Text_Zuna Vesan_2016

Taoistický koncept jin-jangu je základom taoistickej filozofie a je ním ovplyvnená aj filozofia celého Východu. Objavuje sa v princípoch bojových umení, čchi-kungu, tchaj-ťi-čchüan, čínskej medicíny, či umenia feng šuej. Vzájomné pôsobenie jin-jangu sa nachádza v tom, čo robíme, čo sa nám deje, ako sa vyvíjame. Nachádza sa v štúdiu, v práci, vo vzťahoch, v kuchyni, v zdravotných otázkach a samozrejme aj v umení.

Koncept v praxi
Ľudský organizmus má prirodzenú schopnosť nápravy. Ak už ideme za svoje hranice, vyzýva nás k tomu, aby sme zastavili. Cítime napríklad bolesť kolena. Môžeme ju ignorovať alebo sa do nej započúvať. Pri načúvaní odkazu bolesti môžeme pochopiť, čo ju spôsobuje, objaviť jej príčinu a urobiť niečo pre to, aby sa tá príčina odstránila. Máme tak možnosť napraviť používanie svojho kolena, vyliečiť ho a tým si zabezpečiť jeho ďalšie používanie. Môžeme si však vybrať druhú cestu – cestu ignorovania bolesti. Na chvíľu sa akoby nad problém povznesieme, no môže nás to doviesť až na operačný stôl. A odtiaľ je návrat do aktívneho života dlhší, než po kratšej pauze venovanej preliečeniu.

Z pohľadu jin-jangu je používanie kolena jangový princíp. Koleno si po našom výkone (jang), potrebuje oddýchnuť, potrebuje našu pozornosť, starostlivosť, potrebuje teda jinový princíp. Inak rovnováha nenastane. V prípade ignorácie bolesti však jinový princíp nenastal, a tak sa jang – výkon, znásobil o ďalší jang, ďalší výkon. Je to evidentné prekročenie miery, výsledkom čoho bol úraz, operácia, teda zabránenie výkonu. Následne aj predĺženie jinového princípu – oddych a rekonvalescencia v tomto prípade trvajú dlhšie. Ignorácia je prosto niečo, čo nemá s citom pre mieru veľa spoločného. Koncept jin-jangu nás učí vyvarovať sa extrémom skôr, než by nastali a tak si užívať aktívny život dlho.

 „Buď/alebo“ versus „jedno a druhé“
Na rozdiel od európskej dualistickej filozofie, kde čierna je čierna a biela je biela, a medzi nimi existuje akási deliaca línia, spočíva protikladnosť pojmov jin a jang v ich vzájomnom doplňovaní a obojstrannej závislosti. Čínske znaky pre jin a jang, ktoré vidíte na obrázku, v sebe obsahujú horu. Hora stvárňuje existenciu ako takú, okolo ktorej sú jin a jang v neustálom vzájomnom pôsobení a premene. Jin je tá odvrátená zatienená, tajomná strana hory. Jang je oslnená, jasná, žiariaca strana hory. Ani jedna z nich však nie je lepšia alebo horšia. Oslnená strana hory síce poskytuje bujarosť, plodnosť, teplo, zároveň jej však hrozí rýchlejšie opotrebovanie, vyschnutie a zánik. Zatienená strana hory nám neponúka toľko evidentných výsledkov alebo plodov, no vo svojom vlhku a chlade sa tu život vyvíja pomalšie, čím si ponecháva životné substancie dlhšie. Obidva princípy sú pre život v makrokozme vesmíru, ale aj v mikrokozme nášho tela dôležité a navzájom sa potrebujú.

