Rozhovor s Vladimírom Andom
Text_Zuna Vesan_2012
Vladimír Ando – jeho meno pozná snáď každý, kto sa v našich československých končinách zaujíma o čínsku medicínu, shiatsu, qigong alebo čínsku filozofiu vôbec. Je, okrem iného, autorom päťzväzkového diela Klasická čínska medicína, ktoré je svojim obsahom i rozsahom u nás ojedinelé a pre mnohých študentov je alfou a omegou, a teda „povinnou výbavou knižnice“. Zhovárali sme sa s ním o okolnostiach, ktoré sprevádzali tvorbu tohto diela, o taoistickej filozofii, ktorá je súčasťou jeho života a o plánoch do budúcnosti.
Zuna: Bola vo vašom živote nejaká osudová pohnútka, ktorá vás naviedla na čínsku filozofiu?
Vladimír: Na nejakú výraznú osudovú pohnútku si nepamätám a povedal by som, že ani žiadna nebola. Skôr to prišlo tak pozvoľna. Už od mladosti som sa zaujímal napríklad o jogu či východné učenia vôbec, lebo sa mi zdalo, že sa zrozumiteľnejšie vyjadrujú k „filozofickým“ otázkam nášho života než prekomplikované západné rozumovanie, ktoré mi niekedy pripadá skôr ako sebestredné cvičenie a predvádzanie nášho intelektu. Navyše poskytovali i praktické návody, lebo omnoho viac dbajú na všestranné prepojenie ducha a tela. A že to je naozaj podstatné, zisťujú čím ďalej viac aj západné vedy, typicky napríklad medicína. Keď som neskôr začal študovať čínštinu, dostal som sa vďaka jazyku k ďalším zdrojom, takže to vlastne bolo viac-menej plynulé nadviazanie na predošlé záujmy.
Zuna: Čím vás čínska filozofia najviac oslovuje?
Vladimír: Najviac ma oslovila taoistická filozofia a to asi preto, že dokáže, aspoň pre mňa, tak zrozumiteľne, zdanlivo jednoducho, ale pritom verne vystihnúť relatívnosť tohto nášho sveta, relatívnosť všetkého, vrátane nášho života. Pritom by sme túto relatívnosť vlastne najradšej nevideli, alebo sa z nej chceli nejakým spôsobom vyvliecť. Veď každý by si chcel podržať, čo má rád, a chcel by sa vyhnúť všetkému, čo rád nemá, a to pokiaľ možno trvalo. Lenže jinjangové zákony sa o naše chcenie pramálo starajú, a práve to nám taoizmus výstižne a nesentimentálne pripomína. K tomu navyše poskytuje aj cestu, ako sa „vyvliecť“ z oných zákonov relativity. Tá je však hrboľatá a len málokto po nej dokráča k cieľu. Sám ale taoistom nie som, na to nemám dostatočné predpoklady, nedokážem len tak s primeranou taoistickou odťažitosťou a ľahkosťou kráčať životom a nestranne pozorovať, čože sa to v ňom odohráva.
Zuna: Čo je to za cestu „vyvliekania sa zo zákonov relativity“?
Vladimír: To by bolo na debatu dosť špekulatívnej povahy. Veľmi stručne povedané – cieľom taoistov je duchovný návrat do prvotnej prázdnoty, pretože jedine tú považujú za večnú a nemennú, na rozdiel od premenlivého relatívneho sveta. Nemenná je práve preto, že je prázdna, čiže sa nemá čo, prečo a ako meniť. Aby s ňou mohol taoistov duch splynúť, musí sa úplne prečíriť, vyprázdniť, vlastne sa celý človek musí celkom odosobniť, postupne opustiť všetky väzby na svet a potom i na seba samého. K tomu mu majú pomáhať rôzne praktiky, cvičenia, meditácie atď. Asi je jasné, že je to dosť krušná cesta.
Zuna: Aké predpoklady musí podľa vás mať taoista?
Vladimír: Nekonečné odhodlanie spojené s nekonečnou vytrvalosťou. A určite i nejakú danosť pre tento spôsob života. „Normálny“ človek by si ho nikdy dobrovoľne nevybral.
Zuna: A čo podľa vás môže taoizmus dať modernému človeku?
Vladimír: Asi to isté, čo človeku „nemodernému“, čiže minulým generáciám, odkedy vôbec táto náuka existuje. Taoizmus nie je masové ani spoločenské učenie, odjakživa bol cestou jedincov, ktorí cítili nutkanie nejakou podobnou cestou kráčať. Týmto môže poskytnúť návod. Nie je viazaný na dobu ani spoločenské zriadenie, v tomto zmysle je to naozaj nadčasová náuka. Na druhej strane si ho neviem predstaviť, práve pre jeho charakter v kontraste s povahou človeka všeobecne, ako nejakú prevažujúcu tendenciu. Teraz sa stal trochu módou na Západe, ale väčšinou povedal by som v takej podobe, že z neho ostalo iba meno, šupka, obsah je iný, pokiaľ vôbec nejaký.
