English Slovensky

Úvod do mechanizmu zranenia

Jozef Fruček

“Nič na svete nie je také mäkké a poddajné ako voda, a predsa v tom, ako zdoláva pevné a silné, ju nič neprekoná… Nie je na svete toho, kto by nevedel, že slabé prekonáva silné, že poddajné prekonáva pevné…”

Lao´C, Tao Te Ting

Písať o zraneniach a ich príčinách nie je jednoduchá úloha. Každé zranenie má svoju vlastnú históriu. Aj keď sa touto témou zaoberám dlhšiu dobu, nemám pocit, že by som mohol dávať jasné odpovede. Môžem sa však s vami podeliť o niekoľko základných princípov, ktoré vám môžu pomôcť k tomu, aby ste bližšie porozumeli pravdepodobnosti vzniku zranenia a tým napomohli jeho prevencii.  Tento text je časťou výskumného projektu, v ktorom sa venujem aplikácii  základných princípov čínskej medicíny a metodických a filozofických princípov používaných v praktikách tradičných vnútorných bojových štýlov do procesu tvorby a celostnej prípravy hercov a tanečníkov.

Ak chceme preniknúť k podstate zranenia (sa), bude potrebné vrátiť sa ku koreňom nášho vnímania sveta a nás v ňom.

Svet a my v ňom

Často krát som sa pýtal sám seba aj iných, čo je príčinou zranenia. Dostal som mnoho rôznych odpovedí, ale všetky mali spoločného menovateľa. A tým bol náš postoj, vzťah. K čomu? Určite tušíte k čomu, ale skôr než odpoviem, dovoľte mi začať trochu zoširoka.

Človek je bunka v organizme veľkého vesmíru. Sme jeho neoddeliteľnou súčasťou, a preto podliehame rovnakým zákonom ako celé univerzum. Nech sa v ňom deje čokoľvek, ovplyvňuje nás to a mení. Rovnako aj človek je vesmírom vytvoreným z miliónov buniek. Sme zmenšeným modelom, mikrokozmom v makrokozme. Sú v nás rieky, hory, jazerá, celý ekosystém, ktorý je prepojený reťazcom vzťahov. Tento vnútorný svet je nedeliteľnou súčasťou tohoto obrieho celku, ktorý nás obklopuje. A predsa sa často cítime a správame, akoby sme od neho boli oddelení. To, čo nás oddeľuje je naše vedomie, ktoré je na jednej strane úžasné tým, že nám umožňuje sebereflexiu, ale zároveň je to práve naše vedomie, ktoré náš život v mnohom sťažuje.  Dúfam, že ďalšie vysvetľovanie nie je potrebné. Veľmi dobre to vyjadril  jeden zenový majster: „Pred narodením sme súčasťou plynúcej rieky. Sme jednou molekulou, ktorá spolu s ostatnými vytvára prúd tečúcej vody. Táto rieka však v jednom momente prichádza k vodopádu kde sa roztriešti na nekonečné množstvo kvapiek. To je moment nášho narodenia. A tento pád, až po opätovné splynutie s riekou pod vodopádom, je naším životom“.  V ňom sa musíme vysporiadať so silami, ktoré na nás pôsobia.

Často sa učíme a počujeme o silách gravitácie, zotrvačnosti a ich vplyve na našu celkovú stabilitu. Do tohoto balíka ovplyvňujúceho našu rovnováhu musíme rovnako zahrnúť aj vplyvy civilizácie, akými sú: ekonomika, politika, technológia, história, ktoré rovnako aktívne zasahujú do nášho života. A tu je ten spoločný menovateľ - Keď hovoríme o príčinách zranenia, bude potrebné povedať, že sú dôsledkom toho, akým spôsobom sa stretávame a komunikujeme s týmito silami, ktoré na nás pôsobia. Naša komunikácia so životom, náš vzťah a postoj k nemu je náš životný štýl, naše zdravie, alebo zranenie.

