Manželské rozpravy o veciach pracovných 🙂
text_Zuna a Milan Kozánkovci_2008
Pri tanci pracujeme s energiou automaticky. Bez nej by to proste nešlo. Nájde sa však málokto, kto vedome učí ako s ňou pracovať. Štúdium východných filozofií, štúdium shiatsu a tradičnej čínskej medicíny, tchaj-ťi-čchuan, čchi-kung, stretnutie s čínskym majstrom Sam Chim, to sú všetko oblasti, ktoré majú s tancom možno na prvý pohľad málo spoločného. Pre nás sú však zdrojom hlbšieho pochopenia toho, ako to v tele funguje a teda aj toho, čo je v tanci univerzálne.
Zuna: Dnes je už všeobecne známe, že okrem fyzického tela, disponujeme aj telom energetickým, ktoré je nesmierne dôležité napríklad v alternatívnej medicíne, ale rovnako aj v tanci. Telo fyzické vnímame svojimi zmyslami. Na rozdiel od tela energetického je hrubej podstaty, ľudským zrakom viditeľné, má schopnosť sa prejaviť v našom priestore a rovnako aj v našom pojme času. Energetické telo pracuje s čakrami, energetickými centrami a energetickými kanálmi ako s určitou konštrukciou pre vlastné energetické telo. Pre oko bežného človeka je jeho pohyb sám osebe neviditeľný. Vidíme ho prostredníctvom fyzického tela. Dalo by sa povedať, že ak sa chce v bežnom prostredí prejaviť, je na fyzickom tele závislé. Funguje to však aj naopak. Ak tancuje telo, z ktorého nesrší energia, je to nuda. Ak má fyzické telo na javisku alebo kdekoľvek inde zaujať, je závislé na svojom energetickom „kolegovi“.
Milan: Keď sa pozeráme na dym vonnej tyčinky, vytvárajúci tvar a pohyb, vidíme záznam energie vzduchu a vône. Tak aj tanec môžeme vnímať ako záznam energie ľudského tela. Už dávno som si uvedomoval, že tanec je hlavne o energii, a že v tele energia prúdi jasným a silným spôsobom. Vedel som o tom aj z kníh, či z rôznych cvičení ako napríklad tchaj-ťi-čchuan. Tchaj-ťi-čchuan má korene v taoistickom vnímaní sveta, kde sa v základnej rovine pracuje s energiou „čchi“. Táto práca je spojená s troma energetickými centrami. Začal som však o tom na tanečných hodinách rozprávať a učiť až vtedy, keď som sám na vlastnom tele pocítil, že mi to funguje. Že energia „čchi“ tam je a niečo sa s ňou deje. Veľmi mi to pomohlo sa vo svojom tele lepšie zorientovať a naučiť sa využívať jeho prirodzené možnosti. A pozorujem, že to platí aj u študentov, ktorých to učím.
Panva
Milan: Hovorí sa o centre gravitácie, ktoré sa nachádza v oblasti panvy. Oblasť panvy zahŕňa panvové kosti, bedrové kĺby, krížovo-bedrové spojenie i energetický stred tela. Celá oblasť panvy je miesto, kde je telo najpevnejšie štruktúrované. Panvové kosti sú mohutnou konštrukciou, ktorá je pevná a stabilná; bedrové stavce, ktoré sa na ňu napájajú sú najmasívnejšie; krížová kosť je pre pevnosť a stabilitu dokonca zrastením piatich veľkých stavcov. Stehenné kosti, napájajúce sa na panvu sú najväčšími kosťami tela, bedrové kĺby – ich hlavice s puzdrami, sú skutočne veľké v porovnaní s ostatnými kĺbmi. Jednoducho je to najpevnejšie centrum čo sa týka kostry, a tá je potom ešte upevnená množstvom pevných, no plastických väzov a svalov. Je to fyzický stred tela, kde je zároveň najviac váhy tela. No cez tchaj-ťi-čchuan, bojové umenia, kung-fu, ktorými sa inšpirujem, viem, že je to zároveň centrum, v ktorom sa skrýva obrovská energetická sila. Ak ňou vieme pracovať, vieme z tohto centra vydať veľkú silu, ktorá má oporu v materiálnej štruktúre kostí, kĺbov, väzov a svalov. Je to prepojenie materiálnych a nemateriálnych systémov.
