text_Zuna Vesan Kozánková_2001
V Indii bohovia tancujú. Tak sa začína svet. Kozmickým tancom Šivy – boha stvoriteľa a pána tanca.
Tanec bol v indickej spoločnosti vždy veľmi dôležitý. Nejde len o sociálny aspekt, keď tanec znamená súčasť života. Tanec je pre Indov druh modlitby. Preto je taký špecifický a už pri prvom kontakte pôsobí veľmi spirituálne. Jeho krása spočíva v dokonalej súhre tela a duše, v harmonickom vzťahu k hudbe, v abstraktnej i konkrétnej fyzickej prekomplikovanosti a expresívnom výraze tváre a gest tela. Indický tanec a India ako taká sú mi blízke a tak som ihneď využila príležitosť zúčastniť sa šesťdňového seminára klasického indického tanca Bharata Natyam pod vedením indickej tanečnice a choreografky Alarmél Valliovej z Madrasu. Nech mi bola India akokoľvek blízka a moja pohybová pamäť a motorické schopnosti akokoľvek rozvinuté, po prvom dni som mala pocit, že toto jednoducho nie som schopná pochopiť, vstrebať a už vôbec nie vnútorne prežívať.
Nohy – maximálne hlboké „plié“ a zložité rytmické krokové kombinácie (pre európske jednoduchšie hudobno-rytmické myslenie pôsobiace ako neskutočný sen), ruky – stovky variácií premyslených gest využívajúcich mnohostranné ohyby kĺbov, vrátane tých troch najmenších na malíčkoch, tvár – od pohybov očí, mihalníc až po nikdy nepoužívané mimické svaly… To bolo na mňa trochu veľa. Priznávam, cítila som sa ako mramorový kus „nemehla“ s mimoriadne obmedzenou koordináciou svojho stosedemdesiatdva centimetrového tela a disfunkciou mozgu. Raz darmo, myslenie a spôsob života Indov a Európanov bolo a je priveľmi odlišné, čo sa odzrkadľuje i v umení.
Dni plynuli a ja som sa pomaly dostávala medzi rôzne rytmické štruktúry, prišla som aj na to, ako vydržať dve hodiny v hlbokom „plié“ bez kŕčov v stehnách, dostávala som sa aj do sveta gest vyjadrujúcich číhajúcich šakalov, letiace vtáky, rozkvitnuté záhrady či vychádzajúce slnká. Praktické cvičenia boli okorenené aj štipkou teórie a tak sa mi z rozprávania Alarmél Valliovej podarilo pochopiť, v čom spočíva krása a hĺbka indického tanca. Dokonca som prišla aj na význam jeho zložitosti a náročnosti na koordináciu.
Šiva – boh tanca, boh stvoriteľ
Boh tanca Šiva vytvoril vesmír tancom. Táto predstava je krásne stelesnená v postave tancujúceho boha Šivu, mnohokrát videná ako bronzová soška na obrázkoch či v múzeách. Štvorruký Šiva udáva rytmus života údermi na malý bubon, ktorý drží v jednej ruke, v druhej ruke drží oheň poznania. Prsty tretej ruky sú pred telom voľne zdvihnuté ako prejav ukľudňovania a schopnosti chrániť vesmír, prsty štvrtej ruky sú graciózne spustené dolu, ukazujúc na démona. Démon, symbol jednoduchých ľudských vášní, je zašľapávaný pravou nohou, kým ľavú Šiva v tanci opojne dvíha vpred do priestoru, symbolizujúc tým duchovné oslobodenie. V tomto tanci je Šiva obkolesený kruhovou žiarou, ktorá znázorňuje stvorenie a zároveň i cyklus života.
Tanec, hudba a vesmír
Boh tanca Šiva vytvoril tancom vesmír a naopak najkrajší prejav prirodzeného vesmírneho rytmu je i dnes pre Indov tanec. Význam indického tanca spočíva v jeho spojení s hudbou. Ak chceme nájsť prívlastok pre tieto dva druhy umenia, hľadať treba v spojení s bohom. Hudba a tanec sú božské. Nie v zmysle, že boh miluje tanec a hudbu, indický tanečník či hudobník myslí na to, čo bohu ponúknuť. Objavuje sa tu prekrásny symbolický zmysel. V tanci a hudbe je rytmus pohybu vesmíru, pohyb slnka, planét, rastu rastlín, sťahovania vtákov a samozrejme aj pohyb rastu každej ľudskej bytosti. Tanec a hudba sú formy uctievania bohov. Keď Ind spieva či tancuje, robí to s cieľom čo najviac potešiť boha.
