Text_Milan Kozánek_2024
Odlišnosť nazerania na svet, chápanie seba, času, vzťahu človeka k prírode a podobne, existuje medzi ázijskou východnou kultúrou a európskou kultúrou od nepamäti. Človek, či už z východnej alebo západnej kultúry, sa v histórii vždy inšpiroval tým opačným protipólom a obdivoval to, čo nemá rozvinuté u seba doma.
Môj osud je podobný, no vnímam svet ešte nejako inak. Už ako veľmi mladý som sa na Slovensku, ale aj inde v Európe, cítil ako cudzinec, priam ako „mimozemšťan“. Akosi som nezapadal do pravidiel a vzťahov, a do chápania vecí okolo nás a medzi nami. Dodnes si veľmi silno pamätám úplne odlišný špecifický pocit, keď som ako tínedžer čítal úvod k jednému prekladu starovekého čínskeho textu. V ňom, v jednej poznámke autor prekladu písal, že ním Európanom približuje niečo, čo je pre nás cudzie, nepochopiteľné a exotické. Ostal som zaskočený, pretože to, čo som čítal, sa mi to naopak zdalo veľmi pochopiteľné a blízke. Mal som pocit, že po rokoch konečne niečomu rozumiem a je pre mňa prirodzené. Začal som čítať staroveké čínske texty ako Tao-te-ťing od Lao-c´-ho alebo Hovory od Konfúcia a iné, a konečne prestal mať pocit, že som vo svojom vnímaní sveta osamotený. Viac som začal chápať svoje pocity a reakcie v každodennom živote. Nemám jednoznačnú odpoveď na to, prečo to tak je. A zároveň priznávam, že je v tom určitá dávka iracionality, alebo jemnejšie povedané – tajomstva. A práve to je téma tohto blogu.
Logika vs symbolika
Rád by som nadviazal na záver môjho predchádzajúceho blogu, v ktorom som naznačil ako môžeme vnímať komplexnosť pohybu vo wudangskom čchi-kungovom cvičení piatich zvierat, o ktorom je reč v prvom blogu. Pri takej práci sa nedajú jasne a striktne oddeľovať rôzne úrovne práce. Napríklad oddeliť telesné od symbolického, myseľ od energie, filozofické od prínosu a prospešnosti pre zdravie atď. To sa samozrejme netýka len tohto cvičenia, alebo len tejto formy práce s telom, ale v taoistickej tradícii alebo všeobecnejšie povedané – v tradičnej čínskej kultúre – nachádzame takéto previazania a aplikovania tých istých princípov a konceptov takmer v každej forme práce. Či už ide o kaligrafiu, maľbu, hru na hudobný nástroj, čajový obrad alebo liečenie tela prostredníctvom čínskej medicíny. Pracuje sa tu so symbolikou a symbolickým myslením, a každá forma obsahuje v sebe špecifikum čínskej kultúry. Každá z nich, i keď iným spôsobom, kultivuje a harmonizuje duchovnú stránku človeka, jeho telo a aj jeho vitálnu energiu. A všetko je to navzájom prepojené. Akoby sa to, čo by sme z nášho európskeho pohľadu radi oddeľovali, aby sme to mohli upresniť a urobiť jednoznačným a pochopiteľným, v taoistickom chápaní z tej istej potreby pochopenia a priblíženia sa k porozumeniu, naopak nič od seba neoddeľujeme, ale sa prepájame.
Cestou prepájania sa aj ja snažím nazerať na svet v jeho celistvosti a takto sa snažím svet pochopiť. Myslím si, že úplne prvý podnet k takejto potrebe spájania a neoddeľovania je to, že nie sme schopní veci okolo seba a v sebe vidieť také aké v skutočnosti sú. Pretože sa na všetko pozeráme cez našu skúsenosť, cez pokrivené chápanie, ku ktorému sme dospeli výchovou a cez naše základné danosti veci nejakým spôsobom vidieť, ale aj cez to ako nás spoločnosť formuje, atď. Takže v určitej kombinácii životných okolností môže byť veľmi ťažké vidieť veci také aké skutočne sú. A práve preto, len ak máme veľké šťastie, sa môžeme k skutočnosti len priblížiť. Nikdy ju nedokážeme uchopiť do rúk a zažiť v úplnej celistvosti. Aj preto si ľudia vytvorili symboly a cez ne rozvinuli symbolické myslenie. Takéto myslenie je jednou z ciest ako popisovať skutočnosť a prirodzene sa rozvinulo aj v umení. Umenie sa práve prostredníctvom symbolov (v slovách, obrazoch, zvukoch, pohybe…) približuje k tomu podstatnému a univerzálnemu.
