskej duše. Mrzí ma a je mi záhadou, prečo v tanci hľadajú skôr tú povrchnú ľúbosť, ktorú z tanca majú. Väčšina ľudí, lajkov, alebo ľudí nezasvätených, ktorí ešte nevedia, že by sa mali o tanec zaujímať, sa domnievajú, že tanec je informačne veľmi riedky. Stavajú tanec na úroveň zábavy a to im pripadá samozrejme málo. A preto ich tanec „takzvane“ nezaujíma. Čo si o tom myslíte?

Nina Vangeli: Domnievam sa, že je to veľmi zásadný omyl. Tanec je naopak omnoho bohatšia studnica informácií, než sa môže javiť nezasvätenému oku. I to je v poriadku, pretože múdrosť bola odjakživa niečo, čo si museli ľudia zaslúžiť. Boli do nej zasvätení. Ostatne všetkému, čo za niečo stojí, musí predchádzať nejaké obdobie zasvätenia. Musí nás to bolieť, musíme prekonávať prekážky. S tancom je to rovnaké. Musíme sa naučiť tie informácie čítať a pochopiť dôležitú vec - tanec pracuje s veľkou skratkou. Táto skratka je dosť podobná každému takzvanému automatizovanému poznaniu. Tanečná informácia je v podstate podobná informácii počítačovej. Je ako veľký komprimát informácií, ktorý je vtesnaný do malej plochy. Do pár okamžikov pohybu je zakódovaná obsažná správa o človeku v jeho životných súradniciach. Sú tu zakódované prepletené informácie estetické, priestorové, emocionálne, behaviorálne, génové, rasové, kultúrne, vyjadrujúce určitý - ako kultúrny, tak individuálny - kód. A to všetko sa predáva rýchlo a spontánne a akosi „diskrétne“. A táto jednoduchosť, táto rýchlosť, je nutná pre predávanie informácie od tela k telu. To je pre tanec charakteristické. On nerobí informačné okluky cez všelijaké manuály, príručky, knihy, univerzitné knižnice, aké robíme pri intelektuálnych výkonoch, než konečne dospejeme k nejakému záveru. Tanec  to prosto komprimuje, podobne ako komprimuje informácie sen.  Podobnosť tkvie v tom, že aj sen je veľmi obsažný, veľa sa z neho dozvieme. Určité posolstvo, ktoré možno nedokážeme úplne dekódovať, ale vieme že sa to stalo. Stalo sa to v inej úrovni nášho vedomia, než sme schopní opísať bežnými výrazovými prostriedkami. A to by to bolo zbytočné, pretože by nám to zabralo veľa času, a my ho máme málo. Sme obmedzení svojou smrteľnosťou a preto si ten čas strážime. Potrebujeme informačné komprimáty a tanec je jedným z nich.

Tanec je v súčasnej dobe dosť zabudnutý. Nie však úplne, pretože načisto ho zabudnúť nejde. Stále znovu si kladieme otázku, prečo vlastne ľudia tancujú. Tancovali všade, vždy, od úsvitu dejín, od úsvitu ľudstva. Tancujú aj živočíchy, tá informácia je aj v nich. Informácia, ktorá  chce byť podaná ďalej, informácia, ktorá sa na nás nasadila, aby sme s ňou žili v symbióze. Ona nám pomáha prežiť a predávať život, a my žijeme preto, aby sme ju niesli ďalej. Tanečníci sú strážcovia tejto informácie.

Informácia tanca má celú kopu rôznych kapitol. Tanec je schopný informovať o psychológii človeka, sú v ňom rôznym spôsobom zakódované archetypy, ktoré poznáme z mytológie a z psychológie. Tanec nám môže dávať informácie o našich metafyzických systémoch, o našich mytologických či náboženských predstavách. Informuje nás aj o stave sveta, ktorým prechádzajú práve tie telá, ktoré momentálne tú informáciu nesú. Tanec v sebe nesie aj genetické a historické informácie. Dôležitou kapitolou je tá, ktorá je nám dosiaľ veľkou záhadou. Je to kapitola týkajúca sa energetických informácií. Čím ďalej, tým viac som presvedčená o tom, že tanec je akýsi zakódovaný manuál návodov ako obnovovať energiu. Nápadné je napríklad, ako sú rituály založené na pohybovej repetitívnosti tanečných krokov. Repetitívnosť slúž na uvádzanie sa do mystických stavov. A tie kroky, tie opakované pohyby, sú zrejme energeticky uspokojivé kombinácie pre danú komunitu v danej dobe. A nemusíme chodiť až ku rituálom; i rôzne módne tance obsahujú repetitívne prvky s pravdepodobne rovnakou funkciou. Ide o varianty istých večných vzorcov energetického dobíjania.

