text_Zuna Vesan Kozánková_2009
Keď som vo svojich šestnástich rokoch začala objavovať svet moderného tanca, technika José Limóna k tomu prirodzene patrila. Pri vysvetľovaní jedného z jej zásadných princípov – tzv. „suspension“ – použil môj učiteľ výraz „suspension je ako smrť“. To ma zaskočilo a nepríjemne prekvapilo. Vzhľadom na nezrelosť prináležiacu môjmu veku, som smrť brala ako negatívnu súčasť života. Jej súvislosť s tancom sa mi racionálne zdala nepochopiteľná. V podvedomí som ju však okamžite prijala za svoju. Dnes sa na smrť pozerám diametrálne odlišne a suspension je jedným z dôležitých bodov v mojej pedagogickej práci.
Dennodenná prítomnosť smrti
Smrť je s nami neustále. Keď sa zamyslíme nad cyklickým behom, ktorý je podstatou fungovania prírody okolo nás, zistíme, že sme za náš jeden život súčasťou hneď niekoľkých smrtí. Tak ako je jar znovuzrodením, leto kulmináciou energie, jeseň zberom úrody a prirodzenou prípravou na oddych, zima je v tomto zmysle nevyhnutnou smrťou. Keby nebolo tejto každoročnej smrti – zimy, kedy mnohé bytosti v prírode prirodzene hybernujú, iné dokonca skutočne umierajú, nenastal by nový život. Denne nám vypadne niekoľko desiatok vlasov, aby mohli vyrásť nové, odumrie nám niekoľko buniek, aby došlo k ich obnove… Mnohé naše myšlienky, názory a zásady musia umrieť, aby sa mohli v rámci nášho vývoja objaviť nové… Mnohé naše skutky sú už minulosťou, pretože už žijeme novými, zrelšími. Smrť je nevyhnutným prechodom k novej fáze života. V tanci je zánik jedného pohybu predpokladom k tomu, aby mohol vzniknúť pohyb ďalší.
Suspension – pozastavenie pohybu v mŕtvom bode
Mnohé dávne duchovné predstavy národov Východu (napr. India či Tibet) neobmedzujú život jedinca len na jedno zrodenie. Reinkarnácia je princípom vývoja duše, ktorá má tak niekoľko životov príležitosť na to, aby dospela do tzv. nirvány, oslobodenia sa od ďalších zrodení, od človečenského utrpenia a strastí. Existencia všetkých živých bytostí je teda chápaná ako nekončiaca reťaz dlhších, či kratších životných fáz, prerušovaných určitým, potrebným počtom smrtí. Keď si uvedomíme fakt, že práve prežívaný život je dočasný, vyvolá to v nás otázku, čo sa deje pri smrti, resp. po nej. Čo sa deje v čase, kým duša vstúpi do novej fázy bytia? Čo je tým medzistavom medzi dvoma životmi?
Obdobná otázka v nás môže nastať, keď si uvedomíme, že aj práve vykonávaný tanečný pohyb je dočasný, pominuteľný. Fakt, že musí skončiť, aby nastal ďalší, rodí otázku, čo sa deje medzi dvoma pohybmi. Čo sa deje v čase, kým po ukončení jedného pohybu ešte neuskutočňujeme ďalší? Zaujímavým spôsobom nám na túto otázku odpovedá termín limonovskej techniky – suspension. Ako terminus technicus znamená „predĺženie najvyššieho bodu pohybu“. Vyjadruje stav, kedy sa telo tanečníka nachádza v akomsi medzičase a medzipriestore. Častokrát je vyjadrovaný ako predĺženie pohybu v takzvanom „mŕtvom bode“. Objavuje sa teda na vrchole pohybu, ktorý akoby v zotrvačnosti pokračoval ďalej, brzdiac tak silu gravitácie.
Suspension nie je záležitosťou svalovej činnosti. Tá bola vykonaná už pred tým k tomu, aby sa pohyb ako taký uskutočnil. Suspension je do veľkej miery záležitosťou energetickou. Pracuje sa pri ňom s predstavou, akoby sa z vnútornej osi tela a centra tela, ležiaceho v oblasti pupka, vysielala energia do tvaru daného pohybu, ktorý sa ukončil, avšak energia pokračuje ďalej. Je to pocit akoby energia predlžovala telo, vstupujúc do astrálneho tela tanečníka. Dosiahne sa tým zároveň vizuálny vnem predĺženia tela a predĺženia akcie. Ten je príjemný rovnako pre oko diváka, tak aj pre telo tanečníka.
Suspension je ako váhanie medzi dvoma akciami. Môže byť vyjadrované ako spojka medzi pohybmi – priestorovo i časovo. Je chvíľkovým pobytom v mŕtvom bode, momentom, kedy sa jeden pohyb už skončil a ďalší ešte nenastal. Je mostom medzi dvoma akciami. Predĺženým momentom, kedy je telo alebo jeho jednotlivé časti, nesené vzduchom, a odolávajúc ťahu gravitácie sa v ňom tanečník akoby rozhodoval, či bude pokračovať v danom pohybe ďalej, alebo ho zmení do niečoho iného. Bez suspension je v určitých momentoch prepájanie pohybov strohé, mechanické, nudné, neživé. Ak ide o pohyb, či pohybovú väzbu, v ktorej sa pracuje s váhou tela, nie je bez suspension možné kvalitne vykonať nasledujúci pohyb. Povedané inak – nasledujúci pohyb je možné vykonať aj bez suspension, ale jeho kvalita bude úplne iná. Pôjde o pohyb z takpovediac iného súdka. Pôjde o povrchne vykonaný pohyb. Suspension je totiž medzičas, na ktorom závisí, ako bude ďalší pohyb vykonaný a ako bude vyzerať. Tu vidím kameň úrazu mnohých tanečníkov, ktorí sa uspokojujú s formou svojho pohybu, namiesto ponorenia sa do jeho kvality.