Ďalším štúdiom energie som si uvedomil, že je to oblasť pre prvé energetické centrum, tzv. – spodný tantchien, japonsky hara. Telo je ako slnečná sústava, pričom slnko je tento tantchien, hlavné centrum. Je to zdroj energie. Ak by slnko vyhaslo (nemali by sme v tomto centre energiu), tak by sa všetky planéty tejto slnečnej sústavy dostali do chaosu, až by postupne zanikli (telo by sa dostalo do chaosu a následkom vzájomnej nefunkčnosti a nedostatku energetickej potravy by zaniklo).
Zuna: Z hľadiska čínskej medicíny a čchi-kungu je spodný tantchien akousi našou batériou. Jeho dominantným orgánom sú obličky, kde sa uskladňuje čchi, ktorú sme získali cez spojenie našich rodičov, a z ktorej celý život čerpáme. Sídli tu akýsi základný oheň celého organizmu, vďaka ktorému prebiehajú všetky procesy spaľovania, budovania a premeny, rozhodujúce pre dĺžku života a základy našej odolnosti. Je preto pre nás tanečníkov veľmi dôležité udržiavať si obličky v dobrom stave, starať sa o ne, príliš si ich nevyčerpávať. (viac v článku „Sme zhustením energie“)
Milan: Toto centrum a celá táto oblasť, nie je pevný statický bod, niečo nemenné. Je tam miesto, kam sa energia uskladňuje. Je to pre nás akýsi zdroj, žriedlo, kde všetko začína. Keď chceme pri tanci napríklad zaktivizovať dlaň a nejde nám to, musíme svoju koncentráciu preniesť najprv do zdroja, do tohto centra v oblasti panvy, a odtiaľ energiu vyslať do dlane. Vo všetkých starovekých systémoch práce s telom sa narába s energiou z tohto centra. To isté sa dá využiť aj v tanci. Učíme sa byť schopní kultivovať a rozvíjať túto energiu tak, aby sme ju vedeli rozvinúť, a umožniť jej prúdiť až do koncov tela. Túto energiu sme potom schopní vedome nechať prúdiť.
Hrudník
Milan: Neskôr som sa dopracoval k druhému centru, k srdcovej oblasti. Je to miesto, kde sa nachádzajú dôležité prepojenia tejto oblasti s okolitým časťami, nachádza sa tu energetické i fyzické centrum. V tanečnej technike José Limóna, ktorej som sa v mladosti intenzívne venoval, experimentoval a pracoval s jej detailmi, sa s týmto centrom veľa pracuje. Hrudná chrbtica je v tejto oblasti najflexibilnejšia, tu sme schopní najväčších prirodzených ohybov chrbtice. Už o pár centimetrov nižšie alebo vyššie, nie sme schopní chrbticu natoľko ohnúť. Je to teda oblasť, kde môžeme vytvoriť najväčšiu krivku chrbtice a tým, že ju rozhýbavame, vytvárame jej flexibilitu. Týmto rozhýbavaním tu vznikajú väčšie pohybové možnosti aj ostatných častí tela s ňou spojených – ramenných kĺbov, horných končatín, panvy a hlavy.
Je to zároveň oblasť srdcovej čakry, kde je ďalší energetický uzol, ktorý je veľmi dôležitý pre stavbu nášho energetického tela. Dochádza tu aj k spolupráci medzi prvým a druhým centrom a k ich vzájomnému prepojeniu. Ak dovolíme, aby sa vytvorilo dostatok energie dole, v prvom centre, tak môže prejsť do druhého centra, do akejsi „medzistanice“ a odtiaľ pokračovať ešte ďalej.