Prepojenie tanca a hudby je viac ako dôležité. Alarmél Valliová študovala hudbu u istej vynikajúcej učiteľky. Pri štúdiu s ňou objavila to, čo by jej tanečný majster nemohol dať. Objavila, že jej telo prúdi priestorom v dokonalej súhre s hudbou. Tak sa stalo, že samotná hudba začala byť pre ňu učiteľom. Tanec sa stal vizuálnou hudbou. To je jeden z mnohých princípov indického tanca.
Tanečník básnikom, maliarom, sochárom či architektom
Indický tanec sa vyvíjal po tisícročia a časom sa zákonite menil. Je ako rieka, ktorá tečie krajinou a mení svoje toky. No voda, podstata samotnej rieky, ostáva.
Existuje forma, určitý rámec, pretože je to klasické umenie, ale ten rámec je elastický. To znamená, že každý tanečník ostáva sebou samým a zároveň sa stáva sám sebe choreografom. Je i básnikom, hercom, maliarom, sochárom, architektom … Existuje príbeh o mužovi, ktorý prišiel za sochárom, aby ho naučil tesať a modelovať sochy. Sochár sa ho spýtal, či vie maľovať. Keď mu muž odpovedal záporne, sochár ho poslal za maliarom. Muž sa vybral za maliarom a ten sa ho opýtal, či vie tancovať. Vybral sa teda za tanečným majstrom … odtiaľ zas za básnikom …. Tanečník sa musí učiť všetkým umeniam, musí vedieť o rovnováhe, o rytme, o tele, o forme, tvare, priestore a čase. Pretože tanečník vytvára sochu v priestore a čase. V indickom umení je všetko so všetkým spojené. Maliarstvo si síce ide svojou cestou, rovnako aj sochárstvo či architektúra, no hudba a tanec sú ustavične spolu.
Bharata Natyam
Tanec založený na posvätných textoch po stáročia rozoznieval vnútorné svätyne hinduistických chrámov. Dnes je dramatickým umením, hoci má stále blízko ku svojim chrámovým počiatkom. Bharata Natyam je najstarším zo štyroch tanečných štýlov Indie (Kathak, Kathakali, Manipuri), z ktorých sa neskôr vyvinuli tanečné školy. Kolískou školy Bharata Natyam je Madras v juhovýchodnej Indii. Bharata Natyam sa vyvinul z posvätných tancov, ktoré sa kedysi poskytovali ako obete bohom. Tancovali vždy len ženy (zriedkakedy muži), i keď tanečným majstrom bol vždy muž. On sám vôbec nemusel byť dobrým tanečníkom, mnohí z nich i dodnes učia tanec posediačky. Podstatné je, aby dokázal slovne a pocitovo naučiť podstate tanca, aby vedel pretlmočiť posolstvá piesní, ktorých text sa žiačky učili tancom stvárňovať. Obsahom týchto piesní sú modlitby, prejavy uctievania bohov, príbehy a legendy.
Reč rúk a tváre
Bharata Natyam obsahuje dva najdôležitejšie aspekty. Prvým je rytmický astraktný tanec (práca nôh) a druhým je expresívny tanec (tvár a gestá rúk). Ten, pretože sa vyvinul z divadla, obsahuje veľmi silné divadelné prvky. Nejde o pantomímu, pretože tanec neimituje život. Tanec, rovnako ako divadlo, život interpretuje. Každá myšlienka, alebo každá báseň je znovuvytvorená tancom. Tanečníci používajú dokonale prepracované gestá rúk a veľmi expresívny výraz tváre. To spolu vytvára akýsi slovník, ktorého „písmená“ a „slová“ sa tanečník musí najprv naučiť a potom sa musí naučiť to najdôležitejšie – „porozprávať“ touto rečou príbeh. Tak ako napríklad veta „Milujem ťa“ môže byť povedaná mnohými spôsobmi, tak i tanec má na túto vetu určité gestá a tie môžu byť „vyslovené“ rôzne – s radosťou, smútkom, vášňou, neúprimne… Vtedy sa tanečník stáva hercom. Nepoužíva dialógy, ale využíva slová piesne, melódiu a náladu hudby. Tancom a hudbou sa dá opisovať, rozprávať príbehy, vymýšľať si, improvizovať.
Striktnosť alebo sloboda
Indický tanec plný zafixovaných gest a rytmických modelov by sa mohol pre jeho prešpekulovanosť javiť ako oklieštený, orámcovaný vlastnými ustálenými vzorcami. Má svoju striktnú abecedu pohybov a gest, no zároveň je plný slobody. Práve sloboda je v skutočnosti jedna z najdôležitejších vecí tohto tanca. Klasický indický tanec dovoľuje tanečníkovi byť sebou samým. Dovoľuje mu to aj dnes. Súčasný indický tanečník nie je muzeálnym kusom, starožitnosťou, hovoriacou len o minulosti.