Zuna: Čo považujete za šupku a čo za vnútro, hovoriac o taoizme a jeho boome na západe?
Vladimír: Obsah sme už spomenuli, no a šupka je to ostatné.
Zuna: Ste zamestnaný v orientálnom ústave. Do akej miery je táto inštitúcia otvorená vašim vlastným tvorivým nápadom?
Vladimír: Orientálny ústav je jedným zo spoločenskovedných ústavov Akadémie vied. Po roku 1989 sa aj tu konečne otvorili podmienky pre slobodné bádanie, čiže každý výskumný pracovník sa môže rozhodnúť, čomu sa vo svojej práci bude venovať. Orientalistika, a v rámci nej konkrétne odbory, napr. sinológia, arabistika, japanológia atď., predstavujú len akúsi základňu, východisko pre poznávanie kultúr ázijských civilizácií. V rámci nich si ale ešte každý musí, čo je pri dnešnej záplave informácií nevyhnutné, vybrať užšiu špecializáciu, ktorou sa chce zaoberať – napr. dejiny, jazyk, náboženstvá, filozofiu atď. skúmaných regiónov. Jedine vďaka tejto slobodnej atmosfére v ústave som mohol aj ja vykonať prácu, ktorú som doteraz urobil, za čo som vďačný. V poslednej dobe sa však žiaľ ukazuje, že kolektivistické tendencie uvažovania zo strany vyšších orgánov sú u nás zrejme nesmrteľné a zase ožívajú snahy zhora určovať, ako má tá sloboda vyzerať. Z čoho vyplýva, že veľa energie, ktorá by mala byť vynaložená na prácu, sa vymrháva a ešte asi bude mrhať na zaistenie podmienok pre slobodné bádanie, ktoré by pritom mali byť dnes už samozrejmé.
Zuna: Prečo ste sa pustili do „medicínskych otázok“?
Vladimír: Medicínske otázky na počiatku mojej práce vlastne vôbec nestáli. Zaujímalo ma staročínske učenie o čchi, jin-jangu atď., ale keď som sa dostal ku knihám v čínštine o čínskej medicíne, s prekvapením som zistil, že najpodrobnejšie a najkonkrétnejšie výklady sa nachádzajú práve v týchto, a nie vo filozofických dielach. V tých človek nájde väčšinou len abstraktné úvahy dosť všeobecnej povahy. Takže takto som sa dostal k „medicíne“.
Zuna: Ako a ako dlho ste písali pentalógiu Klasická čínska medicína?
Vladimír: Do témy teoretických učení čínskej medicíny som sa pustil dávno predtým, než začala samotná práca na pentalógii. Už počas štúdií ma tieto otázky zaujímali, zháňal som si dostupnú literatúru. Vtedy však kníh o čínskom lekárstve bolo u nás len zopár a informácie v nich boli značne sporadické a nekompletné, navyše preberané z nepôvodnej literatúry, čiže veľmi často skreslené. Ale ani vo svete to ešte nebolo príliš inak. Ohromným impulzom sa pre mňa stal prvý pobyt v Číne v roku 1985-1986. Keď som po prvý raz vošiel do kníhkupectva s odbornou literatúrou, len som zostal stáť s otvorenými ústami nad tými záľahami titulov s čínskou medicínou. Vtedy som pochopil, ako málo ešte o nej vieme, vlastne skoro nič. A hneď mi bolo jasné, čomu budem venovať svoj ročný pobyt. Na univerzite som bol síce zapísaný na kurzy čínskej filozofie, ale tam som si viacmenej len dochádzal pre „čiarky“ a prakticky som všetok čas venoval samoštúdiu textov čínskeho lekárstva. Nakúpil som si hory kníh, ktoré mi neskôr poslúžili pri písaní práce. Zbierku som postupne dopĺňal a rozširoval aj pri ďalších pobytoch v Číne. Po návrate zo stáže som si čínsku medicínu najprv robil len ako koníčka, pretože za bývalého režimu sloboda bádania, prinajmenšom v spoločenských vedách, neexistovala. Keď došlo v 1989-om ku zmene, nebolo mi treba dlho rozmýšľať, čomu sa budem venovať – len som siahol do knižnice a pustil sa do roboty. Ale priznám sa, že moja počiatočná predstava o jej rozsahu bola trochu naivná. Myslel som si totiž, že na popísanie celého teoretického systému čínskej medicíny mi bude stačiť rozsah tak 400 stránok, čiže jedna kniha, a zo 3–4 roky práce. Jediné, čo som trafil, bolo, že za zhruba 4 roky som mal hotových naozaj okolo 400 stránok. Lenže sa ukázalo, že pri podrobnosti, s akou som tému spracúval, a od ktorej som rozhodne nehodlal ustúpiť, to predstavovalo len asi štvrtinu práce, ktorú bude treba vykonať. Takže sa nakoniec písanie pretiahlo na vyše desať rokov a rozsah na 1600 stránok. Preto som tiež prácu rozdelil do piatich zväzkov, i keď je to jedno dielo.