Zuna: Je to centrum, ktoré je prepojené aj s dlaňami a rukami. To znamená, že keď pracujeme na otváraní tohto fyzického centra a na rozvíjaní jeho pohybového potenciálu, zároveň otvárame možnosť pohybu rúk a dlaní. Pri práci na tomto centre, kde sa nachádzajú srdce a pľúca, sme schopní otvárať paže, dávať pri tanci do nich vnem a energiu. Cez paže priamo vedú meridiány srdca, osrdečníka a pľúc (meridiány – energetické kanály tela). Na tomto centre by mali pracovať tí tanečníci, ktorí majú problémy s rukami, neovládajú si ich, nevedia im dodať ten správny tvar a energiu, alebo v nich cítia slabosť a pri práci na podlahe v nich nemajú prirodzenú oporu.
Milan: Fascinovaný myslením starej Číny, kde sa vníma svet a ľudské telo holisticky, ako jeden celok, a kde všetko so všetkým súvisí, som objavil pomôcky pri riešení problémov u študentov. Keď vidím, že študentovi nefungujú pri tanci ruky, tak problém neriešim v rukách, ale v centre, ktoré zodpovedá im a celej danej oblasti. Je to veľmi efektívne, pretože viem, kam sa mám zamerať. Neopravujem na študentovi neopraviteľnú časť. Napríklad si predstavme situáciu, že má študent nejakú zlú pozíciu rúk alebo má vyššie rameno. Ak zameriame pozornosť len na rameno, môžeme ho posunúť, dočasne napraviť, na druhý deň to však vyzerá tak isto. Prípadne sa študent príliš snaží splniť moje požiadavky a preto zapojí svalstvo, ktoré mu to rameno potiahne dolu a nepustí už viac hore. Tým sa ale problém nevyrieši. Niečo sa iba dočasne zakryje. Rameno môžem opravovať donekonečna a nič sa nezmení, pokiaľ nedôjdeme k zdroju.
Zuna: Znamená to teda, že keď neopravuješ periférie, kde sa problém prejavuje, ale sa so študentom zameriate na energetické centrum, tak to automaticky ovplyvní aj tie časti tela, ktoré sú s tým centrom prepojené a viditeľne problematické?
Milan: Periférie sú aj nie sú dôležité. Sú dôležité, pretože sú indikátorom. Vidno cez ne určitú informáciu, ktorá ma nasmeruje kam sa zamerať. Bez toho, aby som vnímal periférie, to samozrejme nejde. Nevedel by som bez nich ďalej postupovať. Sú teda situácie, kedy viem, že pri tomto študentovi sa nemá zmysel venovať perifériám. Ale sú aj situácie, kde sa už treba venovať len im, pretože vidno, že je to už len vecou určitého doladenia.
Krk a hlava
Milan: Tretia oblasť, s ktorou som začal vedome pracovať, je oblasť, kde sa nachádza spojenie chrbtice s lebkou. Na fyzickej rovine je centrom tejto oblasti spojenie lebky s prvými dvoma krčnými stavcami – atlas a axis. Je to vecou mechaniky – ak by sme robili pohyb nižšie od atlasu a axisu, tak by sme nemohli naplno pohybovať hlavou. Ak ideme k ozajstnému zdroju toho centra, tak objavíme obrovskú škálu drobných pohybových možností hlavy a hornej časti chrbtice. Pretože ak nie je uvoľnená táto oblasť – napríklad ak nefunguje poriadne uvedomenie si tohto centra – nie je voľná ani krčná chrbtica a vzniká blok pre celú oblasť hlavy. Na energetickej úrovni táto oblasť súvisí so šiestou čakrou – naším tretím okom. Toto centrum je mechanicky cez chrbticu prepojené s hrudníkom a následne panvou. Na energetickej úrovni teda s druhým a prvým centrom. Keď nie je dostatok energie v treťom centre, tak treba hľadať príčinu v druhom a prvom centre, načrieť do zdroja energie, postupne vytvoriť tak prepojenie, aby energia mohla prúdiť až hore. Tá potom pokračuje von, cez korunnú čakru (oblasť temena hlavy), ide ďalej do priestoru.
