Text_Zuna Vesan_2004
Na jeseň roku 2002 sa v macedónskom Ohride uskutočnil projekt „Who is the blind“, ktorého hlavnou ideou bolo spojenie umenia a nevidiacich ľudí. Stretlo sa osem nevidiacich z Macedónska, Srbska, Bulharska, ktorí pod vedením mladého rumunského divadelného režiséra Adriana Cigleneana vytvorili predstavenie, v ktorom aj účinkovali. Celý projekt odštartoval seminár kontaktnej improvizácie pre nevidiacich pod vedením slovenského tanečníka a choreografa Milana Kozánka. Pri rozhovoroch s ním o tejto skúsenosti sa mi nenútene vyplavovali na povrch veľmi silné paralely k nášmu svetu, svetu súčasných slovenských tanečníkov a nášho postavenia v spoločnosti. Dovoľujem si teda dialóg s ním poprepletať vlastným monológom. Monológom tanečného tvorcu, ktorý po rokoch práce vo vlastnej krajine zistil, že to všetko zhltla akási čierna diera.
… o ľuďoch, ktorých by v živote nenapadlo, že by mohli mať niečo spoločné s tancom, o ľuďoch, ktorí žijú vo vnútornom strese a v strachu, že sa im stane niečo neočakávané … o ľuďoch, žijúcich v pocite, že sú pre spoločnosť málo prospešní, zbytoční, iní, odstrkovaní, držiaci sa preto svojej istoty ako kliešť … o ľuďoch, ktorí predsa nabrali odvahu a dotkli sa tanca. V živote tanec nevideli a ani ho neuvidia, ale mohli ho pocítiť …
… o tanečníkoch, ktorí sa ako tanečníci narodili… o tanečníkoch, žijúcich v pocite, že sú pre spoločnosť, v ktorej žijú, málo prospešní, zbytoční, iní, odstrkovaní … o tanečníkoch, ktorí snívajú o tom, že dostanú podmienky, aby sa mohli realizovať, rovnako o ne aj bojujú, no v dnešnej spoločnosti nemajú v tomto boji rovnocenné zbrane … o tanečníkoch, ktorí naberajú v sebe odvahu, aby svoj vzťah k tancu prehodnotili a buď sa ho úplne vzdali alebo opustili svoju krajinu…
Extrémna skúsenosť
Päť dní po päť hodín zavretý v divadelnom priestore s ôsmymi nevidiacimi. Nie je terapeut, je tanečník, pedagóg a choreograf. Oni prišli, no všemožne sa bránili pochopiť prečo by práve oni, slepí ľudia, mali tancovať, dotýkať sa zeme i seba navzájom, tancovať na hudbu… Extrémne zážitky náročné pre obidve strany. I on sa prišiel od nich niečo naučiť. Každý deň plný zábran nevidiacich a jeho snaha to preklenúť, otvoriť im nové možnosti, no zároveň sa od nich neoddeľovať, byť ich súčasťou. Čo bolo ich najväčším obmedzením? Absencia zraku alebo niečo čo nepochádza od nich? „Myslím si, že v našej spoločnej práci nebol ich chýbajúci zrak vážnym obmedzením. Snažil som sa ponúknuť im iné skúsenosti než poznali doteraz a iné možnosti vnímania sveta. Cez dotyk, komunikáciu pohybom a plnšie vnímanie priestoru. Na začiatku som ich nechal kráčať, objavovať priestor cez dotyk a pohyb a nechal som ich aj naraziť sa do seba. Bol tam jeden vidiaci sprievodca, ktorý sa všemožne snažil im pomáhať. Pomáhal im objavovať to, čo sa jemu zdalo, že by mohli objaviť, ak sa mali zraziť, chcel tomu zabrániť… Ja som ich nechal, aby boli nútení sa spoľahnúť sami na seba a aby objavovali to, čo chcú oni. Snažil som sa ich dostať do inej situácie než sú zvyknutí, a v tomto stave objavovať seba, improvizovať a hľadať. Boli však veci, ktoré jednoducho nebolo možné za to obdobie prekonať a to bola pre mňa skúška. Báli sa bližšieho kontaktu so zemou. Za celý čas sa mi to nepodarilo. Ich telá boli zvyknuté len na chôdzu, sed, na držanie a vedenie sa navzájom, ležanie pri spánku. Iné pohyby, ktoré som od nich vyžadoval, objavovali zo začiatku s veľkou námahou..“
Dotyk
Nevidiaci ľudia majú veľmi citlivý hmat a nám vidiacim sa môže zdať, že touto cestou komunikujú lepšie ako my. Akú si mal skúsenosť s tým, keď sa seba navzájom dotýkali? Očakávala by som, že to bude pre nich prirodzené a jednoduché. „ Áno, majú výrazne citlivý dotyk cez prsty na rukách a orientujú sa v priestore vnímavo, najmä podľa zvukov, ale niektorí aj podľa malinkých rozdielov prieniku svetla. Pri kontakte s niekým sa však často utiekali do situácie, ktorú mali veľmi známu zo života – keď boli niekým vedení. Chýbala im v nej väčšia tvorivosť s novými podnetmi, pretože boli zvyknutí na pasívnu úlohu. Či pri kontakte medzi sebou alebo pri kontakte s priestorom. Ja som sa snažil otvoriť ich aj iným reakciám na dotyk, pohyb, vnímanie priestoru. Postupne sa nám to darilo a verím, že to bolo dôležité aj pre ich bežný život.“
Strach
