Rozhovor s Andresom Rojom.
Text_Zuna Vesan_2006
Kontaktná improvizácia nie je a ani nemôže byť kodifikovaná. Zriekla by sa tak svojej podstaty. Je svojským filozofickým pohľadom na tanec a komunikáciu medzi bytosťami. Je osobitá aj tým, kto ju vyučuje, pretože každý pedagóg má možnosť do nej priniesť to, čo považuje pre seba a svojich študentov za najdôležitejšie. Kontaktná improvizácia má niekoľko foriem, odnoží, pričom záleží na tom, kto ju učí a aj v akom kúte sveta sa vyskytuje. Ponúkam vám jednu z nich.
Harddisk z detstva
Andres Rojo, mexický performer, improvizátor, dizajnér a liečiteľ, žijúci v San Francisku, vytvoril zaujímavú formu kontaktnej improvizácie, ktorú vyučuje pod názvom „Flying with Balance Airlines“. Čo si pod tým názvom môžete predstaviť? V prvom rade príjemný pocit z detstva, keď vás rodičia dvíhali na rukách a nohách a robili s vami „lietadielka“ a podobné pochabosti. Pamätáte si na ten pocit dieťaťa, keď ste bezmezne, s istotou a dôverou, mohli do nich opierať svoju váhu, váľali sa po nich, lietali nad nimi, krúžili, strácali sa ako v bezváhovom stave? Tento úžasný pocit je možné zažívať aj dnes v dospelosti a bez rodičov. Je možné vychutnávať si pocit vlastnej tiaže a plynulého bytia, ktorý si naše telá nezmazateľne „nahrali na hard disk“ ešte v časoch, keď boli v maminom brušku. Stačí zavrieť oči, dôverovať a nechať rozprávať svoje telo, ktoré sa ponorí do plynulosti, mäkkosti, bezpečia. Stačí vám na to vlastné telo s otvoreným vnímaním a partner, ktorý ho bude viesť.
Medveď z ruského cirkusu
Andres Rojo pôvodne nazval túto prácu „medveď“. „Pôvod názvu aj myšlienky treba hľadať v Rusku, kde v cirkusoch cvičili medvede, aby boli schopné ležiac na chrbte kotúľať na plochách chodidiel loptu. S mojou partnerkou sme začali pracovať s touto myšlienkou, pričom ona bola „lopta“ a ja som bol „medveď“. Chceli sme objaviť niečo, čo nám pomáhalo vytvoriť ilúziu prúdu, neustáleho toku pohybu“- vysvetľuje Andres. A tak táto improvizácia skutočne aj vyzerá. Jeden z partnerov – „medveď“, leží na chrbte so zdvihnutými nohami a pažami, a na plochy jeho chodidiel a dlaní sa položí druhý partner – „lopta“, či už prednou alebo zadnou stranou tela a nechá svoje telo nohami „medveďa“ viesť. „Lopta“, čiže „lietajúci“ partner, nemá žiadny priamy kontakt s podlahou a je viacmenej neustále v horizontálnej rovine. V nej ho „medveď“ navádza k pohybom ako: pretáčanie v tejto horizontálnej osi, balansovanie, zavesenie, kolísanie, hojdanie, plachtenie, kĺzanie, naťahovanie… Od jednoduchých základných hmatov je možné postupnou vnímavou improvizovanou spoluprácou dospieť až do zrýchľovania a zložitejšieho manipulovania, kedy sa partner „lopta“ môže skutočne hýbať ako lopta. Môže plynulo a rýchlo rotovať v horizontálnej, ale aj vertikálnej rovine. Pri dokonalej súhre je možné ladne dospieť až do takmer artistických pozícií ako napríklad situácia, v ktorej sa „lopta“, kompletne dolu hlavou, dotýka „medveďových“ nôh len ramenami. Fascinujúce! Keď sa na to pozeráte, ale hlavne keď to zažívate.