Naša energia a životný štýl

            Počas života čerpáme energiu z troch zdrojov. A ich výdatnosť a kvalita závisí práve na kvalite životného štýlu a na komunikácii. Naša existencia, to znamená, naša telesná schránka, temperament, náš talent, prednosti atď. sú vytvorené zo zmiešania energie našich rodičov. Táto energia je uchovaná v obličkách. Na začiatku nášho života jej dostaneme určité množstvo a žitím ju míňame. Ako rýchlo a v akej kvalite ju zužitkujeme, to závisí od nášho spôsobu žitia. Na konci nášho života je táto nádoba energie vyprázdnená. Je to náš najdôležitejší a neobnoviteľný (alebo len veľmi málo) zdroj životnej energie.

Ďalším zdrojom, ktorý však dokážeme obnovovať s každým nádychom  a výdychom je vzduch a teda spôsob akým dýchame. Náš dych je zviazaný s mysľou a emóciami. Dych, pohyb a rovnováha tvoria jeden nedeliteľný celok. Dych je nosičom energie. A nakoniec to je potrava.  Čo jeme, koľko, ako a kedy, to všetko vytvára ďalší zdroj obnoviteľnej energie.

Spolu sa v našom organizme zmiešavajú a vytvárajú tak našu zásobáreň energie. Akékoľvek bloky a zbytočné napätia nás o túto pohonnú látku ochudobňujú, robia nás deravými. Preto je veľmi dôležité ako si rozumieme a ako rozumieme svetu, v ktorom existujeme, a s ktorým vytvárame vzájomný vzťah.

Život nás nenecháva v pokoji, núti nás k akcii, spoznávaniu a stretávaniu sa s novým, pripravuje nám prekážky, s ktorými sa musíme učiť vysporiadať. V živote sa  ťažkostiam vyhnúť nemôžeme, nežijeme vo vákuu, preto by nás malo zaujímať hľadanie čo najoptimálnejšieho spôsobu ako tieto náročnejšie stretnutia prijímať a spracovávať.

Dialóg

            Pokiaľ máme to šťastie a um, že nás život hladí a vychádza nám v ústrety, nebude až také náročné vysporiadať sa s ním. Komplikovanejšie to však bude ak nás chce udrieť po hlave. Vtedy bude náročnejšie zostať konštruktívny a otvorený. Každý sa chce totiž brániť keď je ohrozený.

Každá situácia v živote je jedinečná, nech vyzerá akokoľvek rovnako. Nedá sa preto vytvoriť nejaký nemenný, univerzálne platný model, ktorým by sme mohli riešiť rozmanitosť s akou sa v živote stretávame. Učiť sa nejakým trikom je nezmysel. Život je príliš premenlivý na to, aby sme na neho mohli aplikovať nejaké predom pripravené chvaty. Čo však môžeme kultivovať je spôsob, akým tieto stretnutia stretávame. V akomkoľvek dialógu, ktorý nás vedie mimo rovnováhu, (môže to byť dialóg verbálny, alebo neverbálny, medzi mnou a vami, alebo to môže byť váš vnútorný rozhovor, či dialóg s gravitáciou), máme niekoľko možnosti ako vyjadriť náš vzťah. Môžme sa tejto konfrontácii buď vyhýbať, to znamená unikať jej. Môžeme vytvoriť odpor proti sile, ktorá na nás pôsobí, alebo môžeme túto silu prijať, absorbovať a tým ju transformovať.

            Hnevám sa a neuvedomujem si to; alebo si to uvedomujem, ale odmietam to, bojujem proti tomu, hodnotím to; alebo to akceptujem, mením to, mením sa. Nie tým, že sa mením, ale že počúvam zmenu, ktorá prichádza samotným chápaním toho čo sa deje.