Zuna: Kedy Vás začal tanec fascinovať do takej miery, že ste sa mu začali venovať?

Nina Vangeli: Fascinoval ma už od detstva. Nakoľko som mala detskú obrnu, nemala som k nemu bezprostredný prístup. Začala som sa teda zaujímať o divadlo, pretože som bola jedna z nerozvážnych mladých osôb, ktoré vtedy, v 70-tich rokoch, mali heroické predstavy o kultúre a jej význame. No a neskôr som už nemohla z toho vycúvať, pretože som už nič iného nevedela ...

Počas štúdia som mala veľké šťastie, pretože ma vyučovala pani Dana Kalvodová, veľká odborníčka na orientálne divadlo. Zoznámila som sa s orientálnymi tanečnými systémami a tie boli pre mňa esteticky, kulturologicky a tvarovo tak zaujímavé a inšpiratívne, že vo mne objasnili predstavu o tom, čo to vlastne skutočné divadlo je. Musela by som byť úplne „zabednená“, keby som rýchlo neprišla na to, že činohra to určite nie je. V tej dobe sa začalo u nás písať o Teatru laboratoriu Jerzy Grotovského. Správy o ňom tiež vo mne pracovali, a čoskoro mi bolo jasné kam môj záujem má smerovať, kde je inovácia, kde je niečo zdravé divadelné...

Zuna: Pôsobili ste v istej undergroundovej divadelnej skupine. Mohli by ste o nej porozprávať niečo viac?

Nina Vangeli: Ako študentka divadelnej vedy som uskutočnila experimentálnu pohybovú inscenáciu Na Leara. Bola interpretovaná cez rituály detských hier. Vyšlo to z bádateľského záujmu študentského krúžku, ktorého som bola členkou, o túto Shakespearovú drámu. Ide o jednu z najzáhadnejších divadelných hier, ktorá bola podľa nášho názoru postavená na rituálnom základe. My sme sa rozhodli, že to preukážeme tým, že ten rituál v nej priamo uskutočníme. Nechceli sme rekonštruovať žiaden cudzí rituál a zistili sme, že pre nás najviac autentickým a najbližším rituálom je detská hra.  S mojimi kolegyňami sme sa pustili do štúdia detských hier a zistili sme, že niektoré hry, ktoré dodnes deti hrajú (pokiaľ dnes už deti nie sú „rituálne siroty“), sú doložené už v starom Babylone. Dokonca takmer nezmenené. Napríklad hra „slimák“, nakreslený na zemi, v ktorom deti skáču, je labyrintom. Slimák je cesta za poznaním, kamienok, ktorý hádžu je duša a postupujú do stredu labyrintu, kde je zasvätenie. Jeho variant „panák“, pochádza zo  stredoveku, a je to vlastne bazilika. Túto veľmi  mystickú informáciu si udržali medzi sebou samotné deti. Nikto z dospelých ich to neučí. Od starého Babylonu si deti udržali komprimovanú tradíciu. My sme tie hry vybrali, dali sme si dohromady určité kompendium detských hier a hľadali sme obdobné situácie. Situácie Shakespeara sme vysvetľovali cez detské hry.

Pri tej príležitosti som sa zoznámila s Václavom Martincom, a  pripojila som sa k jeho skupine, ktorá pôsobila popri Ľudovej škole umenia. Volali sme sa Kresadlo a keďže sme boli zakázaní, premenovali sme sa na Štúdio pohybového divadla. Obidva názvy sa nám moc nepodarili, ale pár vecí, ktoré sme urobili boli zaujímavé. Po mojom príchode sa skupina orientovala k rituálnemu divadlu. Robili sme námety ako: biblická Kniha kazatel (Kohelet), Putováni za třemi buddhistickými svitky, Ovídiovy Proměny, Knihy mrtvých starého Egypta. Ja som v tom po Vaškovom odchode pokračovala a postupne som sa prepracovala k tomu, čo sa nám podarilo najviac  - Mezopotamie, v roku 1986 a Requiem s hudbou A. Dvořáka,  v roku 1987. Súbor skončil činnosť na začiatku deväťdesiatych rokov. Posledný krát sme hrali na hrade belgického Gentu v roku 1992.

Zuna: V čom je pre vás najpodstatnejší rozdiel medzi tanečnými vyjadrovacími prostriedkami v divadle a tými divadelnými - tradičnými činohernými prostriedkami?

