Po stopách za Thajským klasickým tancom
text_Zuna Vesan Kozánková_ 2000
V nikdy neutíchajúcom živote veľkomesta, poblíž trúbiacich áut stojacich v dopravnej zápche, pod križovatkou nadzemnej rýchlodráhy, v zajatí x-hviezdičkových hotelov a nablízkaných mrakodrapov sa tancuje. V tomto podivnom obraze súčasnosti, v strede desaťmiliónového Bangkoku, deň čo deň, hodinu či hodinu, môžete byť svedkom toho, čomu thajský tanec v dávnych časoch „slúžil“.
Tanec vo svätyni
Svätyňa Erawan Shrine je jednou z mnohých, kam sa dnešní budhisti prichádzajú denne modliť či meditovať, no jedna z mála, v ktorej sa pri tom tancuje. Thajský tanec v minulosti, podobne ako v Indii, bol formou uctievania božstva, tým správnym prostriedkom na spojenie sa s ním, cestou, kde fyzično i duchovno idú jedným smerom. Budhisti dnes na toto miesto prichádzajú, aby si zaplatili za možnosť modlitby pri hudbe , speve a tanci. Takáto modlitba je pre nich jednou z tých najsilnejších. Dnes je len púhou spomienkou na poslanie tanca v tejto krajine v minulosti, no zároveň zaujímavou príležitosťou sa k tejto spomienke dostať.
Tanec v Thajsku bol s náboženstvom veľmi silno spojený. O tento zväzok sa pričinil vplyv Indie a Budhizmu, šíriaceho sa z Indie po okolitých krajinách. Z tohoto dôvodu sú thajské a indické tance v mnohom podobné i po formálnej stránke. Pohyby a pózy tela, hlavy a rúk vytvárajú, rovnako ako v Indii, znaky pre určité významy, sú akousi abecedou či slovníkom na rozprávanie príbehov. Rozdielnosti medzi nimi sú v odlišnom akcente, thajský tanec nepoužíva tak výraznú mimiku, ale charaktery postáv určujú poväčšine masky. Práca rúk je rovnako detajlna, má však viac-menej vizuálny abstraktný význam. No a samozrejme rozdielnosť pochádza aj z danností samotnej krajiny. Tak ako sa tanec v Indii rozvýjal v rôznych častiach krajiny, kde vznikali tanečné školy s odlišnými štýlmi, tak i Thajsko pri svojej rozlohe disponovalo so zvláštnosťami a rôznorodosťami špecifickými pre tú ktorú oblasť. Neboli tu školy v pravom slova zmysle. Boli to oblasti, kde už existoval tamojší ľudový tanec a s novým tancom bol ovplyvňovaný a trasformovaný. Tak napríklad na severe to bol dodnes veľmi vyhľadávaný tanec s predĺženými prstami na rukách, severovýchod ponúkal dynamickejši tanec v sprievode bubnov, z juhu pochádza tanec Manohra. A tak i napriek podobnostiam s tancom v Indii thajský tanec bol a je špecifický, svojský, k čomu sa v neskoršom období pričinil aj kráľovský dvor.
Na kráľovskom dvore
Thajský klasický tanec sa dá v istom smere prirovnať ku klasickému baletu. Tak ako sa klasický balet vytváral, rozvíjal a zušľachťoval na francúzskom a talianskom kráľovskom dvore, tak sa na siamskom (Siam – dnešné Thajsko) kráľovskom dvore vytváral thajský klasický tanec. I keď sa formou veľmi odlišujú, oba majú niekoľko princípov spoločných. Ich prvopočiatky pochádzajú z ľudových tancov, štylizovali sa umelo po dlhé veky. Vynikajú gracioznosťou, vypestovaným vkusom, snahou o nadľahčenie tanečnice nad pozemské možnosti … V balete tanečnica cibrí svoje kroky na špičkách, aby predĺžila svoju líniu a ponúkala pocit nadpozemskosti, v thajskom klasickom tanci sú to napríklad predĺžené prsty na rukách ( 10-15 cm násady na prsty z jemného kovu), kroré ruky predlžujú, zvýrazňujú a vytvárajú pocit pre jemnú a dômyselne prepracovanú prácu rúk.
