English Slovensky

Neomezit a uchovat v lidech co je přirozené.

zhovárala sa Radana Kodetová

Zuna Kozánková - slovenská tanečnice a pedagožka. Toto jméno mám spojené s pohodou, vyrovnaností, s tělem v krásném pohybu, s nespoutaností v názorech nejen na tělo a tanec. A pak se mi vybavují spirály, spirály a zase spirály ... neodmyslitelná součást její výuky tance.

Poprvé  jsem Zunu potkala a "zažila" na svém těle zhruba před 7 lety na tanečních seminářích v Praze, které vedla se svým mužem Milanem. Od té doby se účastním každý rok alespoň některé z akcí, na které je přítomna - ať už seminářů probíhajících stále v Praze či jinde v Čechách, či pobytů na horách spojených s tancem a relaxací v krásné přírodě.

Pro mne osobně její výuka nespočívá v nadrilované technice, ale Zunino učení chápu jako permanentní psychosomatické a sociální vzdělávání, ať už se účastním jediné lekce (byť zaměřené na techniku) či celého semináře. Je to něco, co mě nabíjí a popohání k vývoji nejen v tanci, ale i v běžném životě, který je neodmyslitelný. A to mě na tom baví.

Děkuji za to, že se Zunou mohu promlouvat o otázkách, které nás napadly v souvislosti s její činností zejména v oblasti pedagogické práce.

Zuni, co je pro tebe technika v oblasti tance?

Tak ako sa dieťa učí najprv blabotať písmená, slabiky, slová, potom celé vety, osvojuje si techniku verbálnej komunikácie. Ak by ju neovládalo, nemohol/nemohla by sa z neho stať rečník/čka, spisovateľ/ka, učiteľ/ka, alebo i ktokoľvek iný; i bežný človek, ktorý slová vo svojom živote používa. Každý ovládame určitú techniku vyjadrovania sa, techniku chôdze, techniku stravovania sa, komunikácie ..., inak by sme nemohli vykonávať základné veci, potrebné pre život.

Tanečník, keďže sa vyjadruje pohybom, mal by si osvojiť určitú techniku alebo skôr kultúru svojho pohybového vyjadrovania, aby sa mohol „o niečo oprieť“. Nech je to čokoľvek - baletný, moderný, súčasný, alebo neviem aký pohybový slovník, aj zmes všetkých. Podstatné je, že ho do určitej miery ovláda, aby sa ním mohol zreteľne vyjadrovať. Nezáleží mi na tom, kto akú techniku používa, záleží mi na tom o akú kvalitu tam ide. S tým súvisí aj to, čo svoje osobné do toho premietne. Tanec to nie je len vydrilované telo. To je aj duša, ktorá s ním spolupracuje. V určitom stupni vývoja byť schopný prepnúť na to, aby sa k tým základným veciam na prežitie, v tanci je to ovládanie tela určitou formou, pridal aj istý spirit toho konktrétneho človeka. Technika teda pre mňa nie je cieľom. Je cestou, prostriedkom.   

Kdy jsi se poprvé s taneční technikou setkala a která to byla?

V desiatich rokoch som začala študovať na tanečnom konzervatóriu, takže to bol balet.

Jakými všemi technikami jsi prošla?

Na školách to bola tá klasika – balet, ľudovky, z moderny technika Marthy Graham, José Limona, Merce Cunninghama, Hortona, jazz, i nahliadnutie do sveta súčasných techník. Festival vo Viedni a aktivity mimo školy, kedy sme do Bratislavy pozývali mnohých svetových pedagógov, mi však po niekoľko rokov otvárali obrovské dvere do sveta súčasného tanca, kde som mala možnosť pracovať s osobnými technikami ľudí ako Frey Faust, Ivan Wolfe, David Zambrano, pričuchla som k rôznym „technikám“ improvizácií, kontaktných improvizácií, venovala som sa release tehnike, jóge, aikido, Alexandrovej technike, perkusiám a neviem čomu ešte.

Když se ti nějakou techniku podařilo "zvládnout", měla jsi pocit, že s jejím využitím můžeš v tanci zvládnout cokoli nebo že je tvoje tělo alespoň všestrannější?