Nina Vangeli: Hlavný rozdiel je ten, že tanečné výrazové prostriedky existujú. Pre mňa činoherné vyjadrovacie prostriedky neexistujú.

Zuna: Mnohí mladí divadelní režiséri a dramaturgovia zaraďujú do činoherných hier aj tanec, pohyb, pretože zistili, že na vyjadrenie niečoho podstatného, určitého pocitu, emócie či posolstva, nenachádzajú slovné možnosti na ich vyjadrenie.

Nina Vangeli: Zrejme sú to nadaní ľudia, ktorí inštinktívne cítia, kde sú pravé emócie, kde je to pravé divadlo. To je v pohybe. To neznamená, že sa v divadle nesmie hovoriť. Ale ten pohyb je primárny. Mám osobnú skúsenosť s prácou s hercami, takže si dovolím tvrdiť toto: Dobrý herec, ktorý mal tú životnú smolu, že sa nestal tanečníkom, ale hercom, musí intuitívne vedieť, že tam niečo nesedí. Dobrý herec totiž musí prísť na javisko z nejakou vnútornou hudbou, a na javisku sa na tú hudbu pohybovať. Pre tanečníka je to úplne prirodzené. Herci ale väčšinou neprichádzajú na javisko so žiadnou vnútornou hudbou. A keďže ju nemajú, nemajú v sebe určité potrebné vnútorné napätie, ktoré je pre diváka a pre divadlo zaujímavé. Pretože hudba je to, čo dáva telu tanečníka tonus. Herci sú úplne uvoľnení, vôbec nevedia, čo je to pracovať s telom, nevedia ho viesť, nekontrolujú ho. Začína to tým, že i napriek tomu, že študujú na škole, ktorá nesie názov múzická, nevedia o tom, že aj herectvo je múzické umenie.

Zuna: V súčasnej dobe sa venujete už len publikačnej činnosti?

Nina Vangeli: Občas ma niekto osloví ku pohybovej spolupráci pre divadlo, v minulosti som trochu režírovala operu. Venujem sa hlavne publikačnej činnosti, pretože mám pocit, že už som v tejto oblasti urobila veľa a chcem to nejakým spôsobom „zacykliť“. Prísť na to, čo som vlastne objavila a doviesť to minimálne k vydaniu knižky. Chcela by som dôjsť do určitého dna toho poznania. A je tam toho veľa, stále je o čom bádať.

Zuna: Prečo je podľa vás dôležité o tanci písať? Prečo sa treba o ňom zaoberať písomnou formou?

Nina Vangeli: Písomná forma je predĺžením rozhovoru. Normálny ľudský život sa odohráva tak, že v ňom niečo vytvárame, nejakým spôsobom prejavujeme svoju kreativitu. A keď to denné dielo vykonáme, tak sa stretneme s priateľmi a hovoríme o tom, čo sme urobili, zažili. To sú dve stránky ľudskej duše, a je veľmi prirodzené si ich obidve užiť. Tvoriť, a potom rozvažovať o tom, čo sa stalo. Ale hlavne komunikovať o tom s druhými ľuďmi. Upozornila ma na to moja babička, keď sme vždy podvečer pozerali na lipu, na ktorej štebotali vrabce. Babička ma presviedčala o tom, že tie vrabce sa rozprávajú o tom, čo za deň zažili. Ja som tomu verila. Veď i malé deti, ktoré ešte nevedia hovoriť, pretože nepoznajú slová, vždy večer, keď ich dáme do postielky, začnú rozprávať, i keď po svojom. To je ich reflexia.

Každá ľudská potreba je rozpínavá. Písanie je rozpínanie tohoto dialógu, je to možnosť ako sa dostať k väčšiemu množstvu poslucháčov, alebo ako vyjsť zo svojej samoty. Niekedy, keď nenachádzame poslucháčov, nachádzame čitateľov. Ľudia sú často k písanému slovu pozornejší, pretože naša civilizácia nám vnukla úctu ku slovu. Dokonca je v tom trošku aj genderový aspekt. V mladosti som ťažko znášala, keď ma ľudia dosť pozorne nepočúvali. Veď kto by sa zaujímal o to, čo to mladé dievča rozpráva. Avšak keď som to isté, čo som povedala, napísala, všetci to vnímali s rešpektom. Sprvoti som tomu nerozumela, no neskôr som prišla na to, že je to úctou k samotnému slovu. Prečo? Pretože v písanom slove sa stanete trochu mužom. Písané slovo je do určitej miery vnímané ako mužský prejav, a písaním akoby sme získali mužskú autoritu a sme brané na vedomie. I napriek tomu, že som žena, píšem ako žena a moje stanoviská sú rýdzo ženské. Cestu k ľudskej pozornosti vytvára aj písané slovo, ktorého cestu k nám prekliesnili muži. Nemôžem si pomôcť, ale muži mi zjednali úctu tým, že vytvorili médium, ktoré je vnímané, ktoré má autoritu.