Zuna: Môžu energetické centrá študenti presne lokalizovať?
Milan: Energia je niečo živé, to znamená, že presná, nemenná lokalizácia jednotlivého centra sa nedá určiť, nemá ani zmysel to vypočítavať na centimetre. Energia neustále tečie, prispôsobuje sa podmienkam. Naše telo má veľa energetických blokov, kvôli ktorým dochádza ku sťahovaniu energie a tým aj drobnému posunu centier. To-ktoré centrum je teda buď niekam ťahané alebo vytláčané. To znamená, že centrum je vlastne stále v pohybe. Treba sa teda skôr zameriavať na celé oblasti a jednotlivé prepojenia. Táto práca na súvislostiach a prepojeniach, nám už sama osebe prinesie odpoveď aj na presnejšiu lokalizáciu jednotlivých centier.
Dlane a chodidlá, uzemnenie sa
Milan: Neskôr som si začal uvedomovať hlbšie súvislosti na perifériách – v oblasti rúk a chodidiel, kde sa nachádzajú centrá dlaní a centrá chodidiel. Uvedomil som si prepojenia a súvislosti na rovine energetickej aj fyzickej. Tieto centrá sa používajú v bojových umeniach, pri boji, útoku, obrane, pretože sú v nich úžasné ďalšie možnosti využitia. V tanci ich využívame tiež. Keď si človek uvedomuje pažu len od ramena po zápästie a nepracuje na prepojením centra dlane s hrudným centrom, teda aj s chrbticou, blokuje sa mu celá paža. Tým, že začneme fyzicky aj energeticky pracovať s centrom dlane a centrom chodidla, zápästie a členok sa stanú prechodnými „mostami“. Automaticky sa tak vytvára omnoho pevnejšia štruktúra a zároveň tým podporujeme tok energie.
Zuna: Akonáhle pracujeme len po zápästie, nevieme uvoľniť váhu tela cez dlaň do zeme, zápästie ostáva mŕtve a zablokované. Energia nemôže prejsť do zeme, kumuluje sa v paži, čo fyzicky spôsobuje zbytočné použitie svalov, následne ich stvrdnutie, presilenie, bolesti. Telo je nestabilné a tento problém máme tendenciu riešiť vyvažovaním v ostatných častiach tela. Zapájame silu a držíme energiu v sebe, namiesto toho, aby sme ju pustili tam, kam má ísť – do zeme a do priestoru. Pohyb akoby nemohol byť ukončený, nemohol nikam vyústiť, pretože sa drží v tele. Nech potom tanečník akokoľvek pracuje na stabilite držaním sa svalmi, paradoxne to má celé efekt straty stability.
Je to do veľkej miery vecou schopnosti uvedomovania si energie Zeme, na ktorej tanečník stojí a energie priestoru okolo seba, do ktorého sa „ponára“ a vysiela svoju vlastnú energiu. Sme neustále spätí so zemskou i kozmickou energiou, nech už si to uvedomujeme alebo nie. I v bežnom živote hovoríme o „uzemnení sa“, čo nám prináša vnútorný pokoj a duševnú rovnováhu. V tanci zažívame „uzemnenie“ aj na hlboko fyzickej rovine, máme možnosť prežiť si ten abstraktný pojem priamo na tele. To nám tanečníkom zabezpečuje fyzickú stabilitu. Otvorenie chodidiel, precítenie zemskej príťažlivosti, schopnosti prepojiť cez dolné končatiny svoje prvé centrum -spodný tantchien so Zemou.