Ruské medvede však neboli to, čomu sa Andres chcel najviac priblížiť. „Chodili sme tancovať na jamy kontaktnej improvizácie každý týždeň a stalo sa to pre nás už rutinou. Chceli sme na tom niečo zmeniť, špecializovať sa v niečom, čo by nás bavilo“, spomína Andres na pohnútky v začiatkoch a dodáva jednu dôležitú vec: „ Moja matka bola telesne handicapovaná a ja som sa už ako dieťa musel naučiť pomáhať jej, naučiť sa ako ju prenášať. Takže som bol nútený objavil spôsob ako dvíhať ľudí bez toho, aby som si pri tom zničil vlastné telo. Táto skúsenosť zanechala vo mne aj prirodzenú potrebu dotýkať sa ľudí.“
Nie je zdvih ako zdvih
Jedným zo základných princípov tohto štýlu je zdvih. Naučiť sa ako správne dvíhať, nepoužívať pri tom zbytočne svalstvo, ale naučiť sa schopnosti umiestniť vlastné ťažisko presne pod ťažisko partnera. V tomto prípade, kde partner leží a druhý je nad ním, je idea v umiestňovaní ťažiska partnera presne nad vlastné ťažisko. Rovnováha sa teda vytvára presúvaním váhy partnera nad vlastné centrum. „Ďalším dôležitým aspektom je uvedomenie, že dolná končatina je schopná dvíhať. Väčšinou všetko dvíhame rukami, no tu rozvíjame aj schopnosti nôh. Byť si vedomý, že aj noha je inštrument, ktorý je schopný dvíhať a má dokonca na to väčšie predpoklady ako ruka. Je schopná naddvihnúť a uniesť celého človeka. Okrem ďalších detajlov je hlavnou myšlienkou rozvíjanie vzájomného neverbálneho jazyka, osvojenie si pohybovej reči, ktorou môžeš komunikovať s partnerom bez dlhého nacvičovania. Byť vo svojom tele a byť schopný „čítať“ čo to druhé telo hovorí a „ísť“ s ním. Myslím, že rozvíjanie tejto schopnosti by pomohlo každému človeku.“- objasňuje Andres a na margo technického aspektu dodáva: „Pre „medveďa“ je tento štýl fyzicky náročnejší ako pre „loptu“, pretože má váhu partnera na svojich nohách neustále.„Často sa ma ľudia pýtajú, či je to v technike alebo vo svaloch. Odpovedám, že v oboch.V niektorých prípadoch je to vecou techniky, ale ak by sme nepoužívali svaly, nemohli by sme robiť prechody. Niekedy musíte používať svaly, inak by ste niektoré „ťahy“ neurobili. Keď už ste v rovnovážnej polohe, tak vtedy váhu partnera držia kosti a tam sa objaví krása nepoužitia svalov.“
Dôvera a risk zároveň
Pri tejto práci, ktorá je otvorená pre všetkých smrteľníkov, je často veľmi viditeľné a citeľné, kto svoje telo vníma a je schopný ho počúvať a pracovať s ním citlivo. Andres to objasňuje takto: „Keď sme boli deti, tak sme zvykli „lietať“ a naše telá si tento príjemný pocit zafixovali a robí im dodnes dobre. A tak si telá pri tejto improvizácii na to rozpomenú a otvoria sa, neboja sa zažiť to, čo dospelý človek v bežnom živote nemá príležitosť zažiť.“ Nie vždy sa to však dospelému človeku podarí, nie vždy je schopný otvoriť nadoraz svoje fyzické receptory. Veľa tanečníkov je trénovaných na to, aby boli schopní byť vo svojom tele, keď s ním pracujú. „Mám rád tanečníkov, ktorí sú odhodlaní posúvať hranice. Dostať sa na miesta a do situácií, kedy vôbec nevedia kde sú, pretože sa tam nikdy predtým neocitli. Niekedy je dobré tlačiť, posúvať hranice a dostať telo do situácií, ktoré na prvý pohľad nie sú „zorganizovateľné“. To mi spôsobuje najväčšiu radosť, pracovať s človekom, ktorý je schopný mi dôverovať a zároveň sa aj nebojí riskovať. Mám rád, keď sú ľudia schopní svoje strachy zo seba doslova vytancovať. Tým sa môžu posunúť o kúsok ďalej.“
Tanec, to je aj duša v tele.