Je preto pochopiteľné, že jeden z hlavných a prvotných princípov taoistickej filozofie je princíp jednoty, v ktorej sú všetky veci, ktoré v našom živote spoznávame, ešte neoddelené (pojem všetky veci sa v starej čínskej symbolike pomenúva ako „desať tisíc vecí“). To „neoddelené“ je stav, pre ktorý existuje čínsky termín „wu-ťi“, a ktorý by sme mohli preložiť ako „vrcholné nebytie“. Nájdeme ho napríklad v texte knihy Tao-te-ťing a skladá sa z dvoch znakov. Znak „wu“ je znakom pre zápor, avšak na vyjadrenie záporu majú Číňania ešte ďalšie znaky. Tento znak sa používa skôr vtedy, ak chceme vyjadriť neexistenciu, teda niečo, čo má potenciál byť; to, čo tu nie je. Znak „ťi“ symbolicky znamená hrebeňovú väznicu, čo je ten najväčší trám na vrchole strechy, ktorý prechádza horizontálne celou strechou a drží celú jej konštrukciu. Takže tento znak symbolicky znamená „jedno, čo všetko prepája“. Toto „jedno“ sa v istom okamihu vývoja začalo deliť a dalo by sa povedať, že sa stále delí až do súčasnej podoby mnohosti a pestrosti foriem. Ale aj v tejto nekonečnej pestrosti foriem sa stále nachádza to pôvodné, čo to všetko presahuje a spája. Taký je taoistický koncept chápania bytia a nebytia. Preto ak chceme bližšie porozumieť tým rôznym drobným veciam, hľadáme to „jedno“, čo ich spája. Potom až z tohto procesu môže byť zjavné do akej miery treba ujasňovať jednotlivé detaily. To je aplikovateľné a použiteľné prakticky vo všetkom, napríklad aj v našom prípade pri precvičovaní pohybov zostavy wudangských piatich zvierat.
Ísť za hranice reálneho
Počas pobytu vo wudangských horách som mal možnosť zažiť jednu veľmi vzácnu skúsenosť. Poskytovali mi ju samotné hory Wudang, kde sme sa nachádzali a cvičili a majster Bing, ktorý nás sprevádzal rôznymi miestami v horách. Videli sme jaskyne, kde žili pustovní mnísi, alebo miesto v lese, kde pred 600 rokmi dosiahol San Čang Feng (zakladateľ tchaj-ťi čchüan) vnuknutie, keď pozoroval hada a vtáka pri boji. Na inom mieste pri útese sa odohral známy mýtický príbeh a bolo mnoho ďalších miest a iných príbehov, ktoré sa stali ľudom žijúcim v týchto horách pred stovkami rokov. Zrazu sa vám začnú prelínať mýty s realitou. Prechádzate sa horami v prítomnosti, ale akoby ste prežívali niečo, čo sa stalo v minulosti. A to sa vás dotkne. Prirodzene si začnete klásť otázku, čo je v skutočnosti realita? V našom postmodernom svete to všetko ľudia môžu zhodnotiť ako „rozprávky“, ktoré nijako nesúvisia s našim každodenným životom a tým to všetko uzavrieť. Ale nedáva práve takýto pohľad na svet ľuďom klapky na oči a na uši? Neberie im možnosť uvidieť to, čo je priamo pred nimi?
Umenie je našťastie vhodné miesto, kde si môžeme dovoliť spájať reálne s nereálnym alebo mýtickým a nemusíme mať jasne rozlíšené čo je realita a čo nie je. V umení nemusíme všetko jasne a jednoznačne chápať. Ak je človek takémuto vnímaniu otvorený, tak s ním bude umenie týmto spôsobom aj v dnešnej dobe komunikovať a aj ovplyvňovať jeho každodenný život.
V súčasnosti pri niektorých tanečníkoch pozorujem väčšiu otvorenosť k ázijským konceptom. Vnímam, že sú schopní využívať určitú prax s formami bojových umení a energetických cvičení. Dokonca aj koncept meditácie, i keď len v zúženej forme. Pozitívne je aj to, že pri súčasných tanečníkoch a v niektorých súčasných tanečných technikách sa pri technickom rozvoji tanečníka spomína aj práca s energiou a jej prepájanie s fyzickým telom. Nie je to vo veľkom, ale predsa len sa s tým človek môže stretnúť. Pri práci s taoistickými princípmi a formami, ako je čchi-kung a tchaj-ťi čchüan, je takáto práca rozvinutá do omnoho detailnejšieho a komplexnejšieho konceptu a princípov, ktoré sa aplikujú pri cvičeniach a pri kultivácii tela. Zároveň tie isté princípy sa aplikujú aj na psychický a spirituálny rozvoj človeka. To ma už ako „násťročného“ absolútne fascinovalo a už vtedy som vyhľadával využitie takých princípov v tanci a videl ako sa tie princípy, ktoré rozvíjajú tanečnú techniku, dajú úplne prirodzene a samozrejme aplikovať aj do každodenného života. Je to ako so spojenými nádobami – kultivácia na emocionálnej a spirituálnej úrovni pomáha rozvoju v technikách práce s telom, a naopak, kultivácia tela a techník pomáha kultivácii človeka samotného.