            Ak sa budeme nejakému problému vyhýbať nebudeme ho poznať. Raz nás tá sila prekvapí a už nebude kam uniknúť. Postavíme sa jej teda s úmyslom prekonať ju a zvíťaziť. Mám ale pocit, že každý boj je vlastne bojom so samým sebou. A ak chcem zvíťaziť nad sebou, vždy prehrám. Nie je tu totiž nikto kto by mal byť prekonaný tlakom, či odporom. Skúste ovládať svoju myseľ násilím. Je to akoby ste zatvorili opicu do klietky. Najprv bude kričať a skákať, potom búchať do mreží a napokon, ak ich nerozbije, zostane otupene sedieť v rohu. Myseľ potrebuje slobodu, je ako divoký kôň. Vy ste tu nato, aby ste ju pozorovali, spoznávali, tíšili, neskôr osedlali a potom sa spolu s ňou vrátili domov, kde zabudnete na ňu i na seba. Divokého koňa neskrotíte násilím. Kde je snaha o víťazstvo, tam je víťaz a porazený.  Zranenie je mnohokrát iba výsledkom tejto túžby. Nehovorím teraz len o telesnom zranení. Nie je tu nič proti čomu by bolo treba bojovať, stavať sa k niečomu s odporom. Boj a prekonávanie tu je, ale je to boj nebojovaním a predsa to nie je pasivita. Nazval by som to ústretový dialóg, alebo „prehĺtanie“. Prehĺtanie ako spôsob, akým prichádzajúcu silu prijmeme ako hladina vody, prehltneme ju a neutralizujeme.

Veľmi pekne je to vidieť na dialógu s gravitáciou. Nemožno pred ňou utiecť, ani sa jej vyhýbať. Gravitácia nás ťahá smerom k Zemi, dáva nám korene, ktoré nás spájajú so Zemou. Preto je dôležité uvoľniť sa a odovzdať jej svoju váhu. Ale zároveň je potrebné umne vyvinúť protiťah smerom k nebu. Vytvoriť otvorené spojenie- spojenie Zem-Človek-Nebo. Zem je hmota, ktorú je možno modelovať, Človek je jej praktická aplikácia v živote a Nebo je hlbším zmyslom a filozofiou. Vytvárame tak luk, ktorý môže vystreliť šíp. Tým šípom sú naše predstavy, ciele, činnosti, ktorými sa prejavujeme. Správne napnutie tetivy je miera nášho porozumenia, ľahkosti a uvoľnenia.

Rovnováha

Luk pôsobí naoko stabilne, prebieha v ňom však neutíchajúci dynamický pohyb. Je to pnutie medzi tetivou, ktorá luk sťahuje a telom luku, ktorý sa snaží naopak tetivu roztiahnuť. V tomto pružení sa protikladné sily neustále prevažujú, raz dominuje jedna, potom zase druhá. Je to preto, že sú zamknuté v jednom celku. Raz je luk viac napnutý, inokedy menej. Táto miera funkčnosti je výsledkom tohoto súboja. A tak je to aj s naším zdravím. Aj keď máme pocit, že sme úplne fit a nič sa v nás nedeje, je to pohyb v oblasti kde naše telo, myseľ-celok funguje zdravo a funkčne, preto si toto pnutie v týchto momentoch neuvedomujeme. Napriek tomu je veľmi dôležité túto tancujúcu (ne)rovnováhu spoznávať a tým pestovať citlivosť k prebiehajúcim procesom. Toto zjemňovanie v nás buduje schopnosť cítiť zmeny smerom k nekonštruktívnej nerovnováhe dostatočne včas, aby sme zasiahli skôr než sa jej dôsledok stane nezvratným. Keď v stoji strácame rovnováhu urobíme malý krok, aby sme ju opäť obnovili. Čím neskôr tento záchranný krok urobíme, tým ťažšie sa nám bude vracať do rovnovážnej vertikálnej polohy.

Nie je možné, aby sme boli vždy zdravý. Takáto predstava je opäť iba tlakom. Chcieť byť iba zdraví a úzkostlivo sa o to snažiť nie je prirodzené. To, že občas ochorieme, alebo sa zraníme netreba chápať iba negatívne, je to výborná spätná väzba. My sa ale zraníme, a chceme hneď vyzdravieť, nepátrame po hlbšej príčine. Chceme, aby nám niekto rýchlo pomohol a dal nám nejaké cvičenia, alebo pilulky zdravia. Aj zranenie si treba vychutnať keď už je tu. Ozdravovací proces je výborným učiteľom.