Jin-jang a ľudské telo
Taoisti pokladajú ľudské telo za mikrokozmos vesmíru, tvrdia, že ľudská podstata je tiež riadená stále sa meniacimi protikladnými silami jinu a jangu. Človek je rovnovážnou kombináciou jinu (Zem) a jangu (Nebo), absorbuje čchi jinového aj jangového energetického poľa súčasne. Nebeská jangová čchi zostupuje dolu k Zemi a človek ju kontinuálne „nasáva“ temenom hlavy, bodom, ktorý sa nazýva Paj-chuej (slovensky: Sto stretnutí, bod č. GV 20). Čchi Zeme vystupuje zo zemského jadra a projektuje sa von na povrch. Človek ju prijíma chodidlami, uprostred ktorých sa nachádzajú body Jong-čchuan (slovensky: Bublajúci pramienok, bod č KI 1). Cez ne sme schopní sa napojiť na zemskú čchi kedykoľvek to je potrebné. Pri tanci sa cez tieto body a ich spoluprácu s našim ťažiskom napájame na podlahu, uzemňujeme sa, aby sme si tak vytvorili stabilitu v postoji alebo pohybe. Nohy sa nám vďaka tomu netrasú, máme v nich istotu, podlaha je nám výraznou oporou, lepšie zvládame skoky – odrazy i dopady, v kontaktnej improvizácii alebo v tanci s partnerom nám prepojenie ťažiska so Zemou pomáha transformovať váhu partnera do Zeme, namiesto toho, aby sme ju svalmi zadržiavali vo svojom tele.

Telo človeka dostalo základnú dávku jin-jangu od svojich rodičov – od matky jin, od otca jang. Naše metabolické funkcie sú na striedaní jinu a jangu založené: dýchanie je krásnym prejavom pravidelného striedania jinu a jangu; rovnako aj príjem potravy, kde naplnenie vystrieda vyprázdnenie. I „architektúra“ ľudského tela a jeho používanie v pohybe má svoje jinové i jangové stránky, vlastnosti, procesy a princípy. Čínska medicína, tchaj-ťi-čchüan alebo čchi-kung sa s nimi zaoberajú veľmi vedomým spôsobom.

Čo je vnútri, to je jin. Čo je vonku, to je jang. Vonkajšie časti tela sú teda jangové, vnútorné naopak jinové. Spodné časti tela, tie bližšie k zemskej jinovej čchi, sú jinové. Horné časti tela, tie bližšie k nebu, k jangu, sú jangové. Zadná časť tela je oproti prednej pevnejšia a tvrdšia, preto je jangová. Predná časť tela je mäkšia, jemnejšia, je teda jinová. Ak sa zaguľatíme do klbka je predná časť tela skrytá vo vnútri a ochránená, naopak pevnejší jang chrbta je na povrchu a ochraňuje vnútro. Ľavá strana tela prináleží jangovej čchi, je nasmerovaná k východu slnka (slnko a svetlo sú jang). Pravá polovica tela je spojená so západom (západom slnka), s príchodom tmy, je teda jinu.

Každá z hlavných vnútorných sústav tela je tvorená dvojicou hlavných orgánov, z ktorých je jeden jin a druhý jang. Jinové obličky sú prepojené s jangovým močovým mechúrom, jinová pečeň s jangovým žlčníkom, jinová slezina s jangovým žalúdkom, jinové pľúca s jangovým hrubým črevom a jinové srdce s jangovým tenkým črevom. Samozrejme aj meridiány, ktoré sú s týmito orgánmi spojené, rozdeľujeme na jinové a jangové. Kedže jin je vnútri, jinové meridiány vedú vnútornými stranami paží a nôh, a prednou časťou tela. Štruktúra kože na týchto častiach tela je zvyčajne jemnejšia a aj menej ochlpená, ako na vonkajších stranách tela. Je teda menej ochránená, pretože jin vo svojej podstate byť dnu, je už sám osebe ochránený jangom. Keďže Zem je jin, jinové meridiány začínajú v jej blízkosti, teda dolu a vystupujú nahor. Jangové meridiány sú naopak na povrchu, vedú vonkajšími, drsnejšími, chlpatejšími stranami tela a na chrbte, vedú odhora nadol.