Keď som mala 22 rokov a blížilo sa ukončenie štúdia na VŠMU, bola som presvedčená o tom, že technika José Limona, ktorej som sa toho času intenzivne venovala a bola môjmu telu i duši blízka, je to, čo bude predmetom mojej diplomovej práce. A snáď i spôsobu tancovania v budúcnosti. Lenže život je veľmi tvárny a naše šťastie tkvie v schopnosti nezastaviť sa, ísť, objavovať nové veci. Čím ďalej, tým viac som cítila, že tu nemôže byť koniec. Síce s dávkou neistoty a možno aj drzosti (neviem?), ale pustila som sa do výskumu prepájenia „limonovských“ princípov s princípmi release techniky. To som predložila pred komisiu. Ale bol to len začiatok mojej cesty, kedy som pochopila, že nikde nie je koniec, tým pádom treba mať oči otvorené a učiť sa stále novému. Tak ako sa neustále závratnou rýchlosťou rozvíja technika ako taká, myslím tú techiku v živote, čo nám pomáha v domácnosti, spájať sa so svetom a tak ..., rovnako je to aj v tanci. S tým rozdielom, že tu ide o živé telá a duše v nich.

V podobnej situácii som sa ocitla o pár rokov neskôr, keď som sa intenzívne zaoberala prácou Freya Fausta a jeho technikou „Axis Sylabus“. Bolo to niečo ultra súčasné, Freyova filozofia pohybu sa takmer do bodky zhodovala s mojimi skrytými túžbami. Myslela som, že to je to, prečo som sa narodila. O pár rokov neskôr, keď už som v tom bola skutočne dobrá a približovala som sa k cieľu, som začala bytostne cítiť, že hoci tou technikou môžem vyjadriť všetko, lebo som sa v nej cítila dobre, niečo tu so mnou nehrá. Pocítila som, že od určitého momentu som v tej technike prestala byť sama sebou, a keby som v tom pokračovala, tak by som sa v nej navždy stratila. Vtedy som pochopila, že i to, čo si myslíme, že je to najdokonalejšie pre nás, je len dočasným darom, z ktorého sa musíme naučiť všetko, čo sme v tej chvíli schopní, ale potom už treba ísť na vlastnú päsť. Používať slová, aby sme mohli tvoriť vety. Ale vety so svojim vlastným názorom!!!

Můžeš vysvětlit, co je v tvých hodinách podstatou procesu výuky tance?

Snažím sa o to, aby každý, kto so mnou tancuje, chápal, čo robí. Nemyslím chápal mozgom, ale aby jeho telo, všetky jeho bunky, i duša, boli schopné pochopiť, precítiť, napojiť sa na pohyb. S niektorými tanečníkmi mi to ide rýchlešie, iní na to potrebujú viac času. Ale to je v poriadku. Avšak keď niekto robí niečo bez toho, aby aspoň chcel vedieť o tom, čo robí, je to pre mňa, ako podagogičku, veľmi znepokojujúce.

Ďalšou dôležitou vecou je symbióza s vlastným telom. To obnáša teoretické aj praktické vedomosti o tom, čo v tom tele všetko máme, od kostí, kĺbov, šliach, svalov, až po čakry, meridiány a energiu v nich, a ako to môžeme používať a ako to ochrániť pred zranením, alebo príliž rýchlym opotrebením.

Celé by to samozrejme nešlo bez komunikácie. Komunikáciu chápem ako podstatný pilier svojej práce, ale aj života ako takého. Komunikácia s vlastným telom, jeho pocitmi, s okolitým svetom, s pocitmi toho sveta, s priestorom, časom ...

A do veľkej miery mi ide aj o radosť z pohybu, radosť z objavovania nových súvislostí v tele, ktoré sú prirodzene premietané aj do života mimo tanca. Na to všetko používam určité princípy.

Čím zejména zmiňovaný přístup k výuce obohatil či obohacuje tvůj osobní život?

Tanec v tejto forme nie je pre mňa bojom, ale meditáciou. Či som v štúdiu ako pedagogička, alebo som na javisku, tancom meditujem. A tak si splácam dlh za tie neuskutočnené meditácie v lotosovom sede pri sviečke a vonnej tyčinke, na ktoré v kole života niekedy „nemám čas“. Tanec mi otvára brány k veľkej životnej radosti.  Keď ju zažijem v tanci, ľahšie ju udržujem aj v živote. A radosti nikdy nie je dosť. Zároveň ma učí aj úprimnosti, prejavovať sa navonok taká aká skutočne som aj vovnútri. Som presvedčená o tom, že tancom sa nedá klamať, alebo aspoň nie na dlhú dobu. 

Sleduji tvůj profesionální, osobnostní, částečně i osobní vývoj poměrně dlouho. Poslední dobou vidím obrovskou změnu ve způsobu, jak pracuješ. Jsou ve tvém osobním životě události, které způsob práce významně ovlivnily nebo ovlivňují?