„Často bojovali s pocitom veľkého strachu z neznámeho, z vecí, v ktorých nie sú si istí, v ktorých nemajú oporu. Vo svojom svete majú vychodené určité chodníčky, v ktorých si neustále hľadajú oporu a akonáhle sa im to zoberie, veľmi sa bránia. To sa prejavovalo v rôznych oblastiach – od toho akú púšťam hudbu, čo s nimi robím, prečo by si mali obliecť iné oblečenie než to civilné, čo nosia stále, prečo by sa mali dotýkať zeme… V tom všetkom som im bral ich istotu, ktorú v živote majú.“ Akosi mi to pripomína vnímanie tanca nás tanečníkov. Tanečník ide na predstavenie a nezahodí zo seba všetky svoje istoty, všetky svoje vedomosti. Ide s nimi do divadla, sadne si, pozerá sa a so svojimi predsudkami z predstavenia aj odíde. Vnútorne bojuje medzi vlastnými istotami a tým, čo sa mu niekto druhý snažil svojou prácou naznačiť. Pripomína mi to aj určité skupiny ľudí, ktorí sa venujú len nejakej tanečnej technike a pri kontakte s niečím iným, novým, sa takisto utiekajú k tomu, čo im je známe. Ak sa medzi nimi objaví niekto, kto to chce robiť inakšie, skupina ho vylúči. Navyše celá spoločnosť ho v jeho činnosti nemôže podporiť, pretože má pocit, že ten človek nevie čo vlastne chce. Spoločnosť má strach z neznámeho a lapá po istotách, nakoľko ho nevie nikam zatriediť. Avšak on vie čo chce – chce robiť veci inakšie, chce naplniť svoju vnútornú túžbu po slobode, po niečom novom, chce sa postaviť na tenký ľad svojich istôt, aby sa posunul na svojej ceste vpred. „Je to o strachu a aj o hľadaní istôt. V obmedzení slepého, ktorý sa necháva druhým viesť, alebo kráča sám, ale len úzkou vychodenou uličkou. Ak už aj začal improvizovať, tento tlak vo vnútri je taký silný, že sa po čase vždy utiekal do istoty.“ V obmedzení tanečníka, ktorý má tiež určité limity vo svojich informáciách, ktorých sa drží a necháva sa nimi príliš viesť. Akonáhle sa má dotknúť niečoho nového, nepoznaného, opäť sa uzatvára do pancierika svojich istôt a neurobí krok vpred.
Strach celej spoločnosti?
„Nemám až také hlboké skúsenosti, ale mal som dojem, že práve slepí ľudia z východnej a strednej Európy, konkrétne tu boli všetci z Balkánu, to nemajú ľahké v hľadaní, ktoré sa vymyká vychodeným chodníčkom slepca v Srbsku, či v Macedónsku. O tom bol aj samotný projekt – ukázať kto sú títo ľudia a dať im väčší, prirodzený priestor, ktorý by mohli mať. Pravdepodobne by sa im žilo slobodnejšie v krajinách, ktoré sú omnoho tolerantnejšie a otvorenejšie k ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom limitovaní. Čím je spoločnosť uzavretejšia a neponúka nejaké možnosti takýmto ľuďom, tým silnejšie sa držia určitých zaužívaných vecí, ktoré sú veľmi obmedzené, a tak v nich hľadajú tú svoju malú istotu. V obmedzení, ktoré vzniká z tlaku, že sa nemôžu normálne vyvíjať. Nemajú žiadne možnosti, aby si mohli napríklad zatancovať, hrať divadlo, aby mohli robiť bežné veci, pre ktoré sa sami rozhodnú.“ Mali by tak možnosť na základe vlastného úsudku zistiť kde sú ich vlastné hranice. Nie hranice predurčené spoločnosťou, ktorá im tak ich handicap znásobí niekoľkokrát väčšmi. V konečnom dôsledku nevidiaci ľudia na tom nie sú až tak strašne zle, no vďaka spoločnosti sú na jej okraji. Mám pocit, že my, aj keď nie sme slepí, sme pre spoločnosť niečo, čo neberie vážne, čo je pre ňu neproduktívne ba priam príživnícke (ako sa niekto dokáže vyjadriť, že umelci sú príživníci, lebo žijú z našich daní). A tak nám to spoločnosť ešte viac sťažuje. Je to skutočne taká utopistická a drzá myšlienka mať na Slovensku dôstojnejší priestor pre tanec, aby sa v ňom mohol prirodzene vyvíjať? Po toľkých rokoch tvorby a boja o vlastnú existenciu, po rokoch „dokazovania“ že v nás (a nie je nás málo) niečo je, niečo, čo i to Slovensko ako také reprezentuje. Nie! Spoločnosť z nás urobí limitovaného umelca – začiatočníka, ktorý nevie nič iné len tancovať. Akoby sa čudovala nad tým, že nejaký nevidiaci človek chce prejsť cez cestu. „Tanečníci sú handicapovaní tým, že sa narodili s túžbou byť tanečníkmi. Ak robia tanec, sú na okraji spoločnosti. Pokiaľ nebudú robiť v tanci niečo, čo spoločnosť už prijíma. Slepí človek sa v spoločnosti nemá možnosť rozvíjať tak ako by on chcel. Ak si slepý, môžeš spievať, hrať na harmonike, alebo … existuje zopár vecí, ktoré slepí „môžu“ robiť. Ak si tanečník, v poriadku. Môžeš robiť balet, folklór, tancovať v renomovanom súbore, dnes je prípustné byť aj muzikálovým tanečníkom. Niečo, čo dnes znamená istotu, že aj spoločnosť ťa bude akceptovať ako tanečníka.“ Ak však povieš, že si tanečník a robíš niečo svoje, vlastné, nezávislé, tak si čudný, si nič, nemáš pre spoločnosť žiadnu hodnotu, tak prečo by ťa mala podporovať.
