text_Zuna Vesan a Jozef Bubák_2005
Mám apatiu k baletu. I napriek tomu, že som absolvovala osemročné štúdium na baletnej škole a tak povediac vyrastala v divadle. Možno však je to práve kvôli tomu! Téma balet a emócie, nosná téma tohoto čísla, rozrezonovala vo mne spomienky a podnietila ma k myšlienke viesť o tomto mojom pocite dialóg. Zvolila som si akademického maliara Jozefa Bubáka, človeka, ktorého si nesmierne vážim. Balet síce nie je jeho prioritným svetom, ale má s ním bohaté skúsenosti.
Jozef Bubák (1950), akademický maliar, autor výtvarných návrhov súčasných slovenských bankoviek, jedna z najvýraznejších osobností výtvarného umenia na Slovensku. Často pracuje s interpretmi a tvorcami z rôznych odvetví tanečného umenia, ktorí sú preňho inšpiráciou pre rozmerné kresbové a maliarske kompozície. Od roku 1985 pracoval na koncepcii a realizácii syntetického divadla s baletným súborom SND Bratislava, Janáčkovým divadlom v Brne a v roku 1991 bol spoluzakladateľom New Ballet Brno. Za tento čas realizoval desať inscenácií ako režisér, libretista, scénograf a kostýmer. Syntézu pohybu, výtvarného umenia a hudby prezentoval na vernisážach svojich výstav.
Zuna Kozánková (1973), absolventka Tanečného konzervatória v Bratislave a Katedry tanečnej tvorby na VŠMU v Bratislave. Na voľnej nohe pôsobí ako tanečnica, tanečný pedagóg a choreograf v oblasti súčasného tanca. Spolupracuje s niekoľkými divadlami a tanečnými školami na Slovensku, v Európe a v Thajsku. Jej meno je okrem iného spojené s Tanečnou spoločnosťou Artyci, v rámci ktorej s Milanom Kozánkom realizuje samostatné tanečno-divadelné projekty a tanečné semináre. Zaujíma sa o tradičné tance rôznych kultúr a o odhaľovanie širších súvislostí pôsobenia tanca na človeka.
Zuna: Ako dieťa som tancovala v detských baletoch, kde som sa stretla so životom ozajstného divadla a zažívala tento svet. Pamätám sa na pocity sklamania, keď som svoje vzory, tanečníkov a tanečnice, tak krásne pôsobiacich na javisku, zrazu videla za kulisami v inej polohe. Ich hrubosť, ich iná tvár ma prinajmenšom prekvapili a predstava o dokonalej kráse baletu so sebevlastnou jemnosťou sa mi pomaly, ale iste začínala rozpadať. Sklamanie, obrana pred falšou, pomalé podvedomé vzďaľovanie sa od baletu – to bola moja reakcia. Prečo je to tak? Nájsť odpovede na takéto otázky nie je ľahké. Pokúsme sa o to, i keď zrejme len z určitého pohľadu, ktorý nám momentálne dáva istú logiku.
Jozef: Vnímanie a preciťovanie umenia je vždy subjektívne. V baletnom súbore je charakteristické, že sú tam veľmi vyhrotené názory a vzťahové záležitosti, takže objektívne sa priblížiť k určitej pravde ide veľmi ťažko. Týka sa to vzťahov medzi ľuďmi v súbore. Osoby, ktoré tam v danom období sú, dávajú súboru určitý osobitý charakter, čo sa týka emócií, prežívania i vzťahových záležitostí. Myslím, že city sa v klasickom balete nevynášajú dostatočne navonok. Dalo by sa povedať, že len minimálne. Prvoradá je tam technika, precíznosť. Takže ľudia, ktorí robia tento relatívne konštruktívny pohyb, nenaplnený vyjadrením ich momentálnych pocitov (až na určité špičky, alebo výnimky), sa ako ľudské bytosti potrebujú nejakým spôsobom odreagovať, ventilovať alebo prezentovať. Tak sa dostávame k druhej stránke toho, čo s tým svetom nevyhnutne súvisí. Pretože každý svet má svoju tvár, ktorá sa ukazuje a má aj tú tieňovú opačnú polohu, ktorá ostáva v pozadí. Je nevyhnutnou súčasťou toho celého, nie však až natoľko viditeľnou. Je skôr za tým. Nie je pozlátkom na povrchu, ale je nevyhnutnou protihodnotou. Keďže sa klasický tanec snaží o určitú dokonalosť, zákonite tam vzniká nedokonalosť, ktorá je podľa mňa v polohe ich citov, vzťahov a určitého životného chaosu. Organizácia, ktorá je vo fyzickom pohybe, v disciplíne, sa niekde prejaví ako nedisciplína a chaos. Jeho existencia nie je oficiálna, nie je začlenená do štruktúry. Je tieňom, podhubím, niečím, čo je tam nevyhnutne.