Raz mi ktosi povedal, že moje technické tréningy sú ako psychoterapia. Celkom som sa na tom pobavila, pretože rozhodne to pri technike nie je mojim cieľom, i keď uznávam, že isté prvky sa tam nevedome objavujú. Tanec považujem za terapiu a venujem jej pozornosť na iných tanečných hodinách, nie na tých technických. Je to fascinujúce prelínanie sa so životom, kde pracujeme na vlastnom osobnostnom vývoji a každé nové objavy, každé obrovské posuny pri pochopení svojej psychiky, sa odrážajú aj v mojej práci. Nedokážem to oddeliť, ak niečo objavím, čo funguje mimo tanca, tak to prenášam aj na sálu a na javisko. Niekedy to príde aj úplne z inej oblasti, ako je napríklad ekológia. A zistím, že v tanci to funguje tiež, pretože sú tam isté univerzálne zákony. Zaujíma ma psychológia, naše duše, ktorým treba rozumieť a neustále ich očisťovať od rôznych nánosov. Postrehla som, že aj pozitívny vývoj vo vzťahu muža a ženy, ktorí spolu žijú, výrazne ovplyvňuje kvalitu tancovania. V neposlednom rade výchova vlastného dieťaťa je pre mňa školou ako učiť druhých tak, aby sa odomňa naučili čo najviac, ale zároveň aby ostali sami sebou, s vlastným názorom.  

Zaměřuješ svoji pedagogickou činnost pouze na tanečníky profesionály?

Prácu s profesionálmi mám nesmierne rada, pretože ma núti postupovať vpred, nezostať niekde v strede, neuspokojovať sa s fiktívnym dostatkom vlastných vedomostí. Približuje ma k bodu, kam sa touto prácou dá až zájsť, myslím po tej technickej stránke. Musím pohnúť „zadkom“, ale aj mozgom, aby som ich mala čo naučiť. Rada učím aj neprofesionálov, ľudí, ktorí sa profesionálmi chcú stať, ale aj ľudí, ktorí sa tancu venujú len preto, že im tancovanie robí radosť a objavujú v ňom nové súvislosti pre svoj život. Tu je tá práca úplne iná. Nemôžem mať na nich tak vysoké technické nároky, cieľ ani zďaleka nie je ten istý ako s profesionálmi. Tanec je posunutý skôr do roviny objavovania symbiózy seba samého s vlastným telom, prepojenia života mimo tanec so životom v tanci. Tu sa objavujú terapeutické prvky, o ktorých bola reč.

Když jsem tě poprvé poznala, jevily se mi tvoje lekce z počátku hodně technicky zaměřené, někdy pro mne až příliš nabité technickými prvky. Dnes i tvoji technickou hodinu pociťuji jinak. Je tam pro mne určitá nadstavba, něco navíc, co mě čistě technického pocitu zbavuje. Jak přistupuješ k tréningu dnes, co při hodinách k výuce používáš - techniku, systém tvořený využitím principů různých technik, nebo je to něco úplně jiného?

To závisí od toho, čo učím. Pokiaľ je to technický tréning, používam techniku.  Tá má určitú formu, tréning má štruktúru, dynamiku a určitý cieľ. „Moja“ technika však nie je konečná, a o tom to asi bude. Stále sa čiastočne obmieňa, niečo časom prirodzene vypadne z môjho záujmu, aby urobilo miesto novým veciam. Tréningy, ktoré robím dnes, vznikli vďaka otvoreným receptorom, cez ktoré sa kopec zaujímavých vecí dostalo počas života do môjho registra. V žiadnom prípade to nie je guláš. Mám veľmi rada systém. Sú to kamienky, rôzne horniny, minerály, ktoré priebežne padajú do horúceho kotla s lávou mojej bytosti, tam sa tavia, premiešavajú, tvoria nové zliatiny, ponechajúc si však tie podstatné „chemické zložky“  a ja ich už len vyprskávam kade chodím. Je to dlhý proces, venujem sa mu vyše polovice svojho života.

Měla bys nějaké doporučení, jak techniku rozvíjet, aby spolu s tanečníkem, který ji  provozuje, nezakrněla?