Zo svätýň sa tanec preniesol na kráľovský dvor, kde sa rozvíjal, ale zároveň postupne strácal svoju náboženskú podstatu. Kráľ potreboval pre seba a svojich dvoranov druh zušľachtenej zábavy, nesúcej isté umelecké kvality, no zároveň schopnej slúžiť jeho spoločenským potrebám. Tanec sa stáva súčasťou ceremónií, osláv, bálov a hostín, kde sa pomedzi hodujúce a zabávajúce sa panstvo prechádzali tanečníci, vytvárajúc svojimi pohybmi jemnú atmosféru, dopĺňajúc priestor a situácie svojou gracióznosťou. Časom sa tieto tanečné predstavenia stávajú viac a viac závislé na pokynoch kráľa. Tanečník čakal v určitej póze istý čas, až kým kráľ prestal jesť či rozprávať sa a pohľadom mu dal znamenie na zmenu pohybu alebo frázy. A tak tanec stráca svoju pružnosť, intervaly medzi zmenami pohybov boli až nadmieru dlhé a tak po desiatich minútach statickej pózy môžeme skutočne hovoriť o strate zaujímavosti a pojmu o čase, pre tanec tak dôležitého. Táto forma i časová proporcia predstavení sa však uchovala a stala sa tradíciou. Tento typ predstavení je možné vzhliadnuť v divadlách i v súčasnosti – na začiatku tretieho tisícročia.
V škole
Ešte pred zopár desiatkami rokov sa thajský tanec a hudba vyučovali na bežných školách. Boli súčasťou vyučovacieho procesu, niečo ako náboženstvo a telesná výchova zároveň. A tak veľa Thajcov ovláda aspoň základy, praktické i teoretické. Kto sa však chce tancu, hudbe a dramatickému umeniu venovať dôkladnejšie, má na to v súčasnosti možnosť na niektorých univerzitách v Bangkoku, ale aj v iných mestách, napr. v Chiang Mai na severe Thajska. Mladší študenti majú možnosť takéhoto štúdia na Dramatic Arts College v Bangkoku, špeciálnej škole na tradičné thajské umenie. Táto škola, ktorej súčasné sídlo sa nachádza v strede Bangkoku,na brehu rieky Chyao Phraya, susediac s Národným divadlom a Národným múzeom, existuje už vyše 70 rokov.
Komplex Dramatic Arts College má niekoľko budov a vonkajších priestranstiev, ktoré sú neustále plné študentov. Rozlišujúc sa po ročníkoch rozdielnymi farbami uniforiem, môžeme v jednom štúdiu zastihnúť aj niekoľko tried naraz. Nerušiac sa navzájom, nezávisle od seba sa venuje každá niečomu inému. Aj napriek páľavám slnka slúžia školské dvory ako otvorené tanečné sály, kde študenti tancujú naboso, nasledujúc melódiu hudby a pokyny svojho učiteľa.
Pri prehliadke tejto školy, nemôže na jednom z námestíčok nepadnúť zrak na sochu bieleho slona sediaceho v sede lotosového kvetu ( v hinduizme sa volá Ganéša), okolo ktorej sú ako na oltári poukladané čerstvé kvetinové girlandy. Je to boh Pikha Ne Suarn, thajský boh umenia. Umelci sa k nemu modlia veľmi úprimne a pokorne, úplne prirodzene a to pred každou dôležitou udalosťou, alebo len tak pomysliac si naň či idúc okolo neho. Jeho menšie podobizne môžeme objaviť i v každom divadle.