A na čo toto delenie?
Znie to celé možno príliš filozoficky a teoreticky, ale princíp jin-jang zohráva  dôležitú úlohu aj v tanečnej a divadelnej praxi. Je súčasťou pohybovej, priestorovej či hudobnej dynamiky, ale aj rešpektovania prirodzených dispozícií tela a možností pohybu. V čchi-kungu, v tchaj-ťi-čchüan a v iných bojových umeniach sa využíva toto poznanie ku kultivácii vnútornej sily a jej použitiu, a my ich dnes cez tieto poznatky môžeme aplikovať aj v praxi new dance, kontaktnej improvizácie, či v tanci s partnerom. Jinové povrchy majú iné potenciálne možnosti pohybu ako jangové a vnímajúc telo cez tento koncept, môžeme pri pozorovaní vidieť ako niektorí tanečníci pri pohybe tela, pri rotácii či skoku, používajú často, na ich škodu, energiu vo svojom tele úplne naopak. Touto cestou dochádza k väčšiemu napätiu v tele, ku blokom, strate rovnováhy a tým aj energie. Keď dokážeme správne používať svoje telo podľa zákonov jin-jangu, dokážeme svoj pohybový prejav, nech už je to v tréningu, alebo v prezentácii na javisku, úplne inak a efektívne nasmerovať. Tento koncept nám pomáha sa presnejšie orientovať v tele v každom jednom momente.

Kondenzovanie a abdorbovanie
Energia čchi sa v našom tele môže buď kondenzovať a absorbovať – to je smer dnu, do tela, teda jin, alebo pôsobiť opačne – expandovať a projektovať z tela von do priestoru, teda jang. Na jinových povrchoch častí tela sa odohráva absorbovanie a kondenzácia. Telo tadiaľto čchi prijíma a následne ju necháva stekať dolu – do spodného tantchienu (oblasti ťažiska) a do zeme. Na jangových povrchoch sa odohráva projektovanie a expanzia. Čchi sa cez ne z hĺbky tela vysiela do priestoru. Ak vieme kadiaľ a koľko treba absorbovať; kadiaľ a koľko expandovať, čchi môže v tej časti tela prúdiť. To pomôže medzi jednotlivými časťami tela vytvoriť také usporiadanie, že sa v maximálnej miere využíva štruktúra tela tak, ako bola evolúciou „nadizajnovaná“. To sa týka aj kĺbov. Kĺb má jinovú a jangovú stranu. Jinová je tá vnútorná, kde dochádza k ohybu, jangová je vonkajšia, kde sa koža naťahuje. V balete a bohužiaľ aj v niektorých moderných tanečných technikách, pri ktorých sa pedagóg telu príliš nevenuje, sa napríklad v stoji nepochopiteľne expanduje jinová (vnútorná, zadná) strana kolena. Tanečník stojí na maximálne prepnutých nohách, často krát v tvare „X“, ktorý sa časom ešte viac prehlbuje. Koleno sa pretláča dozadu, jabĺčko (patella) je vtlačené do kĺbu v záujme prepnutej nohy. Prednú stranu kolena tak dotyčná osoba tlačí do opačnej strany. Tým dochádza k zablokovaniu energie, k postupnej deštrukcii kĺbu a oslabovaniu prirodzenej stability.

Kultúra jinu a kultúra jangu
Rýchla produkcia predstavení, ich prezentácia na čo najväčšom počte festivalov je merítkom úspešného tvorcu. Často krát sa vytvorí nejaké dielo len preto, lebo sa „musí“, lebo sú na neho nejaké prostriedky, lebo sa to očakáva…, a čas na tvorbu je zúfalo krátky. Zabúdame pritom na podstatou – na proces. Súčasťou toho procesu je aj výskum, čas na hľadanie nového, samozrejme aj neustále sa vzdelávanie a vnútorný rast. Súčasťou procesu, teda súčasťou jinu, je aj určité pozastavenie, zhodnocovanie, neúspechy, či krízy, ktoré nás poháňajú vpred. Súčasťou procesu je aj to, ako dokážeme obstáť v komunikácii s druhými, s kolegami, so svojimi partnermi. Dokonca aj to, či dokážeme popri práci udržať rodinu, vzťah, výchovu dieťaťa, atď. Naša tendencia a náš návyk ignorovať proces, ignorovať pozastavenie, či krízu, nás však odpája od seba samých. Niet divu, že mnohí umelci sú vyčerpaní, trpia depresiami alebo si svoje odpojenie od seba riešia alkoholom.