Zuna: Kde teda existuje?
Jozef: Neexistuje vo viditeľnej polohe na javisku, ale existuje ako súčasť tohoto sveta. Prejavuje sa napríklad v tom, kto dostane akú úlohu, kto bude prvé obsadenie, kto bude robiť choreografiu, atď. Sú to takzvané zákulisné záležitosti, „intrigy“. Baletní tanečníci vyzerajú často veľmi krásne. Dá sa povedať, že tým, že sa svojmu telu venujú, je ich telo z určitého hľadiska dokonalé. V rámci harmonického pohybu, ktorý denne robia, dosiahnu určitý stupeň dokonalosti, ale ako ľudské bytosti nie sú zďaleka tak harmonické, aby ich to nejakým spôsobom nedeformovalo. Túto vynútenú harmóniu vyvažujú svojím konaním mimo scény divadla.
Zuna: Dalo by sa teda povedať, že intrigy sú do určitej miery nutnosťou k tomu, aby sa dostali do rovnováhy?
Jozef: Zrejme áno. Mám s tým takúto skúsenosť. Málokto z ľudí, ktorých som mal možnosť v baletnom svete stretnúť, s týmito vecami pracoval. Môže to byť až záležitosť ich pudovosti. Podvedomá snaha vytvárať niečo opačné, vyvažujúce. Existuje tam určitá dokonalosť, racionalita, konštrukcia, nazvem to až skostnatelosť, zakonzervovanosť, pretože technika je už roky daná a relatívne málo sa mení, aj keď sú rôzne školy. Dokonca už aj primárny obsahový prvok, ktorý baletný pohyb pôvodne sledoval, sa už dávno stratil. Takže sa už jednotlivé nacvičené prvky často opakujú. Vytvárajú tak často pocit dokonalej krásy a harmónie. Bohužiaľ však ľudská bytosť, ktorá to prevádza, nie je tak dokonalá a nikto ju k tomu ani nevedie. Je to možno otázka výchovy, školstva, spoločnosti, či iných širších súvislostí. Aby osoba, ktorá predstavuje určitú dokonalosť na javisku, bola „dokonalá“ aj po iných ľudských stránkach.
Zuna: Vnímaš to ako negatívum?
Jozef: Nehodnotím to až takto jednoznačne. Negatívnym sa to javí pre človeka, ktorý vstúpi do baletného sveta s určitými predstavami, ktoré si vytvoril na základe toho, čo videl na scéne, zvonku. Nie je to vidno, nie je to čitateľné, musí sa to naučiť čítať postupnou koexistenciou s týmto svetom. Musí postupne prísť na to, čo je za tým, keď niekto povie, že toto je zelené, a ono to zelené nie je.
Myslím, že toto sa stáva v uzavretých spoločnostiach, akou balet podľa mňa do značnej miery je. Balet je značne izolovaný od iných spoločenských štruktúr alebo celkov. On sa len objavuje, málokto o ňom niečo vie. Samotný baletný svet, teda aspoň ten slovenský, sa izoluje od podnetov zvonka, čo považujem za problém. Objavuje sa to aj v súvislosti s príbuznými disciplínami ako hudba a výtvarné umenie. Tie sú už natoľko špecifikované, že sa napríklad študuje zvlášť scénografia. Sú špecialisti, ktorí robia výlučne len balety. Čiže tam akoby priama komunikácia s celkovým výtvarným umením neexistovala. Tanečníci sa učia určitú techniku, ibaže bez vnútorného pochopenia vizuálneho odkazu, komponovania pohybu. Spoluúčasť týchto súvisiacich disciplín je dosť chaotická.