Naučili sa tancovať, alebo objavili niečo iné?
V tejto súvislosti sa mi zdá, že úlohou tanca a tanečného pedagóga nie je niekoho učiť tanečné figúry, technickú dokonalosť… Pri práci s týmito ľuďmi zistíme, čo tanec v skutočnosti znamená, čím nás obohacuje. Čo je jeho podstata, ktorá dáva človeku viac ako len to, čo mnohí tanečníci hľadáme. Zdokonaľovanie svojich výkonov, ovládanie stále väčšieho množstva techník, vytváranie najkomplikovanejších pohybových väzieb… Popri tom možno ani netušíme, čo viac nám môže dať. Ako ľuďom, ktorí v živote netancovali, dokonca aj takým, ktorí majú obmedzenie prejsť slobodne priestorom. Zrazu v nich tanec niečo rozbije a niekam ich posunie. „Posledné roky si veľmi intenzívne uvedomujem, že každý má svoju cestu a beriem, ak je pre niekoho dôležité, že sa tancom učí nejaké pohyby, techniky a tam to celé končí, pretože mu to stačí. Ja osobne, keď učím tanec, snažím sa ľudí učiť slobode a je jedno, či je to profesionálny tanečník alebo niekto, kto sa prvý krát odvážil prísť si zatancovať. Mojim hlavným poslaním cez učenie tancovať je učiť SLOBODE.“
Čo ak sa človek tanečníkom skutočne narodil alebo sa v priebehu života skutočným tanečníkom stal. Tak ako sa niekto narodil slepý alebo niekde uprostred života oslepne. Čo ak chce tancovať a v hĺbke celej svojej duše cíti a vie, že to jeho zjavne nepodstatné umenie je dôležité? Môže svoj vzťah k tancu prehodnotiť a dospeje k trom možnostiam. Ostane sa doslova dusiť svojim talentom, pretože ho nebude mať kde rozvíjať. Druhou možnosťou je tanca sa v záplave beznádeje úplne zriecť a venovať sa v živote niečomu inému, čo často s tancom nemá nič spoločné. Vtedy sa môže stať, že prepadne modelu ľudí žijúcich generácie pred nami, ktorí celý život pracujú v zamestnaní, ktoré ich nebaví, nežijú svoj život, sú nešťastní. Ale!!! Majú určité istoty, ktoré sú predurčené spoločnosťou a tak sa stávajú umierajúcim hmyzom v tejto lepkavej pavučine. Môže sa im dokonca stať, že na konci života zistia, že vlastne vôbec nežili. Nuž a je tu tretia možnosť – opustiť svoju krajinu a hľadať svoje miesto tam, kde ho spoločnosť nebude prehliadať. Tam, kde spoločnosť nebude slepá.
„Ako to vždy býva, objavil sa u mňa najprv protest. Pýtala som sa: “Prečo umenie vyjadrené pohybmi, keď nie som schopná uskutočniť ani tie najjednoduchšie každodenné úkony, ako je napríklad prechod cez cestu?“ A nie, že sa mi to všetko videlo absurdné, ale pripadalo mi to ako nepredstaviteľný sen. Už v priebehu prvého dňa som cítila akési obrazy krásy, o ktorých som ani nesnívala, že môžu existovať. Verte, zacítila som, ako vo mne ožívajú dávno, dávno zasunuté túžby ducha. Bolo však tak málo času a ja som sa usilovala o to, aby som si „upila“ čím viac.“
Milica Živkovič, nevidiaca účastníčka workshopu.
Publikované v časopise Salto 1/2004