Klasický indický tanec a súčasná realita
Niekto sa môže pri predstave klasického indického tanca pousmiať a povedať si, že je to príliš spirituálne, príliš vo výškach, mimo neho, že to nemá nič spoločné s realitou. Alarmél Valliová tvrdí, že klasický indický tanec cez svoju starú formu dáva aj dnes tanečníkovi príležitosť byť samým sebou, s jeho kladmi i zápormi. Dáva mu príležitosť prostredníctvom tanca rozmýšľať nad zmyslom života, nad dnešnou realitou. Ľudia sú v nej často vnútorne roztrieštení či rozpoltení. Klasický indický tanec dáva možnosť zamyslieť sa nad tým, ukazuje cestu ako postupne dosiahnuť harmóniu. Indický tanec síce poskytuje striktnú, ustálenú abecedu, ale sloboda v ňom zastáva najdôležitejšiu úlohu. Sloboda duše, sloboda myšlienky tanečníka.
Tanec ako druh jogy
Indický tanec pochopiteľne súvisí aj s jogou. Joga ako disciplína, ktorá poskytuje komplexný tréning pre myseľ a telo zohrávala a stále zohráva v indickom duchovnom živote neobyčajne významnú úlohu. Pre indický tanec sa stala fyzickým základom. Tanečník je, vychádzajúc z princípov jogy, silne napojený k Zemi prvou čakrou – energetickým centrom svojho tela, cez ktoré prúdi energia. Indický tanec je v podstate akýsi druh jogy, mentálne i fyzicky.
Harmónia tela a duše
Tanec v Indii nie je, samozrejme, len fyzickou záležitosťou. Je rovnako intelektuálny a emocionálny ako fyzický. Zákonite aj spirituálny, pretože spiritualita je v Indii veľmi dôležitá. Tanec používa telo ako výrazový prostriedok. Duša alebo intelektuálna disciplína nemôže existovať bez fyzického tela. Cieľom však rozhodne nie je krása tela. Krásne, kontrolované, disciplinované telo je základný prostriedok, ale v žiadnom prípade nie cieľ. Cieľom je získať pocit uvoľnenia, radosti, pocit splynutia. Ako keď sa dvaja stávajú jedným, tak sa tanečník pri tanci stáva súčasťou vesmíru. Je to harmónia tela a duše. A čo divák? Ak ste fyzický založený človek, budete vnímať fyzickú stránku, ale ak ste človek, ktorý poznal, čo je túžiť a usilovať o spásu, budete vnímať tanec týmto spôsobom.
Tanec zmyslom života
„Pre mňa je tanec život, je to moje bytie, moja podstata. Ľudia komunikujú rozličnými spôsobmi, každý umelec komunikuje svojim vlastným médiom. Pre mňa je tanec ako rozprávanie a môžem to posunúť až do tej polohy, kde poviem, že skutočne úprimná som len keď tancujem. V živote môžem mať mnohé zábrany, spoločenské alebo etické, pretože sa pohybujem v reálnom svete. Ale keď tancujem, musím sa maximálne otvoriť, otvoriť sa do priestoru. Každá molekula, každý atóm tela sa stáva súčasťou priestoru ako je to znázornené v soške tancujúceho Šivu“ – tieto slová Alarmél Valliovej mi dodnes znejú v ušiach, keď si občas spomínam na moje malé stretnutie s Indiou.
Som presvedčená, že Európan nemá všetky potrebné fyzické i mentálne predpoklady k tomu, aby sa k indickému tancu úplne priblížil. To je v poriadku a ani nikto nechce, aby to tak bolo. Každý má rozvíjať v sebe to, čo je preň prirodzené.
A tak nám ostáva len so záujmom sa pozerať na indický tanec a obdivovať ho. Predsa však je tam čosi, čo možno a myslím, že aj treba aplikovať do nášho tanca, či už ide o balet, ľudový tanec, moderné štýly, či čokoľvek iné. Je to jeho hĺbka. Hĺbka duše a hĺbka myslenia. Na tanec sa môžeme pozerať rôznymi pohľadmi. Ako na profesiu, ako na čistý prostriedok zarábania peňazí, alebo môže byť pre nás prejavom zbožnosti a prejavom úcty ku všetkému, čo je pre nás dôležité. Ak ho navyše považujeme za umenie i za prejav zbožnosti a úcty, môže sa pre nás stať cestou, ako sa priblížiť k bohu.