Text_ Zuna Vesan_2009
Najstaršia veštiareň v Grécku, zasvätená Veľkej matke Zeme, mora a nebies, sa nazývala Delfy, z gréckeho delphos, čo znamená „lono“.
Barbara Walkerová, Ženská encyklopédia mýtov a tajomstiev
Žena bola prvým náboženstvom človeka. Prvým božstvom bola Bohyňa – Matka. Bez nej by život na Zemi nebol možný a viera v ňu bola všeobecne rozšíreným kultom. Dôkazom toho sú nespočetné obrazy paleolitických i neolitických žien. Na možné pochybnosti a otázky, prečo to tak bolo, je jednoduchá odpoveď. Každý predsa pochádzame „ z brucha svojej matky“.
Aj naša matka vyšla z brucha svojej matky, jej matka tak isto…, a tak sa týmto kolobehom dostávame na akýsi úplný začiatok, kde sa stretneme tvárou v tvár s prvou matkou, pramatkou, matkou všetkých ľudí a jej obrovským potenciálom tvorby. Je teda logické považovať ju za Bohyňu. Pre ženu táto Bohyňa symbolizuje jej najhlbšiu bytosť, oslobodzujúcu, vyživujúcu a blahodarnú silu. V symbolickom chápaní je telo ženy utvorené ako vesmír, je jeho rytmom pretkané. Vesmír utvára telo ženy, a žena je nám sprostredkovateľkou jeho zákonov. Podstatu ženského princípu vyjadruje jej menštruačný cyklus, napojenie sa na jeden s vesmírnych objektov – Lunu, ktorý je symbolom jej vzťahu k Zemi, k našej Matke, k našej Bohyni.
Tajomstvo ženy sa neobmedzuje len na jej pohlavie, presakuje celou jej bytosťou a zdá sa, že hlavne do jej psychiky. Bohyňa neobmedzuje ženu, aby bola len telom, ale prebúdza jej dušu a emócie. Cez bohyňu môže žena poznať silu svojho hnevu a agresivity, rovnako ako aj bezmedznej lásky. Žena je intuitívna, pretože je citlivá a naladená na kozmické rytmy. I keď o tom moderná žena možno nevie, vo svojej podstate pozná tajomstvo vesmíru, tajomstvo života, i tajomstvo zdravia. V podvedomí pozná silu liečivých bylín, či poriadku plodnosti všetkého naokolo. Práve žena sa v archaických národoch starala o poľnohospodárstvo, verilo sa, že jej oplodňujúca sila pôsobí aj na úrodnosť Zeme.
Brucho ženy
Predpokladám, že každý z nás si vie predstaviť nejakú prehistorickú sošku bohyne plodnosti, bruchatú a prsnatú ženu, poriadne ukotvenú k zemi. Možno jej niektoré stelesnenia pôsobia až ako karikatúry, ale ako inak sa dala v tom období stelesniť tá nevyčerpateľná plodnosť ako veľkým bruchom a objemnými prsiami? Bruchom, z ktorého vzišli všetky tie deti? A tak isto aj jej schopnosť uživiť všetko jej potomstvo je možné znázorniť len obrovskými prsiami dotýkajúcimi sa toho brucha. Tu namiesto estetiky vládne hlboká symbolika, ktorej treba rozumieť.
Na tuto primárnu skúsenosť a predstavu nadväzuje kult Matky Zeme, ako jednoznačného ženského princípu, napríklad v niektorých náboženstvách domorodých indiánov severnej či južnej Ameriky. I napriek potupe, ktorou domorodý americký ľud za posledné storočia prešiel, má jeho podstatná skupina i dnes dostatok sily a chuti hovoriť o raji na Zemi a žiť v ňom plný radosti a vnútornej hĺbky. Má dostatok sily šíriť toto vedomie aj medzi ľuďmi civilizovaných spoločností dnešnej Ameriky, či Európy. Starešinovia a šamani kmeňov Hopi či Lakotov cestujú po svete, vedú workshopy, prednášky, liečia ľudí, ktorí ochoreli následkom nástrah modernej civilizácie. Odkiaľ sa v nich tá sila berie? Práve v nezabúdaní uctievania bohyne Matky Zeme, ženského princípu. Je pre nich posvätná, rovnako ako Veľký duch, mužský princíp. Vravia, že žijú v raji. Veď čo viac by mohli chcieť ako žiť v harmónii s Ňou? A túto vnútornú oslavu, oslavujú spevom a tancom.