Zuna: Istý druh izolácie baletu cítim aj v súvislosti s tancom ako takým. Táto izolácia sa prejavuje v pocite nadradenosti nad ostatnými tanečnými štýlmi, ktorá ale často krát vyplýva zo strachu. Aby som bola konkrétna; nikdy som nedokázala pochopiť výroky typu: klasický tanečník ovláda tú najdôležitejšiu tanečnú techniku, techniku techník, to znamená, že je schopný zatancovať všetko. Hravo zatancuje aj moderné, či súčasné tanečné kusy. Nehovorím, že niektorí z nich to nedokážu, sú to však skôr neobvyklé výnimky. A nie je na tom nič zlé, každý je dobrý v niečom inom. V drvivej väčšine však tancujú po svojom, použijú pre balet neobvyklejšie pohyby, živšiu modernejšiu hudbu, ale princíp tancovania im ostane ten istý. Na škole boli častokrát pri výbere interpretov pre moderné choreografie už len z princípu uprednostňovaní študenti klasického tanca pred študentami ľudového tanca.
Pred časom som mala možnosť vytvoriť modernú choreografiu pre jednu ruskú baletku, ktorá ma o to požiadala, pretože sa zaujíma aj o niečo iné a chcela mať na súťaži niečo naozaj nové. I napriek tomu, že bola otvorená a v klasickom tanci šikovná, veľmi sme sa zapotili. Mala som pocit, že ju musím naučiť v prvom rade prirodzene chodiť. Využila som snáď 15 % z toho, čo by som si predstavovala.
Jozef: Som toho názoru, že ľudské telo je pri tanci nástrojom, prostredníctvom ktorého sa interpret vyjadruje. Vždy je najdôležitejšia tá technika, ktorá je schopná najlepšie vyjadriť to, čo umelec potrebuje. Vo všeobecnosti platí, že čím je nástroj dokonalejší, tým viac umeleckých možností ponúka. Preto si myslím, že telo tanečníka by malo byť školené a pripravené.
Sú ľudia, ktorí dokážu tancom fyzično do istej miery poprieť. To má až špecifický účinok a videl som to najvýraznejšie u amerického tanečníka žijúceho v Európe Freya Fausta. Tam tie fyzické možnosti absolútne akoby prekračovali reálne hranice. Mal som dojem, že on mení svoju fyzickú existenciu. Myslím, že je to jeden z vrcholov, ktoré som ja vôbec videl. Neveril som vlastným očiam, že je niečo také možné. Dosahuje to však málokto. Frey Faust nie je baletný tanečník. Ale myslím, že to je možné dosiahnuť aj v klasickom tanci, hoci som sa s tým ešte nestretol. Som však presvedčený, že to je niečo, čo nesúvisí s technikou, niečo iné, čo je pod tým. Schopnosť prekročiť určitú hranicu.
Zuna: Ako dieťa ma šokovalo, keď som v divadle spoznala tú druhú tvár baletného sveta. Nedokázala som si to rozumovo zdôvodniť, v tom veku sa s tým nejako vysporiadať. Vo vnútri som cítila čosi, čo sa proti tomu prirodzene bránilo. Nechcelo sa mi ostať v tomto prostredí. Možno je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa baletu nevenujem. Ako dieťa som sa tým cítila klamaná. Uvažujem nad tým, či sa to v tomto prostredí dá vôbec uvedomiť. Či sa niekto z nich, kto to chce cítiť a robiť inak, necíti ako „mimozemšťan“. Či vôbec unesie rozhodnutie, že chce byť tou krásnou bytosťou nielen na javisku, ale aj v reálnom živote.