Zuna: Ktoré z kníh, z tých pôvodných prameňov, z ktorých ste čerpali, považujete za najdôležitejšie?
Vladimír: Je ich veľa, potrebné sú pre mňa všetky, ktoré môžem využiť k práci. Najužitočnejšie ale určite budú komentované vydania textov. Bez komentárov sú totiž diela písané v klasickej čínštine skoro nezrozumiteľné. Ale to nie je v čínskom písomníctve žiadna novinka. Vysvetľujúce komentáre k starým dielam sa písali už dávno pred naším letopočtom, pretože ani vtedajší učenci si už neboli často istí, aký je presný zmysel textov, čo im predkovia zanechali. Problém trochu je, že niekedy bývajú aj samotné komentáre dosť nezrozumiteľné, resp. rôzne komentáre interpretujú tie isté pasáže textu rôznym spôsobom. Takže čím viac komentárov a vysvetlení, tým lepšie, aby sa dalo dopracovať k čo najpresnejšiemu výkladu.
Zuna: Súviselo vydanie piatich zväzkov diela s piatimi prvkami?
Vladimír: Nie, počet s nimi priamo nesúvisí, rozdelenie na zväzky vyplynulo proste z nadmerného rozsahu práce a dĺžky doby, po ktorú som ju písal. Ťažko by som mohol vykazovať v zamestnaní, že pracujem na diele, a neukázať pritom desať rokov žiadny hmatateľný výsledok. Ale určitá dodatočná spojitosť s prvkami predsa len je. Keď som totiž už videl pri dokončovaní druhého dielu, že ich budem celkovo potrebovať päť, navrhol som vydavateľovi, aby obálky jednotlivých dielov farebne ladili podľa piatich elementov. Poradím, v akom idú za sebou, som sa inšpiroval u staročínskeho filozofa Cou Jena z 3. storočia pred n. l., z konca obdobia dynastie Čou, ktorý pomocou vzťahov medzi elementmi vysvetľoval striedanie sa dynastií na tróne. Podľa neho v starých časoch vládol praotec Žltý cisár pod znamením prvku zem, ku ktorému patrí žltá farba. Ďalšia dynastia Sia mala v znamení drevo, t. j. zelenomodrú farbu, lebo drevo prekonáva zem. Vystriedala ju dynastia Šang, keďže jej prvkom bol kov, ktorý prekonáva drevo; jeho farba je biela. Šangov zvrhla dynastia Čou, lebo vládla pod znamením ohňa, ktorý poráža kov. Oheň je červený. Nasledujúca dynastia mala podľa Coua vládnuť v znamení vody, pretože tá prekonáva oheň. Vode sa prisudzuje čierna farba. V tomto poradí sú teda zoradené i farby obálok. Prvý diel by pravdaže mal byť viac žltý, lenže keď vychádzal, ešte som netušil, že vznikne možnosť využiť túto farebnú analógiu.
Zuna: Najnovšia „bomba“ je vaša kniha o čínskej farmakológii. Aké cestičky viedli k nej?
Vladimír: Keď sa práca na pentalógii o teoretických základoch chýlila ku koncu, premýšľal som, spracovanie ktorej témy by bolo pre ďalšie bližšie a dôkladné poznanie čínskej medicíny najviac potrebné a vhodné. Logicky mi z toho vyšla práve farmakológia, pretože tá je najrozsiahlejšou a najprepracovanejšou metódou čínskeho lekárstva. A v histórii i najpoužívanejšou, aj keď na Západe čínsku medicínu symbolizuje skôr akupunktúra. Práca na nej mi zabrala skoro päť rokov a bola naozaj veľmi intenzívna – veď rozsah publikácie je dvakrát väčší ako boli základy teórie, pritom som ju musel dokončiť za polovičnú dobu. Tlačil ma totiž časový limit, keďže som na prácu získal grant. Prístup bol rovnaký ako u teoretických základov, to znamená, že som čerpal výhradne z čínskych originálnych prameňov a snažil som sa systém objasniť z neho samého, aby čitateľ dostal k dispozícii pôvodné a čo najmenej skreslené informácie. Prípadné porovnávanie oboch systémov, čínskeho a západného, už nie je práca pre mňa, ani na ňu nemám kvalifikáciu. Tá čaká na odborníkov, ktorí budú vzdelaní súčasne v západnej i čínskej medicíne, a navyše budú ovládať čínštinu, aby mohli pracovať s pôvodnými prameňmi.