Muž, žena, opica a obor
Ak ste študentom thajského klasického tanca, istého dňa príde za vami váš učiteľ a rozhodne akému zo štyroch druhov tanca sa budete v budúcnosti venovať. Usúdi, čo sa vám najviac hodí, zváži, pre čo je vaša telesná konštrukcia najvhodnejšia a tým rozhodne čo budete po celý život na javisku stvárňovať. Muža, ženu, opicu alebo obra. Thajský klasický tanec sa rozdeľuje na 4 druhy, štýly, ktoré sa charakterovo výrazne odlišujú a je len málo takých tanečníkov, ktorí zvládnu zatancovať každý z nich. A tí čo sú toho schopní, sa tomu môžu tešiť len sami pre seba, žiaden z nich nemôže tancovať na javisku všetko.
Tanec muža, ženy, opice a obra. Posledné dva sa zaraďujú do nadskupiny pod názvom Khon. Sú výlučne mužskou záležitosťou. Štýl opice si vyžaduje subtílnejšiu postavu tanečníka, schopného živo skákať, ohýbať sa, drepieť a samozrejme ovládať určité pohyby, typické opiciam. Naopak štýl obra si žiada vyšší, robustnejší typ, (čo je v Thajsku do určitej miery vzácnosťou), ktorý už svojou prítomnosťou na javisku pôsobí obrovsky a ochraňujúco. Oba štýly sa vyznačujú výraznými silovejšími pohybmi, ich charaktery sú veľmi jasné. Štýly muža a ženy sú si navzájom veľmi podobné. Ide o chôdzu po priestore, skákanie, prácu rúk, hlavy … Línia každého je však odlišná, ženy tancujú jemnejšie ako muži, ich pozície nie sú doťahované do maxima. Tancujú spolu, dovolený je aj dotyk, avšak len zľahka, pôsobiaci viac umelo (sama thajská spoločnosť nie je veľmi dotykuchtivá). Tanec muža a ženy je typovo odlíšený aj kostýmami, výrazným „make-upom“ a niekedy aj maskami. Takže v zákulisí možno pod kostýmom a maskou muža objaviť ženu a naopak. Toto je dovolené. Žena môže tancovať i muža, štýly Khon – opicu, či obra však určite nie!
Pre thajský tanec sú typické krásne sa ligotajúce kostými, charakterovo do detajlov prepracované. Čím dôležitejšia postava, tým bohatší a na váhu ťažší kostým. Druhov masiek je niekoľko, sú prirodzene závislé na charaktere postáv. Tanec v maskách je tradíciou, od ktorej Thajci nechcú upustiť. Pochádza z čias kráľa, ktorý si maľoval tvár na bielo a nasadzoval si pri tanci masku. Pre predstavenia thajského klasického tanca je typické rozprávanie príbehov a vysvetľovania ponaučení z nich. Ide o príbehy o bohoch, anjeloch, láske, utrpení, príbehov dávno minulých čias, prevažne s Ramajány. Ramajána, po thajsky Ramakien, je úžasne hrubá kniha eposov, napísaná pred viac ako 2000 rokmi v Indii. Je to zbierka viac ako 600 príbehov zobrazujúcich reinkarnácie boha Narayany na Zemi, z ktorej niekoľko tých najpopulárnejších je dodnes inšpiráciou pre umelcov.
Dnes
Ísť dnes na 3-hodinové tanečné predstavenie, ktoré ponúka tradičnú formu, s dlhými statickými pózami čakajúce na imaginárny pokyn imaginárneho kráľa je do určitej miery odvaha. Tri hodiny trvajúci „múzejný exponát“, ktorý je síce hodnotný silou svojej tradície, je pre súčasného človeka príliž. Toto prekrásne, zušľachnené, jemné umenie sa po hodine stáva monotónnym, nudným, nezaujímavým. Dokonca aj pre thajské publikum, ktoré v ňom mnohé významy a súvislosti chápe.
Turistom sa ponúka opačný extrém. Masové zájazdy do Thajska, ktoré je dnes nesporne v kurze, ponúkajú vo svojich programoch čosi, čo silne nadväzuje i keď s veľkým časovým posunom, na spomínané kráľovské hostiny. Tanec je v konečnom dôsledku len pilulkou na lepšie zažívanie. Turisti sú natlačení do reštaurácií zriadených za tým účelom, kde sa im podávajú taniere plné thajských dobrôt a medzi každým chodom sa im „podáva“ ukážka takého či onakého tanca s konferancierskym výkladom. Toto chutné divadlo trvá asi hodinu, po ktorej sa turisti, ktorí úspešne pozachytávali svoje zážitky do kamier a fotoaparátov, presunú do hotelov, prípadne na iné miesta s inými atrakciami.