Jozef: Sú ľudia, ktorí sa určitým spôsobom o to pokúšajú. Nie sú to však typické zjavy, aspoň ja som nemal to šťastie sa s takouto vyspelou osobnosťou často stretnúť. Myslím si, že sa to dá, avšak sťažuje im to fyzická záťaž, ktorá je tam už odmalička silno dominantná. Za pretvárku by som to nepovažoval. Možno to ako pretvárka vyzerá, ale je to ich prirodzenosť. Nie sú natoľko vyspelé bytosti. Robia to, čo musia. Neviem, či sa mnohí z nich zamýšľajú nad tým, prečo to robia, a preto tak isto, keď odtiaľ odídu, robia prvé, čo im príde na um. Musia sa „odventilovať“, jednoducho nemôžu s tým všetkým existovať. Ale je pár osobností, ktoré to dokážu. Mal som možnosť vidieť niektorých tanečníkov a tanečnice, ktoré dokázali v určitých momentoch do striktného klasického pohybového prejavu vložiť istý náboj alebo nejaký moment, ktorý reprezentoval ich životnú skúsenosť. Skúsenosť, ktorá nemá nič spoločné s klasickým tanečným prejavom. Spomeniem len v tomto zmysle veľmi expresívny výkon Gabiky Záhradníkovej ako Čiernej labute. A to je podľa mňa vrchol. Ovládanie techniky prináša veľké výhody, no zároveň aj veľké obmedzenia. Pretože vtedy, keď tá postava pod nánosom príkazov odrazu dokáže tlmočiť niečo, čo komunikuje so životom každého diváka, vtedy sa s ňou divák stotožní. Divák zrazu pochopí, že toto pozná, pretože to isté sa mu stalo, to isté cítil, bytostne sa s tou osobou spojí.
Myslím, že v inom prípade to viacmenej ostáva v polohe obdivu, dokonca i lásky k niečomu, na čo sa pozerám a je to kvázi dokonalé, čisté, pretože nepoznám tú bytosť komplexne.
Väčšinou sa to darí starším tanečníkom.Akoby už v samotnej technike, ktorá im aj čiastočne odchádza, nenachádzali uspokojenie, a preto rozvíjajú iné možnosti.
Zuna: Dá sa povedať, že život ich tomu učí. No myslím si, že určitý potenciál je i v malom dieťati, ibaže ho treba objaviť, podnietiť a rozvíjať. Dať mu vedieť, že je tu aj táto dimenzia, ktorá by mala byť toho súčasťou. Myslíš si, že je možné a potrebné k tomuto učiť deti a mladých ľudí na škole?
Jozef: Jedna vec je klasická technika a druhá vec je vyspelosť osoby. Pochopenie toho, na čo umenie je, a čo ja ako umelec som. Je to nevyhnutne spojené. Samozrejme sú aj mladí tanečníci a tanečnice, ktorí sú veľmi osobití. Nemyslím si, že je to výchovou, je to skôr ich prirodzená schopnosť. Ale aj táto schopnosť, tak ako každá iná, sa dá rozvíjať. Dnes je pri raste osobnosti veľmi dôležitý uvedomovací proces. A čím skôr sa na túto schopnosť človeka začne upozorňovať, tým sa človek stáva dokonalejším. Aspoň vie, o čo v živote a vo svete ide.
Zuna: Mám za sebou konzervatórium, kam som prišla ako desaťročné dieťa a odchádzala odtiaľ osemnásťročná. V pamäti mi ostalo len to, ako sme „drilovali“ techniku a na teoretických hodinách sa učili samé nudné fakty. Nikde nebol ani náznak niečoho iného, čo s tým, podľa môjho názoru, do veľkej miery súvisí. Beriem to ako veľké negatívum, a som presvedčená o tom, že aj kvôli tomu som sa od baletu vzdialila. Hľadala som niečo iné, plnšie. Myslím si, že umelecká škola je nesmierne dôležitou inštitúciou aj pre duševný rozvoj človeka a tým pádom aj spoločnosti. Domnievam sa, že by na takýchto školách nevyhnutne mal byť niekto, kto by v deťoch a mladých ľuďoch tento rýdzo ľudský potenciál rozvíjal. Možno by to mohol byť vyučovací predmet, ktorý by nemal s tancom vôbec nič spoločné. Znie to zrejme utopisticky.