Milan: Rotácia, skoky a práca v stoji všeobecne v tanci závisia od práce s chodidlami a ich prepojením s celým telom. Samozrejme existujú rôzne názory na to, kam sa má váha v chodidle rozkladať, ale ja som si touto prácou uvedomil, že je dôležitá spolupráca členka s centrom chodidla a tiež energetické spojenie centra chodidla s centrom v panve a centra chodidla so zemou. Táto spolupráca dáva veľké možnosti, stabilitu, oporu a silu. Keď pracujeme len s členkom, blokuje nás to, nie sme schopní uvoľnenej rotácie, nie sme schopní toho, aby sa telo prirodzene vymrštilo, respektíve využilo silu zeme, ktorá nás sama vymrští. Členok je prechodným miestom, kadiaľ energia prechádza a spája teda spodný tantchien s chodidlom. Keď si študenti uvedomia spoluprácu chodidla s členkom, dáva im to omnoho väčšie pochopenie možností a cesty ako to využiť.
Jin-jang
Zuna: V súvislosti s energiou nemožno opomenúť princíp jin-jangu. Kozmické princípy jedinej energie, ktoré svojim striedaním a vzájomným pôsobením umožňujú vznik a vývoj sveta a všetkého v ňom. To platí aj pre tanec, lebo všetko pozemské je podriadené takémuto striedaniu. Princíp jin-jangu preto zohráva nepostrádateľnú úlohu aj v tanci. Je súčasťou pohybovej, priestorovej či hudobnej dynamiky, ale aj rešpektovania prirodzených dispozícií tela a možností pohybu.
Jin-jang nie sú o tom, že jedno je čierne a druhé biele, nemožno ich oddeliť. Ich princípom je obojstranná závislosť a príťažlivosti. Jin-jang teda nie sú stavy, či definície, ale skôr metódy ako vyjadriť zmeny. Keď jedného ubúda, druhého pribúda a naopak. Neexistujú absolútna – i slnečný deň vo svojej podstate obsahuje zárodok noci. Inak by vskutku nemohla prísť. Rýchly pohyb v tanci v sebe nesie zárodok pohybovej nehybnosti a naopak. Nič nemôže byť celkom jinové a celkom jangové. Každý v sebe obsahuje semienko druhého: jang prejde v jin, jin prejde v jang. Je to neustála premena a dopĺňanie. Je to jedna energia s dvoma aspektami, s ktorou sa aj v tanci oplatí pracovať. Ľudské telo, ako ostatne všetko na tejto planéte, má svoje jinové i jangové stránky, vlastnosti, procesy a princípy. Jang, dynamický princíp, a jin, princíp pokojný, striedajú sa v „rytmickom vzorci životného režimu“.
Milan: Môžeme hovoriť o starovekom koncepte, kde sa hovorí, že na začiatku to prapôvodné bolo nehmotné, beztvaré a nerozlíšiteľné. V tom jednom sa nachádza potenciálne všetko. Toto jedno sa transformovalo na dve – na jin a jang. Od rozdelenia „na dve“ sa už teórie rôznia. Napríklad v 42. kapitole Tao Te Ťingu sa píše: „…jedno plodí dve, dve plodí tri, tri plodí všetky veci…“ – to je zjednodušený preklad. O obdobie neskôr, koncom Vojnových štátov v Číne, v 3.-2. storočí pr. n. l., sa striedanie jin a jang začalo kombinovať so systémom „Piatich premien energie“, v ktorom sa jin-jang špecifikujú na päť základných druhov energií – voda, strom (drevo), oheň, zem a kov. Keď to zjednoduším, potom ako sa jedno transformovalo na jin-jang, tak sa ďalej všetko mohlo rozvíjať, tvoriť, vznikali hmotné veci, začali sa odlišovať formy, vznikla schopnosť vytvárania energie. A to už súvisí aj s tancom. Keď je tanečník schopný viac pracovať s jin-jangom, tak je schopný energiu spracovávať – kumulovať, usmerňovať, „rozmnožovať“, viesť, či odoslať ďalej.
Zuna: Prečo a ako?