Zuna: Tvár Tanečnej zóny ste vytvorila vy. Ako sa na to s odstupom času pozeráte?

Nina Vangeli: Netrúfam si povedať, že som ju vytvorila. Tanečnú zónu založila pani Anna Irmanovová. Je pravda, že som pri nej stála od začiatku a potom som ju po nej prevzala a snažila som sa jej dávať určitú koncepciu. Nie som až tak úplne spokojná s tým, čo sa mi podarilo. Prvý rok, rok 2000, bol pre mňa najzaujímavejší, dodnes sa mi veľmi páči. Urobila som číslo, ktoré bolo veľkoformátové, vytvorené z idey, že tanec je predovšetkým priestor. Veľký formát, veľké fotky utopené v priestore. Bohužiaľ mi tento koncept zatrhli, pretože časopis sa v takom formáte nezmestil ľuďom do poštových schránok, s čím boli spojené problémy s distribúciou. Boli to veci, ktoré som nerada počúvala, ale nechcela som robiť problémy – veď ja som sa o distribúciu nestarala. Dodnes mi tá rana v srdci krváca (smiech).  

Potom sa mi zo začiatku darilo spolupracovať s grafikmi, spolu s nimi časopis výtvarne spoluvytvárať. Mala som pocit, že tanečný časopis sa musí vyznačovať väčšou vizuálnou krásou, než akýkoľvek iný časopis. K tomu som smerovala a myslela si, že to bude čím ďalej tým lepšie. Bolo to však čím ďalej tým horšie, pretože grafici časom prišli na, že je to zbytočná námaha. Im vyhovovalo  „nalievať“ rubriky, „sekať“ to ako boli zvyknutí, nech to bolo čokoľvek. Nájsť grafika, ktorý naozaj tancu rozumie a miluje ho, ktorý cíti, čo chce tanec preniesť na stránky časopisu - priestor, pohyb, emócie ..., nájsť takého je takmer nemožné. Oni sa pohybujú v silných grafických klišé, sú veľmi upnutí na svoju grafickú komunitu, a to ich obmedzuje. Zaujímala ich technická čistota fotografie, ale obsah, ktorý sa cez tú fotku derie von, ten bol pre nich vedľajší. Túžila som po tom, aby fotografia bola krásna, ale zároveň i obsažná, aby bola informáciou. Niečo sa podarilo, ale zažila som pri tom veľa frustrácie. Teraz veľmi spolieham na Janu Návratovú, ktorá je mladá, silná a na rozdiel odo mňa je organizačne veľmi schopná. Získala tiež novú grafičku, Slovenku Babetu Ondrovú, tvorivú a veľmi profesionálnu. Urobili spolu výrazný krok vpred. Ja som ani nikdy netúžila časopisu šéfovať. Ja skôr rada píšem doma, nie som žiadny rodený generál.

Zuna: Kam smeruje Tanečná zóna. Sledujem, že sa špecifikuje na zaujímavé témy, ktoré s tancom úzko súvisia, no siahajú i do sfér zjavne vzdialených. Vidím za tým určitý skrytý zámer.

Nina Vangeli: Cítila som, že som ten časopis neredigovala, ale že som ho režírovala. Bolo to tak trochu ako scéna, kde sa články aranžujú, režírujú, a samozrejme som dbala a dbám aj na štýlovú jednotu. V tvare i v obsahu. Definovala som koncepciu časopisu  v jednom editoriáli z roku 2002, keď sme začali vydávať dvojjazyčne. Prvou úlohou je pokryť stredoeurópsky priestor, pretože je to svojbytný priestor. Tanec nie je vecou národnou. Jeho hranice súvisia skôr s imagináciou. Tento priestor je veľmi potentný, magický, presiaknutý spoločnými vecami. Máme spoločné historické traumy, spoločné mýty, to je niečo, čo nás spája. Tanec  stredoeurópskeho regiónu je na ceste k tomu, aby západu vrátil to, čo nám dal na úrovni tanečných  techník. My teraz máme povinnosť hľadať nové témy, ktoré na západe dochádzajú. A máme na to, pretože to máme zakopané v našich Karpatoch, vo  svojich žilách zemských, v rozprávkach...