I keď som tanečnica a vnímam svoje fyzické telo veľmi intenzívne, vnímam aj dušu, ktorá sa v tom hýbajúcom tele všetkého zúčastňuje. Skúsenosť s Andresom mi poskytla množstvo profesionálnych informácií, no v prvom rade je pre mňa veľkou hodnotou duchovná stránka tohto štýlu a jeho terapeutický účinok. „Je to mix tela aj vnútra. Koncentrácia, komunikácia a uvedomovanie si seba. V tejto práci sa viac zameriavam na radosť z tancovania, ale samozrejme vnímam aj terapeutický aspekt. Téma, s ktorou pracujeme, učí vzájomnej fyzickej dôvere, ktorá často zrkadlí dôveru nefyzickú. Ak máme šťastie, tanec môže byť terapiou a terapia môže byť tancom. Nie je to úplne vyhranené“- vraví Andres. Fascinujúca je možnosť a schopnosť premiestňovať váhu rôznych častí tela veľmi plynulým a nepretržitým pohybom. Je to niečo, čo má schopnosť vnútorne liečiť. V normálnom živote ľudia chodia, alebo utekajú, a keď aj sedia, nie sú si vedomí svojej vlastnej váhy. V kontaktnej improvizácii a vo „Flying with Balance Airlines “ obzvlásť, sa môžu so základom váhy svojho tela stretnúť, čo môže poskytnúť hlboké uvedomenie si seba samého, a to nie len po fyzickej stránke. Účinok pre fyzické telo som ocenila bezprostredne po takmer 20 minútovej intenzívnej improvizácii s Andresom. Niečo ako masáž vo vzduchu, vynikajúca príležitosť pripraviť chrbticu a kĺby pre tanec. Pretože chrbtica a svaly môžu byť v tejto pozícii naozaj uvoľnené a telo sa tým môže liečiť. To pri normálnom tancovaní nie je možné zažiť, pretože priame opretie sa o zem je obmedzujúce. Zažila som úžasné uvedomenie si vlastnej gravitácie a zároveň stále aj akúsi možnosť tú gravitáciu narúšať, hrať sa s ňou.
Možnosť sa uzemniť
Človek praktikujúci „Flying with Balance Airlines“ dostáva hneď niekoľko podnetov na svoj rozvoj. Jedným z najsilnejších je pocit uzemnenia a schopnosť byť v prítomnom okamžiku. „Najväčšie potešenie je keď dosiahneš byť v tej chvíli práve tam kde si. Byť v prítomnosti. Najintenzívnejší pocit zažívam vtedy, keď zacítim, že partner „lopta“ je úplne napojený a jeho telo sa mi nad rukami a nohami pohybuje tak, ako to prirodzene vyplýva. Najväčší dôvod prečo to robím a učím to ľudí je ten, aby z toho mali radosť a potešenie. A aby objavili vo svojom tele schopnosť uzemniť sa. To je potrebné hlavne v súčasnom životnom štýle. Po presedení mnoho hodín za počítačom urobí telu i duši dobre uzemniť sa. Spojiť sa s touto fyzikálnou vlastnosťou každého z nás.“ – tvrdí Andres.
Dynamická meditácia
A čo môžme o „Flying with Balance Airlines“ povedať záverom? Treba to rozhodne vyskúšať, nebáť sa, dôverovať, užiť si to. „Je to nepretržitá nemenná radosť z pocitu akoby ste prenášali rieku. Je to pocit vznášania sa v blaženosti. Navyše tu zohráva dôležitú úlohu fakt, že všetko v tomto tanci je vytvorené na spojení a spolupráci dvoch tiel, takže tu nie je možnosť byť povrchný. To by okamžite prestalo fungovať. Nemôžeš sa snažiť o niečo, čo prirodzene nechce vzniknúť“- odôvodňuje Andres. Takže ak k tomuto súladu nedôjde, niekedy sa stane, že ľudia potom plačú, pretože sa im z podvedomia vyplavia nejaké súvislosti. To je v poriadku. Niekedy sa zase ľudia potrebujú smiať. Niekedy sú miesta, kde je nutné byť krehký, veľmi citlivý. Môžeš priniesť svoje slabé miesta a dovoliť si nechať sa s nimi vysporiadať. A napriek nesmiernemu stotožneniu sa zo Zemou a prítomnosťou, si môžete dopriať možnosť lietať vzduchom a na základe dôvery v partnera dovoliť si v tomto stave dynamicky meditovať.
Uverejnené v časopise Salto 3/2006