Bardo – mezičas
Tieto stavy a pocity v tanci majú teda mnoho spoločného so smrťou, konkrétne se stavom barda. Tento termín poznáme z tibetskej duchovnej náuky – z takzvanej Tibetskej knihy mŕtvych. Bardo doslovne znamená „medzi dvoma“ („bar“- uprostred, „do“ dvoch). Budhisti nevnímajú smrť len ako vypovedanie životne dôležitých funkcií, nevnímajú ju len ako špecifický fyziologický stav tela. Vidia v nej predovšetkým prechod – premenu. Určité napätie medzi tým, čo sa už dokončilo, a tým, čo ešte len nastane. Pojem „bardo“ je práve prechodom medzi dvoma existenciami. Po fyzickej smrti, kedy sa duša oddelí od fyzického tela, nastáva čas, kedy sa duša „potrebuje v tejto situácii zorientovať“, pobudnúť v „ničom“ a zotrvať, kým nadíde čas pre vstup do ďalšieho života.
Suspension, ako niečo medzi niečím, dodáva konkrétnym pohybom šťavu. Je následkom jedného pohybu, zároveň je však aj predpokladom k ďalšiemu. Je napätím medzi pohybom, ktorý sa už dokončil, a pohybom, ktorý ešte len nastane. V partnerskom tanci je dokonca obrovským pomocníkom. „Partneriny“ v súčasnom tanci nie sú o tom, že silný partner, poväčšine muž, nesie prácou svojich svalov ľahkú partnerku priestorom. V súčasnom tanci je „partnerina“ výsledkom spolupráce oboch partnerov, kde dokonca dvíhaný partner musí pracovať omnoho precíznejšie na distribúcii svojej vlastnej váhy. Svoju váhu musí spracovať tak, aby nebol pre partnera príliš ťažký. Na to slúžia určité techniky partnerského tanca, napríklad cvičenia na rozvíjanie schopnosti sa odľahčiť, „uvoľniť“ svoju váhu do priestoru a tým do určitej miery „oklamať“ gravitačnú silu, preniesť svoju váhu do osi partnera, aby ju mohol poslať do zeme a tak si z nej urobiť oporu. Dôležitým elementom v tejto práci je aj schopnosť dospieť do stavu suspension. Vtedy, ako už vieme, je telo v „mŕtvom bode“ – nie je ani hore, ani dole, nachádza sa v prechodovom stave, neváži takmer nič. Ak tento mŕtvy bod, alebo povedzme „bod nula“, v pravom momente dvíhajúci partner zaregistruje a využije, môže partnera preniesť skutočne ľahúčko a bez svalovej námahy priestorom, môže v tom „bode nula“ do zdvihu jednoducho včleniť vrut, otočenie, odhodenie a pod. Je to ohromný šetrič energie, nehovoriac o tom, že vizuálne sú tieto momenty v partnerskej práci nenapodobiteľné ničím iným. V kontaktnej improvizácii, kde je práca s váhou jedným z nosných prvkov, dochádza u zúčastnených k suspension prirodzene. Stáva sa súčasťou hry s gravitáciou a antigravitáciou, hry s uvoľňovaním váhy na partnera a jej prenášaním do priestoru, podchycovaním „bodu nula“ do všemožných situácií v čase i priestore, ktoré improvizácia môže priniesť.
Smrť je otázkou kvality
Smrť je záležitosťou pomeru medzi kvalitou a kvantitou. Prináša nám potrebu uvedomenia si kvality vlastného života. Pochopenie faktu, že kvalita umierania závisí od spôsobu momentálneho života, v nás otvorí nový vnem pre potrebu vedomej prípravy na vlastnú smrť. Pod touto prípravou budhisti, ale aj iné duchovné smery, rozumejú meditácie nad smrťou, pominuteľnosťou, premenlivosťou; meditácie o oslobodzovaní sa od ilúzií, v ktorých žijeme. Uvedomenie si, že po svojej smrti máme možnosť znovu sa narodiť, prináša nádej, ale aj zodpovednosť za nasledujúci život. V rámci naplnenia zákonov karmy, kedy sa smrť a nový život vníma ako dôsledok skutkov prechádzajúceho života, je kvalita nášho terajšieho života predpokladom kvality života ďalšieho, resp. životov ďalších. Cieľom reťaze reinkarnácií je dozrieť do stavu, kedy sa už nebudeme musieť reinkarnovať, tzn. opäť vstupovať do sveta pozemských strastí. Tým pádom sa naučíme cítiť potrebu skvalitňovania každého svojho života, najmä toho súčasného, ktorý momentálne vnímame a sme schopní ho priamo ovplyvňovať.
Suspension závisí na kvalite predchádzajúceho pohybu. Nenastane z ničoho! Tanečník potrebuje vykonať určitú námahu, jasný smer a kvalitu zámeru pohybu, aby bol pohyb schopný vyústiť do suspension. Prakticky to znamená, že schopnosť dospieť do stavu suspension závisí od schopnosti tanečníka uvoľniť váhu určitej časti, alebo častí svojho tela. Uvoľniť ich takým spôsobom a smerom, aby ich prirodzená tiaž dokázala touto kinetickou mechanikou vyniesť telo do najvyššieho bodu jeho prevedenia. Pokiaľ táto príprava na suspension, tzn. predchádzajúci pohyb, nie je vykonaná kvalitne, nenastane ani suspension. A kvalita suspension náväzne ovplyvňuje aj kvalitu pohybu nasledujúceho. Kvalita, ktorá vzniká zvnútra, ale je manifestovaná navonok.
Uverejnené v časopise Taneční zóna 3/2009