Bohužiaľ sa tomu začíname učiť už v škole. Štúdium, i to umelecké, je často o kvante informácií. Študenti sú v akomsi kole, len prijímajú ďalšie a ďalšie informácie, bez možnosti ich spracovať, a teda posilniť ich v sebe, aplikovať do praxe, bez možnosti vytriediť, čo z nich ponechajú, budú rozvíjať a čo naopak pustia. Výsledkom takéhoto štúdia v tanečnom svete sú fyzické úrazy, ale často je tu tlak aj na psychiku študenta. Sama z vlastnej skúsenosti ako terapeutka viem, čo tlak času a množstva informácií v umeleckom prostredí dokáže urobiť so psychikou študenta. Nie je výnimkou, že mnohí študenti po absolvovaní školy nechcú mať s tancom dlho nič spoločné. Toho známeho a nadmieru múdreho vyjadrenia „menej je viac“ sa akosi bojíme. Obávame sa, že keď bude čohosi menej – menej produkcií, menej predmetov v škole, menej výsledkov, menej peňazí atď., tak budeme asi menej znamenať aj my. Je to projekcia nášho strachu, neschopnosť sa spomaliť v tom „prejangizovanom“ kole dnešného sveta.

Taoistický prístup nás učí posilňovať v sebe jin. Na jine totiž závisí, ako efektívne dokážeme spracovávať to, čo prichádza, to, čo je okolo nás a čo nás ovplyvňuje. Na jine závisí, ako dokážeme v sebe triediť, eliminovať, púšťať, očisťovať, regenerovať. Na jine závisí, ako dokážeme stráviť svoj úspech, ale aj neúspech. Na jine závisí či dokážeme na sebe vnímať pokrok alebo stagnáciu. Na našom jine závisí to, ako všetko, čo robíme a čo sa učíme, dokážeme zužitkovať. A nie aký úžitok to bude mať len v tejto chvíli, v tomto období, ale aký úžitok z toho bude mať celý náš život. Jin je substrát, v ktorom rastlinka nášho života zapúšťa korene a dostáva cez ne z neho výživu. Jang je zalievanie rastliny. My sme naučení neustále len zalievať. Zalievame, zalievame, až prelievame a nestaráme sa v akom stave je z toho zalievania pôda, v ktorej rastieme. A ako je známe, keď prelejeme, korene to paradoxne vysuší a rastlinka umrie.
Jin, to sú aj pauzy, prestávky, rešpektovanie oddychu. Dnes počas pauzy siahame po mobile, to všetko z pocitu, aby nám náhodou niečo neuniklo. Miesto toho, aby sme naozaj vypli, opäť sa zapíname. Pri otvorených laptopoch pracujeme aj v autobuse, vo vlaku; nemáme problém vybavovať pracovné záležitosti cez víkend, telefonovať vo večerných hodinách alebo v dňoch voľna. Pauzy vnímame ako marenie času. Ale čo sa deje v pauze? Prestávky nás oživujú. Čo i len kratučká prestávka prináša nové osvieženie, posilňuje obratnosť. Niektorí Aziati si dokonca robia pauzu práve vo chvíli, keď sú v najväčšej časovej tiesni. Do jangu vsadia jin.

Ustavičná snaha o rovnováhu je jednou z hlavných charakteristík kozmického zákona jin-jangu. Taoistická filozofia nás nabáda k tomu, aby sme pozorovali to, čo sa prirodzene deje. Aby sme si všímali to, čo prirodzene zapríčiňuje striedanie jinu do jangu a naopak a k tomu, aby sme sa tomu nepriečili, ale nasledovali to. 

Z pripravovanej Zuninej knihy „TAO pohybu“.

Na porozumenie jin-jangu v praxi vlastného tela vedieme samostatné semináre. Jeden z nich – STELESNENÝ JIN-JANG (EMBODIED YIN-YANG), sa uskutoční v Bratislave, 1. – 5. mája 2019. Čítaj viac

Share Button
Jin-jang vo svete pohybu