Zuna: Ste autorom aj Encyklopédie taoizmu, ktorá sa tu nedávno objavila. Stíhate toho teda dosť.
Vladimír: V tomto projekte som „nevinne“ – dostal som ponuku od vydavateľa, ktorý vydal sériu podobných encyklopédií o rôznych duchovných učeniach. Sám som konkrétne túto prácu v pláne nemal, aj keď je pravda, že už dlhšiu dobu živím myšlienku na spracovanie publikácie s taoistickou tématikou. Uvidím, či budú možnosti a čas.
Zuna: Venujete sa okrem písania kníh aj iným činnostiam týkajúcim sa čínskej medicíny?
Vladimír: Už vyše dvadsať rokov spolupracujem s Čs. sinobiologickou spoločnosťou, ktorá uskutočňuje výuku čínskej medicíny pre záujemcov z Čiech a Slovenska. Z toho posledných asi 12 rokov spočíva spolupráca hlavne v prekladaní na seminároch čínskych profesorov, ktorí tu prednášajú jednotlivé disciplíny čínskej medicíny a sprostredkúvajú tak priame vedomosti. Vlastne ma ale do tejto práce „natisla“ pani dr. Bendová, riaditeľka 1. školy TČM, ktorá ma presvedčila, že to pôjde. Ja totiž pracujem primárne s čínskymi textami, nie som tlmočník, a čínština naozaj nie je jednoduchý jazyk na tlmočenie. Boli to poriadne nervy, posadiť sa proti sto ľuďom a začať tlmočiť. Veď aj trvalo pekne dlho, než sa mi zacelila diera v žalúdku – takže, aspoň spočiatku, mne teda čínska medicína na zdraví veľmi nepridala, keby som trochu preháňal. Ale myslím si, že nakoniec táto spolupráca priniesla a prináša dosť úžitku pre veľa ľudí, takže to za ten stres stálo.
Zuna: Ste Slovák, no žijete v Prahe. Ako to?
Vladimír: Dostal som sa sem spôsobom typickým pre minulú dobu. Musel som na povinnú vojenskú službu a počas nej som bol prevelený do Prahy. Po skončení vojenčiny som akosi cítil potrebu sa postaviť na vlastné nohy, tak som tu zostal, reku načas. Potom som sa ale dostal na univerzitu, po nej prišla práca, rodina, ako to už chodí. No a po 92-om, keď si „politici“ rozpolili republiku, som sa sčista-jasna ocitol v „zahraničí“, bez toho, žeby som sa bol čo len o centimeter niekam pohol. Odvtedy som vlastne aj ja tak voľajako rozpolený. Žijem v Čechách, kde však naďalej rozprávam po slovensky, takže pre Čechov som zahraničný, pre Slovákov zo Slovenska som ale takisto zahraničný, lebo žijem v Čechách. V sebe stále najviac cítim príslušnosť k Československu, v ktorom som sa narodil, aj keď už neexistuje. Viem, že je to dnes nemoderný názor, ale ja už ťažko budem moderný.
Zuna: Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Vladimír: Mám samozrejme predstavy, čo by ešte bolo treba a stálo za to urobiť, aj keď viete, ako je to s plánmi – človek mieni a pánboh, a neraz kadekto iný, mení. V doterajšej práci som sa sústreďoval na vysvetlenie všetkých koncepcií a teórií, ktorým je potrebné rozumieť, aby človek vôbec pochopil systém čínskej medicíny. Aj keď je tento výklad založený na pôvodných čínskych prácach, predsa len som iba sprostredkovateľ, interpretátor. Odteraz by som preto rád, ak pôjde všetko dobre, dal čitateľom možnosť, aby sa s duchom starej čínskej medicíny zoznámili bezprostredne, z jej vlastných diel. Čiže chcel by som urobiť preklady aspoň niektorých základných klasických diel čínskej medicíny, doplnené o vysvetľujúce komentáre, bez ktorých nie sú tie texty často zrozumiteľné.
Zuna: Tak to sa určite máme na čo tešiť! Želáme veľa síl a zdaru.
V skrátenej verzii uverejnené v časopise Vitalita 5/2012