Každá starobylá kultúra obsahuje tento kult. Bola to tá archaická bohyňa, prvopočiatočné božstvo, patrónka lovcov doby kamennej a prvá rozsievačka zrna, pre uctievanie ktorej sa k jej obrazu vytvárali umelecké diela. Ona dávala podnet k hudbe, poézii, k tancu.
Tanec v bruchu ženy
Sila, ktorá vytvára vajíčko, je najväčšou tvorivou silou. Práve vo vlhkosti a temnote ženského lona sa vynárajú prvopočiatočné kozmické sily, či už je vajíčko oplodnené alebo nie. Ak pochopíme, čo naozaj pôsobí v maternici, pochopíme tajomstvo vesmíru. Ženské lono je malou „maketkou“ vesmíru, so všetkými tvoriacimi silami, s jeho tancom tvorenia. Ako inak by sme mohli nazvať rôzne vesmírne cykly a pochody ako tvorivým tancom? Špirálovité chorovody galaxií, rýchle prebehy komét, výbuchy supernov, hry príťažlivosti, dostredivé tance čiernych dier… Takýto vesmír môžeme pozorovať aj v ženskom tele, od erupcií vajíčok, cez špirálovité energetické toky vaječníkov, až po temnotu samotnej maternice, v obrovským potenciálom svetla – nového života. Mikrokozmos v makrokozme ďalšieho makrokozmu.
Ženské vnútro neustále tancuje. Telo tehotnej ženy, navyše tancuje tancom tvorby novej ľudskej bytosti. Vajíčko vytvára žena, nie nejaký mechanizmus. Niekde v nej spí zvinutá skúsenosť všetkých minulých generácií, prenos pre život celého ľudstva. Tento úžasný tvorivý dynamizmus oživuje atómy a galaxie vesmíru, no necháva vzklíčiť aj obilie, rozmnožuje baktérie, žije prítomný v každom okamihu v každej žene, a nielen behom tehotenstva.
Tento tanec bol kedysi vnímaný ako prirodzená súčasť života, či už podvedome alebo aj priamo vedome. Žena tancovala, keď chcela otehotnieť, jej blízki tancovali, keď porodila dieťa. Ľudia kolektívne tancovali, keď prosili matku Zem, aby zarodila. Pri tanci dosahuje človek posvätnosti. Existujú mnohé uchované stopy po tanečníkoch z prehistórie, ktorí do zeme svojim tancom pri takýchto príležitostiach búšili nohami. Prví neolitickí poľnohospodári všade na svete tancovali blízko polí behom siatia alebo zberu úrody. Verili, že tým podporia úrodnosť Zeme prebudením ľudskej sexuálnej sily.
Dom v dome
Obilná sýpka plná životodárneho obilia, to je ženská maternica. Je akýmsi vnútorným domom vo vlastnom dome ženy. Ženina výnimočnosť spočíva v jej dvojdomosti, čím sa výrazne odlišuje od muža. Maternica je, idúc ruka v ruke so ženským princípom ako takým, extrémne prispôsobivý orgán s vynikajúcou pevnosťou a silou. Je zo všetkých orgánov najviac schopný zväčšiť svoju veľkosť, neuberajúc si pri tom na vlastnej sile. Tento dom pre nové dieťa rastie v žene až dovtedy, kým nový tvor nepotrebuje jej vnútornú ochranu a živiny, a je schopný žiť mimo tela.
Maternica je sval ležiaci v panvy, dutý svalový orgán veľkosti a tvaru hrušky, ktorý váži cca 60 g. Je, okrem iných úponov, silnými väzmi upevnená na vertikálnu oporu tela – chrbticu. Tým tento orgán od prvého momentu tvorby novej ľudskej bytosti, učí byť v spojení s touto životne dôležitou oporou. U netehotnej ženy leží maternica takmer vodorovne, behom tehotenstva sa jej poloha mení do takmer zvislej, dosahuje dĺžku až 30 cm a hmotnosť až 1 kg (samotná svalovina bez dieťaťa). Pri raste dieťaťa mu poskytuje prenos všetkých živín, ktoré dieťa potrebuje, poskytuje mu teplo, istotu, lásku. Je zároveň schopná značnej a predĺženej námahy počas vypudzovania plodu počas pôrodu. Toľko potenciálu driemajúceho v tejto malej hruštičke. Maternicu si môžeme predstaviť ako dom v dome, alebo ako pôdu, či už symbolickú alebo biologickú, v ktorej sa časom uhniezdia a vyrastú plodné semienka z vaječníkov. Alebo ako jaskyňu v útrobách zeme, poskytujúcej ochranu a domov.