Dostatočne včas vycítiť rastúci problém a nenechať ho preniknúť príliš hlboko je veľkým umením, ktoré treba pestovať ako kvetiny v záhrade. Je potrebné vnímať kvalitu Zeme, množstvo slnka a vlahy, farbu kvetín, ich vôňu a podobne. Ak spozorujeme, že nesprávne zaťažujeme kolená  a máme bolesti, mali by sme sa pozorne pozrieť na kvalitu a kvantitu pohybu, rovnako aj nato či máme dostatok oddychu a správnu stravu, je dobré skúsiť vnímať aj súvislosti medzi  psychickou (ne)pohodou a  telesnou rovnováhou.

Ak ste dostatočne vnímaví, môžete včas vyriešiť väčšinu problémov, ktoré vás stretnú. Ako hovorí jedno čínske príslovie: „Začni kopať studňu predtým než si smädný.“

Pozornosť

            Mnohokrát sa mi stalo, že sa ma niekto opýtal: „Mám problém s kolenom, čo mám robiť? Poznáš nejaké cvičenia?“ Náprava sa môže uskutočniť iba v celku. Žiadne izolované cvičenie neprinesie nápravu s dlhodobým účinkom. Riešiť problém v kolene možno iba vo vzťahu k celému pohybovému aparátu.

Jeden z mojich priateľov mal opakovane problémy so zdravotným stavom. Raz to bolo koleno, inokedy chrbtica a podobne. Stávalo sa mu to aj napriek tomu, že sa pravidelne venoval cvičeniu.  Prišiel teda za svojim majstrom a opýtal sa: „Čím dlhšie praktikujem, tým viac problémov mám. V čom je problém?“ Majster odpovedal: „Neviem v čom je problém...“, ale po chvíli povedal slovo „pozornosť-uvedomenie“.

Všetci veľmi dobre vieme čo tieto slová znamenajú. Vieme, ale zabúdame. Zranenie neprichádza len tak, aj keď si myslíme, že to bola chyba niekoho iného, alebo to bola jednoducho neovplyvniteľná náhoda. Ak chceme riešiť problém, ktorý sa k nám vracia, opakuje sa, a ktorý napokon môže viesť k zraneniu,  bude potrebné nazrieť nie len na detail, ale rozšíriť tento pohľad aj na celok. Nebude potrebná len analýza toho, čo robíme v tanečnom štúdiu, ale aj pohľad na spôsob, akým žijeme, rozmýšľame, dotýkame sa vecí a podobne. To čo žijem, ako konám, tým som. Zranenie je posledným písmenom abecedy. Aj vyvrtnutie členka pri zlom nastúpení, nie je zapríčinené nerovnosťou povrchu. Príčinu treba hľadať v pozornosti. Vnímam dostatočne citlivo okolie, alebo som zamestnaný myšlienkami minulosti a budúcnosti? Dokážem pocítiť únavu dostatočne včas, alebo si ju uvedomím až keď je neskoro? Dokážem vycítiť nebezpečie?

Pozornosť nie je upnutie sa. Slovo pozornosť má skôr bližšie k počúvaniu, nazeraniu. Pozornosť môže byť uvoľneným vnímaním, jednoduchým načúvaním bez nasadzovania filtrov a vytvárania prívlaskov.

Motivácia  a ciele

            Nie vždy však máme ideálne podmienky pre rozvíjanie pozornosti a rovnováhy. To je príliš ideálna situácia, v ktorej sa nachádza asi len veľmi málo tanečníkov. A tu prichádzame k ďalšiej úlohe, s ktorou sa bude treba umne popasovať. A tým je estetika pohybu a tvorba nového pohybového slovníka. Joga, alebo taichi rozvíjali svoj systém s cieľom prehlbovať poznanie seba a skvalitňovať život a porozumenie v ňom. Keď však hovoríme o realite tanečného sveta, už nemôžeme hovoriť len o prirodzenom, spontánnom a funkčnom pohybe, ale aj o estetike a formách, ktoré sú pomerne mladé a do ktorých sa chce, alebo musí tanečník vtesnať. Rovnako musíme hovoriť o tlaku tvorivého procesu kde nejde o hľadanie radosti z pohybu, ale aj o hľadanie nových zaujímavých tvarov.