Milan: V slovách to všetko môže znieť príliš abstraktne, ale pri praktickom použití tento koncept funguje zrozumiteľnejšie a študent na základe toho vie v každom prítomnom momente, ktorým smerom sa môže vydať, a ktorým nemusí. Jin-jang je jeden celok. Najzákladnejším prejavom tejto súvislosti a striedania sú nádych a výdych. Každý výdych obsahuje v sebe nádych a v každom nádychu je počiatok výdychu. Dlho by sme nevydržali, keby sme toto prirodzené striedanie chceli riadiť. Často krát sa však stáva, že ľudia vlastný nádych riadia sami. Robia niečo, čo v podstate nie je treba. S tým súvisia aj veci na fyzickej úrovni. Staré východné poznanie rozdeľuje povrchy častí tela na jinové a jangové. Majú rozdielne úlohy a tie rešpektujú. Jangové povrchy tela sú napríklad tie, ktoré sú tvrdé, pevné, vonkajšie; jinové sú tie mäkké, jemnejšie, vnútorné. Takto môže byť celé telo pospájané do jedného harmonického celku. Tak napríklad povrch dolnej časti tela (nôh), ich zadná strana je mäkká – jinová a predná strana je tvrdá – jangová. Horná polovica tela (trup, hlava) sú opačne – predná strana je jinová, zadná je jangová. Zadná časť paží je mäkká, schovaná, teda jinová, zatiaľ čo predná je tvrdšia – jangová. Tak je to s tvárou, hlavou, atď. Jinové povrchy majú iné potenciálne možnosti ako jangové. Vnímajúc telo cez tento koncept, sa stretávam s tým, ako niektorí tanečníci pri pohybe tela, pri rotácii, skoku a pod., často používajú opačnú aktivitu jednotlivých častí tela. Touto cestou dochádza k väčšiemu napätiu v tele, dochádza ku blokom, strate rovnováhy a tým aj energie. Pracujú s ňou neefektívne, pretože bránia jej prirodzenému toku. Tento koncept možno pôsobí príliš filozoficky, ale ak s ním vieme prakticky pracovať, tak nám priamo v tanci pomáha presnejšie sa v tele orientovať v každom jednom momente. Telo totiž hovorí samé za seba, len ho treba v tomto smere pozorovať.
Jin – kondenzovať a absorbovať / Jang – expandovať a projektovať
Milan: Energia v našom tele sa môže buď kondenzovať a absorbovať – to je smer dnu, do tela a do zeme, alebo pôsobiť opačne expandovať a projektovať z tela von do priestoru. Na jinových povrchoch častí tela, teda na vnútorných, mäkších, jemnejších, sa odohráva absorbovanie a kondenzácia. Telo tu energiu prijíma a necháva ju stekať dolu – do spodného tantchienu a ďalej do zeme. Na jangových povrchoch, ktoré sú vonkajšie, tvrdšie, sa odohráva projektovanie a expanzia. Telo sa cez ne premieta do priestoru, energiu vysiela, šíri ju priestorom.
Pokúsim sa to vysvetliť na konkrétnom príklade. Povrch prednej časti trupu je oproti chrbtu jin. Tieto jinové povrchy vytvárajú pohyb dovnútra. Môžete si to predstaviť akoby pokožka na prednej časti trupu absorbovala vzduch a okolité prostredie do seba, všetko sa to kondenzuje do hrudného centra a prúdi nižšie. Povrchy na chrbte vytvárajú pohyb do priestoru, cez pokožku sa telo expanduje, projektuje. Takže ak je medzi prednou a zadnou časťou trupu prepojenie, trup vytvára jeden celok. Potom v každom danom okamihu presne vieme, koľko treba absorbovať, kondenzovať prednú časť a teda vytvoriť v tejto oblasti pohyb smerom dovnútra. A opačne – koľko treba expandovať a projektovať zadnú časť tela a tým vytvoriť pohyb tela von. Energia môže v tej časti tela prúdiť a vytvoriť medzi jednotlivými časťami trupu taký „alignment“, usporiadanie, aby sa v maximálnej miere využívala štruktúra trupu tak, ako bola evolúciou nadizajnovaná. Ak tanečník naopak expanduje a projektuje cez prednú časť trupu, stráca aligment medzi jednotlivými časťami a druhá strana – chrbát sa začína zmršťovať. Chrbtica sa blokuje, ochabne a dochádza v nej k napätiu. Ak sa sústredíme na absorbovanie a kondenzovanie prednej časti, v určitom momente samotná kondenzácia a absorbcia uvoľní projekciu a expanziu energie na prednej časti trupu. A to celé platí samozrejme naopak. Prirodzene to tak funguje, keď vnímame jin-jang ako jeden celok, ktorý sa vzájomne dopĺňa a vyvažuje.