Keď žena nie je tehotná, maternica zaberá relatívne malé miesto v panvovej oblasti. Je situovaná uprostred panvovej dutiny, priehlbiny medzi mechúrom a rektom. Takmer akoby nebola. Jej potenciál je však ohromný a to by sme si mali všetky uvedomiť. Žiť vo vnútornej symbióze s týmto domom, dómom, chrámom. V tradičnej čínskej medicíne je maternica nazývaná aj pojmom „Zigong“, čo znamená chrám dieťaťa. Nezávisle od toho, či dieťa obsahuje alebo nie.
Maternici sa zriedkakedy venovala pozornosť mimo spojitosti s tehotenstvom, čo je skutočnosť, ktorá odráža základnú kultúrnu predpojatosť našej spoločnosti. Na maternicu sa pozerá ako na miesto zrodu ďalšieho človeka, a je teda oceňovaná vtedy, keď plní túto funkciu. V prípadoch, že už žena splnila svoje materské poslanie, a keď sa rozhodne nemať deti, moderná medicína je toho názoru, že maternica nemá sama o sebe zvláštnu hodnotu. To je hlboký omyl. Ženám sa tým vštepuje, že majú cenu len vtedy, keď sú matky, čo je hlboký omyl dvojnásobne. Americká gynekologička Chriastiane Northrupová píše vo svojej knihe Žena, telo a duše, zameranej na psychické aspekty ženských problémov, toto: „ Podceňovanie maternice zo strany lekárov i verejnosti prispieva k tomu, že po cisárskom reze je hysterektómia (chirurgické odňatie maternice) druhým najčastejším chirurgickým zákrokom v USA. Počet prípadov hysterektómie sa v USA zvyšuje tak rýchlo, že o niekoľko rokov nebude mať 50 percent žien vo veku šesťdesiat päť rokov maternicu.“ A pritom sa vôbec nepripúšťa vzťah maternice k psychike ženy, jej vzťah k tvorivosti ako takej. Citujem ďalej: „Maternica má z hľadiska energie súvislosť s ženiným najvnútornejším zmyslom pre seba samú a vlastný vnútorný svet. V snoch je symbolizovaná vlastnou osobou a osobami, ktoré by žena rada zrodila. Zdravotný stav maternice odráža skutočný emocionálny stav ženy a jej vieru v seba samú. Zdravie maternice je ohrozené, pokiaľ si žena dostatočne neverí alebo je nadmierne sebakritická. Zdravie vnútorných pohlavných orgánov ženy závisí na tom, či sa žena cíti schopná, kompetentná a či vie naplno rozvíjať svoju kreativitu. Musí sama seba dobre hodnotiť a mať dobré vzťahy s ľuďmi, ktorí ju obklopujú. Naopak vzťahy, ktoré sú pre ňu stresujúce a obmedzujúce, môžu tieto orgány negatívne ovplyvniť.“
Spiace ženstvo
Žijeme v spoločnosti, kde výchova systematicky pestuje mužské hodnoty nielen u muža, ale aj u ženy. Naše patriarchálne myslenie vytvorilo technokratickú civilizáciu bez duše, ideálu a skutočnej lásky. To, v čom žijeme dnes, je výsledkom dlhodobého „plienenia“ ženského rodu, zo strachu pred silou ženy a ženským princípom. Domorodé kmene žili (niektoré dodnes žijú ukryté v štedrej vegetácií pralesov) v súlade v prírodou, neničili ju, mali k nej posvätný vzťah ako k matke, k bohyni. Tieto spoločenstvá fungovali na princípoch matriarchátu, ktorý nevnucoval vlastné pravdy, oslavoval život taký, aký je.
Bohyňa matka neriadi svet, ona je svetom. Prejavuje sa v každom z nás, každý ju môže poznať v jej veľkej rozmanitosti svojho vnútra. Nie sú tajomstvom násilné praktiky na zahladenie „pohanstva“ plného božstiev, vrátane bohýň. Obrady plné tanca na vzývanie sily prírody, na privolanie životodárneho dažďa, na plodnosť pôdy, pri ktorých ľudstvo prosilo prírodu o plody, boli chápané ako cesty rúhania a spájania sa s diablom. A následne odstraňované násilím, ohňom a krvou. Dnes to už nezažívame takto intenzívne na vlastnej koži, dnes nás už neupália za to, že zbierame byliny, liečime prostredníctvom reiki, krištáľov, tanca, či energiou na diaľku, alebo tancujeme pred nejakou sochou. Avšak i dnes je tým kvalita nášho života výrazne obmedzená. Nemôžme rodiť v podmienkach aké sú pre telo ženy prirodzené a v akých by sme tým pádom chceli, nerozumieme svojim partnerom a často s nimi vedieme skrytý boj, svoje zdravie sme zverili výhradne do rúk lekárov, tanec je v mnohých spoločenstvách považovaný za takmer „úchylku“ zženštelého ducha človeka, určité názory na postavenie sexu v živote človeka kvalitu života obmedzujú, atď. Ľudstvo stratilo zmysel pre ženský princíp, stratilo ženu. Prinajmenšom ju dôkladne uspalo.