Nájdená ihla v kope sena
Pred mojou cestou (nielen) za tancom do Bangkoku som si predstavovala thajský klasický tanec nachádzajúci sa skutočne všade kam sa pozriem. Predstavovala som si ako sa typická tradičná hudba bude rozlievať ulicami a pri posedeniach v záhradných reštauráciách sa budem môcť kochať pohľadom na tancujúcich kolegov. Po prvých dňoch života v modernej obchodnej časti mesta okolo známej ulice Sukhumwit, v záplave šede mrakodrapov, hluku a smradu áut, v spoločnosti mladých ľudí vyobliekaných podľa najnovšej americkej módy, zaryto sa snažiaca nevnímať existenciu desiatok MC Donaldov a hypermaktetov, kde z reproduktorov nehralo nič iné ako Jenipher Lopez, Santana, Ricky Martin…, prípadne thajská popmusic, som si uvedomila, že moja predstava je absolutne nereálna. Uvedomila som si, že ak chcem predsa len čosi nájsť, budem to musieť hľadať ako ihlu v kope sena.
Pri návšteve prvého budhistického chrámu, ktorý som mimochodom objavila doslova pod sebou, cestou nadzemnou rýchlodráhou „Sky Train“, som už čiastočne bola na stope. Okenice chrámu boli zdobené prekrásnymi intarziami s postavami tanečníc. Postupne mi každé takéto posvätné miesto prinieslo nové potešenia. Chrámové nástenné maľby s vyobrazeniami života bohov v spoločnosti tanečníc, v záhradných areáloch sochy jogínov a tanečníkov … to všetko tvorilo nové súvislosti, tanec a život sa tým začali pre mňa prepájať. Na ulici, kde je cez deň plno áut večer sedia na zemi ľudia a pozerajú sa na narýchlo postavené pódium, kde sa pod svetlom mesiaca odohráva jedna z ľudových hier (zvaných Likay), ktorej je tanec takisto súčasťou. Pri návšteve chrámu Intharaviharn, známeho a vyhľadávaného vďaka obrovskej takmer 50 metrov vysokej soche stojaceho Budhu, sotva 2 metre od jeho veľkého chodidla hrá sa ochotnícke, priam rodinné divadlo s tancom. Podobizne masiek tanečníkov – obrov možno stretnúť pri vstupných bránach chrámov na tvárach vysokých sôch obrov, ochraňujúcich vstup na takéto posvätné miesta. Jednou z neposledných paralel tanca a života sú súčasti kostýmov „head-dress“ – ozdoby na hlavy v tvare kuželov predlžujúce líniu tanečníka k výšinám. Príliž nápadne, priam zámerne sa podobajú na tvary chrámových pagôd, tzv „chedi“ , neodmyslitelných architektonických prvkov každého chrámu v tvare obrovského kužela čnejúceho sa do výšky, snažiac sa dotknúť vesmíru. Thajci hovoria : „ Head-dress sú ako v chrámoch chedi, idúce smerom do neba, lebo naša spoločnosť, naše náboženstvo sú Boh a nebesá a preto všetko ide do nebies.“
A tak ja, držiac sa pevne na zemi, no občas aj vyletiac do výšin, som objavila thajský tanec a jeho miesto v krajine iným spôsobom ako väčšina turistov, ktorí si ho kúpia už ako súčasť letenky a hotelového poukazu. Posledné dni môjho pobytu v Bangkoku, kedy mi už ani tie všetky výbodytky moderného veľkomesta neprekážali, som si uvedomila, že thajský tanec sa v tam predsa nachádza všade. Len ho treba skutočne hľadať.
Publikované v časopise Tanec 2/2000 a Taneční zóna 3/2005