Položili ste si niekedy otázku: „Ako ma obohacuje spôsob akým sa hýbem, technika, ktorú sa snažím naplniť?“ Keď pracujeme ako tanečník, herec, cirkusant, alebo robíme šport ako svoju profesiu, často krát nebude celkom v našich rukách kontrolovať všetky faktory ovplyvňujúce zranenia. Ak budete napríklad akrobatom, musíte si byť vedomý, že proces „spotrebovania“ vášho tela bude rýchlejší ako u niekoho, kto sa venuje jednoduchšiemu tréningu. Ako tanečníci musíte pracovať mnoho hodín a myslím si, že to nie je najjednoduchšie povolanie. A to nás vedie k ďalšiemu problému. Nie každá telesná konštrukcia môže zniesť rovnakú dávku zaťaženia. Všetci dobre vieme, že nie každá forma, s ktorou pracujeme je tou najvhodnejšou pre našu telesnú konštitúciu. Vybrali sme sa však touto cestou, musíme sa teda naučiť s touto úlohou vysporiadať. Ako? Neviem. Možno mierou porozumenia seba samého. Možno hľadaním odpovede na otázky, ktoré si kladiete.

Pýtali ste sa niekedy či sa dajú skĺbiť vaše túžby a predstavy s vašimi schopnosťami? Môžem robiť to, čo niekto iný? Ak áno, ako sa k tej úrovni dopracujem? Je to po čom túžim zmysluplné aj v dlhodobom horizonte? Zaujíma ma ako sa budem hýbať po 20 rokoch praxe, alebo sa pozerám iba pár krokov pred seba? Do akej miery dokážem odolávať klamnému hladu po okamžitom výsledku? Netreba čakať až kým sa niečo pokazí.

Viem si predstaviť, že pre mnohých sú tieto otázky nepodstatné. Je to jednoducho ich slobodná voľba naplniť vytúžený cieľ. So všetkými dôsledkami je to vidieť vo vrcholovom športe, ale tanec a niektoré jeho metodiky a spôsob myslenia sa od neho príliš nelíšia. Nie sme rovnakí aj keď máme tendenciu nato zabúdať. Radi porovnávame. Túžba a cieľ sú dôležité, ale ak neprichádzajú z nášho vnútorného presvedčenia a skutočnej potreby, budú nám spôsobovať napätia, frustrácie a zranenia. Byť inšpirovaný, absorbovať obrazy a informácie z okolia je potrebné a životne dôležité, ale zároveň je nevyhnutné zostať sám sebou a pozorovať ako ma okolie tvaruje, nie ako sa násilne pretváram na niečo čím nie som. Keď vidíte letiaceho vtáka, nesnažíte sa lietať, nekopírujete ho, ale skôr vstrebávate esenciu lietania a jeho ľahkosť. Raz je to pohyb z centra smerom k svetu, získavaniu a spoznávaniu, inokedy to je pohyb smerom k centru, k návratu k sebe. Dva základné evolučné pohyby, ktoré sa neustále striedajú.

Záver

Celý život sa učíme a prispôsobujeme novým okolnostiam. Je to nekonečný pohyblivý proces. Svoje znalosti formujeme a fixujeme do štruktúr, budujeme si svoje názory a presvedčenia. Je to naša pýcha, je to to, čo vieme. Ak sa však niečoho príliš pevne držíme, bez ochoty pozmeniť to, zastavíme niečo, čo by malo plynúť a voláme po zranení. Ničoho sa nedržte príliš pevne, môže vám to ublížiť.  Mladý strom sa môže ohnúť  v akomkoľvek smere. Starý, silný a pevný strom nie. Ak príde víchrica, mladý strom sa ohne, pevný sa však zlomí. A ešte mi na záver prišlo na um. Jeden strom sa neporovnáva s druhým. Na svoj rast venuje toľko času koľko je potrebné a možné. Strom porovnáva sám seba ako vyrástol oproti poslednému letu a nie či rastie rýchlejšie než jeho sused.

Raz som sa stretol s mojim kamarátom z Kórei. Rozprávali sme sa o nejakých tradičných pohybových formách a on mi povedal: „Jozef, to sú len formy, ale dôležitejšie je to čo sa za nimi skrýva. A to je čistenie. Každý deň sa prebuď a čisti. Je to tak jednoduché a predsa veľmi náročné. Čistiť.“

uverejnené v časopise Taneční zóna 2/ 2006


späť