Ďalším prvkom je uhol pohľadu, charakteristický pre našu koncepciu. Ten je jungiánsky. Cez jungovské archetypy sa ponúka hlbší prístup k reflexii tanca. Povedala by som, že tanec je dobrý šlabikár archetypov, to znamená predobrazov imaginácie, ktoré znovu a znovu oživujeme a stotožňujeme sa s nimi.

Treťou stránkou koncepcie tanečnej zóny je to, že nechápeme tanec len ako scénické umenie. Chápeme ho ako širší jav – zaujímajú nás aj sociologické, antropologické aspekty tanca. Gro našej pozornosti smeruje k súčasnému tancu, ale nebránime sa tomu vydať niečo o balete, s prihliadnutím k súčasnému uhlu pohľadu.

Zuna: V istom dávnom rozhovore sa nebohý scénograf Aleš Votava o Vás vyjadril, že Vy ste ho naučila rozumieť tancu a chápať ho správnym spôsobom. Dovtedy vnímal tanec ako niečo doplnkové, niečo, čo sa ho vôbec netýkalo. Vy ste ho naučila ako sa naň pozerať. Aký zázračný prostriedok ste použili?

Nina Vangeli: Zvykli sme mávať spolu dlhé cesty vlakom z Prahy do Plzne. Neviem už presne, čo som mu hovorila. Aleš bol veľmi vnímavý, citlivý a rezonujúci poslucháč. Zrejme to bolo aj tým, že som ho v tom kupé „zavalila“ svojim nadšením pre tanec, takže mi jednoducho nemohol uniknúť. Zničila som ho (smiech).

Zuna: Čo by pomohlo k tomu, aby mal tanec v budúcnosti viac divákov schopných sa naň naladiť. Aby bol v spoločnosti viac uznávaný, aby bolo medzi ľuďmi viac takých, ktorí prídu na to, že tanec pre svoj život potrebujú? Mám pocit, že mnohí ľudia sa tanca boja a ospravedlňujú to tým, že mu nerozumejú.

Nina Vangeli: Myslím, že by tomu veľmi pomohla väčšia prestíž tanca v spoločnosti. Potrebujeme tanečných snobov, aby tanec prišiel do módy. Aby ľudia vnímali ako svoj handicap to, že tanec nepoznajú. Človek by mal byť už od detstva k tancu vedený. Tak, ako poslucháči koncertov vedia trochu zabrnkať na husle či na piano. Potom majú z hudby väčšiu radosť. Nie je to len akási ľúbosť, ale je to aj znalosť určitej štruktúry, a tú si potom môžu vychutnávať. To isté sa týka tanca a myslím, že k tomu dochádza spontánne, pretože okolo všetkých tanečných aktivít sa vytvárajú skupiny ľudí, ktorí chodia na tanečné tréningy, tanec sa stáva súčasťou ich životného štýlu. V tom som veľmi optimistická.

Tanečná negramotnosť a zdevastovaný stav duše spoločnosti spolu určite súvisia. Asi pred dvadsiatimi rokmi som čítala jednu štúdiu, ktorá bola samizdatovo šírená. Robili ju prírodovedci, ktorí skúmali koordinačné schopnosti bývalej československej populácie. Asi 52% ľudí malo ľahkú oligofréniu, to znamená, že nedokázali dobre koordinovať svoje telo. Je to vidieť i prostým zrakom  a myslím si, že možno tieto disfunkcie súvisia s nejakými psychickými disfunkciami, a tie zase súvisia so spoločenskou politickou atmosférou.  Som toho názoru, že ak tieto psychické a spoločenské okolnosti dokážu hubiť človeka fyzicky, tak pokiaľ sa tomu vzoprieme, môžeme spätne tancom človeka liečiť psychicky a tým liečiť aj spoločnosť. Preto moje heslo je: v tanci je spása ľudstva.

Nina Vangeli bola dlhodobou vedúcou undergroundovej divadelnej skupiny sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. V ranných deväťdesiatych rokoch vytvorila pre „M“ divadlo v Českých Budejoviciach tragikomický obraz doby dielom Cesta k prosperite alebo Vražda nepotrebuje reklamu na tému aktuálnej udalosti, kedy chlapec objednal vraždu vlastnej matky. V priebehu deväťdesiatych rokov tiež začala pracovať na poli opernom. Podieľala sa na projekte The Minister súčasného britského skladateľa Rogera Scrutona. Vo veľkom divadle v Plzni vytvorila inscenácie Lucia di Lammermoor Gaetana Donizettiho a Mefistofela Arriga Boita.

uverejnené v časopise Salto 3/2005 a jeho variant v časopise Vlna 2007


 späť