Patriarchálna logika vedie k poníženiu ženy, k jej zatlačeniu „do kuchyne“ a dáva jej jediný cieľ slúžiť svojmu mužovi a zachovávať rod. Žena preto dnes spí a nemôže sa naplno prejaviť. Prejavuje sa buď ako nadmerne emancipovaná žena, búriaca sa proti mužskému tlaku, no pritom kráčajúca tou istou cestou – cestou uvažovania tzv. patriarchálneho systému. Alebo sa prejavuje ako obraz mužových skreslených predstáv o nej – Žena ako matka, poslušná a zároveň reprezentujúca manželka, žena ako prázdny sex symbol, ako reklamné lákadlo na čokoľvek, dajme tomu aj na obkladačky do kúpeľne. Tak sa nakoniec často stáva, že žena, ktorá má do podvedomia vsiaknutú predstavu napasovať do predstavy muža o nej, je úplne nezmyselne ochotná nechať si implantovať do svojho vlastného tela umelé hmoty. Nie je schopná zamyslieť sa nad svojim vlastným telom a vnútrom, ale veriť lekárovi (poväčšine mužovi), čoho výsledkom je to, že bez rozmyslu pravidelne prijíma chemické hormóny. Za najsymbolickejší považujem stav, kedy ženy, z „poverenia“ nášho systému „ochrany zdravia“, takmer ako na bežiacom páse prichádzajú o svoje bytostne dôležité orgány – maternice.
Muž je ženiným dôležitým doplnením. Ani bez neho by život nebol možný, bez jeho energie by žena nebola ženou. Odsudzujem však preferovanie myslenia, ktoré pochádza z ľavej mozgovej hemisféry, potláčajúc tu pravú, a v ktorom v drvivej väčšine žijeme. Myslenia nadmieru racionálneho, ktoré má pramálo spoločné s prírodou, ktoré splnomocňuje náš svet k zotročovaniu a plieneniu zdrojov našej planéty, či k degradácii ženy. Výsledkom je znečistenie a hromadná deštrukcia (ekologická, ale aj duchovná), ktorá ohrozuje samotné ľudstvo.
Sila Bohyňe, sila tvorby
Je nepochopiteľné, čím je žena schopná prechádzať. Pôrod a výchova dieťaťa zoberie žene päť rokov života. I napriek tomu, že je to krásny a plný úsek života, je to tak. I navzdory intenzite pôrodných bolestí, navzdory mnohým odriekaniam so svojich potrieb, únave a emocionálnemu či fyzickému vyčerpaniu, je väčšina žien ochotná podstúpiť tento stav a jeho „dôsledky“ znova a znova. Ide o akési „kmeňové“ rozhodnutie, rýdzo intuitívnej povahy. Biologický pud je v žene nesmierne silný, pud tvorby, starostlivosti, pud po pocite dvojdomosti vlastného tela.
Našťastie sa svet pomaly mení. Mnoho mužov sa začína zaujímať o ženský princíp v ich vlastných vnútrach, začínajú vnímať svoje partnerky ako skutočne doplňujúce póly ich samotných. Zaujímajú sa o ich vnútorný život a podporujú ich rast. Zúčastňujú sa pôrodov vlastných potomkov, čím sú ženám nesmiernou oporou a zároveň rodine významným stmeľovacím prvkom. Nedevalvujú ženské názory a ich potreby stretávať sa v ženských kruhoch a čerpať energiu od seba navzájom. Rešpektujú silu liečenia prírodnými cestami a vnímajú prírodu ako dar a oporu, ktorú treba chrániť. Sú už aj osvietení pôrodníci, ktorí pôrod vnímajú ako záležitosť ženy a dieťaťa, pri ktorej majú tú česť svojou pomocou asistovať.
A v neposlednom rade sú muži, ktorí cítia silu a oporu v umení, aj v tanci, nech už je akýkoľvek, a zúčastňujú sa tak naplno tanca života.
Uverejnené v časopise Taneční zóna 1/2009
Zdroje inšpirácií:
Žena, telo a duše (Christiane Northrupová)
Tantra (André Van Lysebeth)