Zuna: Obdobne je to aj s kĺbmi. Kĺb má jinovú a jangovú stranu. Jinová je tá vnútorná, kde dochádza k ohybu, jangová je vonkajšia, kde sa koža naťahuje. V balete a bohužiaľ aj v niektorých moderných technikách, pri ktorých sa pedagóg telu príliš nevenuje, sa napríklad v stoji nepochopiteľne expanduje jinová, teda vnútorná, zadná strana kolena. Tanečník stojí na maximálne prepnutých nohách, ktoré tým tlačí do tvaru „X“. Tento nezdraví postoj sa časom ešte viac prehlbuje. Koleno sa pretláča dozadu, jabĺčko je „vrazené“ do kĺbu v záujme prepnutej nohy. Prednú stranu kolena, ktorá je jang a mala by sa otvárať do priestoru, tlačí do úplne opačného smeru. Tým dochádza k zablokovaniu energie, k postupnej deštrukcii kĺbu a oslabovaniu prirodzenej stability.
Milan: Je dobré rešpektovať a využívať prirodzené možnosti jinovej a jangovej strany kĺbu. Pomáha to aj v otázke prevedenia pohybu, nielen v otázke zdravia tela. Bedrový kĺb je na tom oproti kolenu opačne. Jin je vpredu, jang je vzadu. Často krát vidno, že sa tanečníci doslova trápia pri zdvihoch dolných končatín od bedrového kĺbu do výšky pri tzv. relevé lent alebo grand battements. Nohu dvíhajú tým, že zapínajú prednú jinovú časť kĺbu, a tým expandujú túto oblasť. Prestávajú pracovať s energiou, pracujú len so svalovou hmotou. Práve tu treba svaly okolo kĺbu uvoľniť, kondenzovať energiu a na opačnej strane – vzadu, celú jangovú oblasť sedacích svalov, majú projektovať a energiu expandovať. Samozrejme s vnímaním jin-jangu ako jednoty.
Cesty súvislostí
Milan: Dôležité je stále na tom pracovať a objavovať súvislosti a vzájomné prepojenia. Nemyslieť izolovane. Nemyslieť napríklad len na koleno, ale na všetky súvislosti s ním spojené. Ak je problém, napätie či bolesť v kolene, naša koncentrácia by sa mala nasmerovať na jednotlivé spojenia ostatných častí tela s kolenom. Touto cestou sa mení naše vnímanie, stávame sa viac pozorovateľmi a telo ako celok nám samotné pomôže nájsť v tom danom momente riešenie.
Zuna: Vtedy v tele tancujúceho človeka vidno pokoj, namiesto neustálej snahy a boja o stabilitu a pozornosť. Ak na tom človek začne pracovať vedome, jeho telo to časom začne využívať podvedomým spôsobom. Prinavráti sa k svojim prirodzeným vzorcom pohybu, ktoré boli potlačené napríklad nesprávnym tanečným vzdelaním, osvojením si nesprávnych pohybových návykov alebo aj energetickými blokmi prameniacimi z bežného, netanečného života. Ciest k náprave je niekoľko. S touto máme skúsenosti a zdá sa nám efektívna.
Milan: Táto cesta, ak v nej študenti pokračujú, im po určitých rokoch praxe a po skúsenostiach overených na vlastnom tele, pomáha, aby už ďalej vedeli ako sami s vlastnými problémami, blokmi a napätiami pracovať. A nezávisí na forme tanca, vedia to využiť aj v balete a iných tanečných aj netanečných technikách.
Uverejnené v časopise Taneční zóna 3,4/2008