Nám západným ľudom je racionálne vedomie prirodzené. Vďaka nemu sme sa ako ľudstvo za posledné storočia posunuli v mnohých oblastiach. Na druhej strane sa tu však pri jednostrannom zameraní na rozvoj racionálneho vedomia objavuje nebezpečenstvo, že ním obmedzíme svoje schopnosti vidieť ďalej či vidieť aj to neviditeľné a vnímať aj to, čo je ťažko opísateľné. Ak rozvíjame len jednostranne racionálne vedomie, tak v jednom momente dôjdeme do slepej uličky. Akoby sme sa začali pozerať na realitu s klapkami na očiach. Myslím si, že je to zásadný problém súčasného západného človeka.
V umení by teda nemal byť problém ísť za hranice reálneho a logicky pochopiteľného. Paradoxne však na Slovensku vnímam, že to problém je. U nás ľudia aj v umení potrebujú zážitku rozumieť, nestačí im ho len zažiť. Potrebujú všetko chápať logicky a presne a zrozumiteľne popísať to, čo na javisku videli. Akoby tu existovalo len to, čo je možné presne popísať a uchopiť do slov a teda tomu rozumieť. Tým sa však, podľa mňa, brzdí a blokuje tá obrovská schopnosť umenia ukazovať aj to neviditeľné a neuchopiteľné.
Potrebný je dialóg
Na záver ešte jen príbeh, ktorý som počas tohto pobytu v Číne zažil a ktorý súvisí s čínskymi znakmi a symbolickým myslením. Vidím v ňom paralelu ako prebieha proces chápania a interpretácie umenia cez symboly. V spomínanom chrámovom komplexe vo Fu-čchüane mal jeden výtvarník ateliér, kde prebiehali aj workshopy. Ukazoval nám svoje práce, medzi ktorými boli aj kaligrafické obrazy. Keďže nevedel po anglicky, náš majster Bing nám jeho výklad k obrazom prekladal do angličtiny. Stáli sme pri jednom kaligrafickom obraze, na ktorom boli namaľované tri kaligrafické znaky umiestnené tradične vertikálne pod sebou. Každý znak z tejto kompozície niečo znamená samostatne, a ako som v úvode naznačil – znaky nemajú jednoslovný preklad, pretože staré čínske znaky fungujú ako symboly. A teda každý znak v sebe zoskupuje nejakú množinu významov a slov, v ktorých dochádza k určitému prieniku. Nie však jednoznačnému. Ale ak sú jednotlivé znaky skomponované spolu, tak spolu ďalej dávajú nejaký nový význam, ktorý je vytvorený na základe kontextu spájania znakov a témy. Majster Bing prežil celý svoj život v Číne, a študoval vo wudangských horách, pozná každý z tých troch znakov, takže všetko by malo byť „z nášho“ pohľadu jasné. No napriek tomu potreboval o tom s tým výtvarníkom možno dve-tri minúty spoločne diskutovať, aby mu on priblížil, čo spojením tých troch symbolov v tejto konkrétnej kompozícii myslel. Nie preto, že by to výtvarník nevyjadril presne, ani nie preto, že by to bolo nezrozumiteľne namaľované. Bolo to preto, že ak pracujeme so symbolmi, ostáva nám len viesť spolu o nich dialóg a hľadať svoje prieniky významov a osobnej skúsenosti. Tým sa vlastne priblížiť k samotnému dielu a významu, ktoré to dielo zachytáva. Alebo sa môžeme na kaligrafiu pozerať len z formálnej stránky ako na kompozíciu čiar zachytávajúcu energiu a určitú estetiku.
Píšem tu o starovekej filozofii – o taoizme, študoval som s majstrom Bingom, ktorý je pokračovateľom 15-tej generácie poznania majstra San Čang-Fenga, teda línie, ktorá je stará 600 rokov. No napriek tomu sa stále vnímam ako človek postmoderný, ktorého fascinuje súčasné umenie. Som súčasný umelec a rád posúvam hranice performálneho umenia. Prítomnosť, minulosť a budúcnosť nevnímam oddelene a celý život hľadám princípy, ktoré tu sú stovky rokov a sú stále živé a dajú sa rozvíjať v mnohých sférach nášho života.
Som nesmierne rád, že som mohol túto študijnú cestu absolvovať. Nachádzam sa v období, kedy potrebujem „nakopnúť“ a dostať podnety pre moju ďalšiu životnú i profesionálnu etapu, a aj táto cesta do Číny má na mojej ceste nezameniteľnú úlohu. Verím, že jej plody budem vedieť zúročiť.
Túto študijnú cestu bolo pre mňa možné uskutočniť vďaka podpore FPU cez program Medzinárodné mobility.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