Jozef: Oblastí, ktoré sú v školstve opomínané, je pomerne veľa. Spomeniem jednu, ktorá je dosť háklivá, ale určite nie je zanedbateľná. Keď som do tohto sveta prišiel, tak ma na tú dobu veľmi výrazne zaujali, dokonca až fascinovali sexuálne a milostné vzťahy. Na akej úrovni, alebo v akej polohe sa táto otázka a práca s emóciami vyskytuje. Spočiatku som to posudzoval z hľadiska dokonalosti fyzickej, lebo ono je to nejako spojené so zjavom človeka. Telo tanečníka je určitým spôsobom reprezentatívne. Mnohých zaujme práve telo a potom ich to samozrejme priťahuje týmto smerom. Je to veľmi dobré prostredie na učenie sa, alebo na pozorovanie určitých javov, pretože tu vznikajú veľmi extrémne situácie. V týchto situáciách sa city a charakter ľudí odhaľujú. Vtedy niet čas a dôvod zaoberať sa pretvárkou. A pri tomto „pozorovaní“ som si začal klásť otázku, či sú títo ľudia na to vôbec nejakým spôsobom pripravovaní. Pýtal som sa na tento veľký problém, ktorý v tanci existuje, starších tanečníkov. Bol som zvedaví, či sú mladí tanečníci aj týmto smerom v škole vzdelávaní, či sú oboznamovaní z rôznymi situáciami, ktoré to môže priniesť. Ich odpoveď sa dá zhrnúť do veľkého Nie. V tom čase to bolo absolútne tabu. Myslím, že mladí ľudia by mali byť aj v tomto smere nejakým spôsobom vzdelávaní, lebo správne využívané emócie sú zdrojom našej životnej sily.
Ďaľšou oblasťou je výtvarná otázka. Zistil som, že väčšina ľudí mala veľmi slabý prehľad z dejín umenia. Rovnako mali slabý obraz o hlbších výtvarných súvislostiach, dnes napríklad súvisiacich s filmom, inými technikami, smermi, umeleckými disciplínami… O tomto kontexte nevedeli skoro nič.
Zuna: To je cítiť aj zvonka, pri pohľade na javisko. Tanečníci nacvičujú uzavretí niekde na baletnej sále mimo celku, v dielňach sa vytvára výtvarná stránka predstavenia. Na javisku to choreograf a režisér dajú dohromady. Na tanečníkoch vidno ich vzťah k obsahu, k hudbe, možno aj ku kostýmom, ktoré majú oblečené. Nevidno však, že by vnímali svoju súvislosť s výtvarnom z globálneho pohľadu. Je to na škodu celku.
Jozef: To je jedna vec. A pritom sú sami z výtvarného pohľadu dôležitou súčasťou celého výtvarného kontextu. Ich estetika, pohybová i fyzická, je súčasťou pohybujúceho sa obrazu.
Zuna: Čo podľa teba divákov na balete zaujíma? Prečo dnes chodia ľudia na balet?
Jozef: Dnes je to asi dosť komplikované. Každé umenie, ak chce byť uplatnené v spoločnosti, musí reagovať na jej aktuálne potreby. Balet je oficiálna inštitúcia, pretože patrí k určitej spoločenskej, oficiálnej kultúrnej ustanovizni. Na rozdiel od súčasného tanca, ktorý nemá takéto presne vyšpecifikované miesto. Vrámci našej spoločnosti, (ktorá mimochodom vôbec nemá definované postavenie umenia komplexne, dokonca ani takého ako je architektúra), či ako cieľ z hľadiska existencie jednotlivca, má balet predsa len niekde svoje miesto. Keďže je súčasťou veľkých divadiel, prislúcha k určitým spoločenským, povedal by som až „elitným“ záležitostiam. Tam patrí tá dominantná časť záujmu ľudí o balet. Je to niečo, čo sa traduje, čo patrí ku kultúrnym tradíciám veľkých národov. V Rusku je to Ruský balet, kde vrámci spoločnosti balet niečo znamená. Naša situácia sa s tým však nedá absolútne porovnávať. A mám pocit, keďže už samotné umenie je niekde na pokraji všeobecného záujmu, balet je úplne na konci.
Pre jednotlivých ľudí je to veľmi individuálne. Môže to byť kvôli samotnému fyzičnu. Čím je to viac fyzické, tým viac tam človek vkladá seba priamo. Možno ľudí fascinuje, že tanečník je v tom absolútne celý, po psychickej i fyzickej stránke. Zároveň mám pocit, že dnes by to mohol byť aj protipól k stresu. Pokiaľ ide o klasický balet, ten nevyžaduje nejaký veľký emotívny vklad diváka. Je to skôr o zážitku, o peknej rozprávke, pokiaľ to nie je moderná inscenácia. Balet by mohol pôsobiť kompenzačne voči stresu a ako únik do inej snovej reality.
Publikované v časopise Taneční zóna 3/2005