Neodvažujem sa mať žiadne svetoborné doporučenia, môžem sa iba podeliť o to, čo som pri svojom štúdiu a práci zažila. Na škole som hlavou, ale ani telom, nedokázala pochopiť prečo mám trénovať pohybové kombinácie, ktoré vznikli pred mnohými rokmi, a prečo ich mám opakovať ako nejaký hlúpy zajko. Tanečník nie je archeológ, ktorý sa zaoberá starými vecami pre múzeum, tanečník sa prebúdza každý deň do nových príležitostí, jeho telo i myseľ žijú; a tak by mal všetky poznatky, čo sa kedysi naučil pretaviť do súčasnosti. Myslím, že v tom to je – ponechať to podstatné, ale nepozabudnúť sa! Nezabudnúť, že život je zmena! Asi pred 15 rokmi, kedy som dosť vnútorne bojovala s technikou Marthy Graham, som zažila „grahamovský“ tréning v úplne iných súvislostiach. Žiadne nudné „sixteen bounces“, podstatné  princípy tejto techniky boli v kombináciách nových pohybov, tréning bol tanečný, živý a tam som si začala uvedomovať, že veci majú žiť.

Mohla bys nyní blíže pohovořit o svojí technice, kterou při výuce tance používáš?

Je veľa princípov, ktoré považujem za dôležité, a ktorým sa venujem. Všetky sa nedajú obsiahnuť v jednom technickom tréningu. Myslím si zároveň, že nie všetky podstatné veci pre tanečníka sa dajú naučiť technickým tréningom. Preto vyučujem aj improvizácie, kontaktné improvizácie, anatómiu, shiatsu. Všetko má však jednotného menovateľa, a tým je vlastné telo a jeho schopnosť prirodzene sa vyjadrovať. Považujem za dôležité, aby si každý, kto so svojim telom pracuje na mojich hodinách, ale aj mimo nich, bol vedomý svojho tela a vedel ho správne používať. Preto kladiem nesmierny dôraz na hodiny body awareness, uvedomovacie hodiny, kde študentom odovzdávam anatomické poznatky. Keď tanečník vie, čo kde má, ako s tým môže správne pracovať, objaví nádhernú symbiózu s telom a množstvo nových možností pohybu. Aby sa to študent dozvedel, používame na to slová, obrázky, skúšame to a diskutujeme o tom. V tejto fáze je to mentálna práca. Ale v momente, keď to pretransformujeme do tela, ide len a len o telo. A tu sa dostávam k ďaľšej veci, na ktorej mi veľmi záleží. Chcem, aby tanečníci, vo chvíľach keď tancujú, používali telo, nie mozog. Keď je tam mozog, nemôže prísť spontaneita a nemôže sa prejaviť ich duch, duša, bez ktorej tanec nie je tancom. Viem, že telo súvisí s mozgom a nervovou sústavou a všetko, čo sa učíme ide tak povediac cez hlavu. Som však presvedčená aj o tom, že ľudské telo má okrem mozgu aj iný riadiaci systém. A ten je ukrytý v tele samotnom a vo všetkom, čo s ním súvisí - s energiou, rytmom, dotykovými schopnosťami, akousi schopnosťou naladiť sa na pohyb a nechať sa ním viesť.

Dôraz kladiem na určitú pohybovú logiku, nerada konštruujem pohyb hlavou. Telo má svoju vlastnú logiku, prirodzenosť, plynulosť, ktorá nemá s mozgom nič spoločné a teda učím študentov, ako ju používať. Telo si väčšinou samé nájde cestu ako to správne urobiť. Stane sa to, pokiaľ mu v tom nebránime mozgom a jeho snahou všetko pochopiť a rozanalyzovať. Telo nám tak často prinesie množstvo prekvapivých momentov, takže sa tu objavuje aj akási dynamika a hodiny nemajú kedy byť nudné. Vtedy pri tanci rozprávam málo, niekedy vôbec nie, študenti počúvajú moje a neskôr aj svoje telá.

Pomerne dôkladne sa venujem chrbtici, snažím sa objaviť všetky pohybové možnosti, ktoré v sebe skrýva. Venujem sa aj kĺbom a ich schopnostiam byť priechodné, bez napätia, aby mohli ľudské telo zmäkčiť a prepojiť jeho rôzne časti navzájom. S tým všetkým súvisia svaly, bez ktorých by sme sa hýbať nemohli, a preto učím seba a aj druhých ako ich používať správne a nie nadbytočne.

Učím ľudí ako si uvedomovať váhu tela a jeho jednotlivých častí, ktorú môžu uvoľňovať do zeme alebo do priestoru. Práve táto váha tela, to telo plné niečoho je motorom pre pohyb. Som fascinovaná špirálami a vlnami, ktoré naše telo tvoria a prechádzajú ním. Špirály a vlny sú viditeľnou, veľmi dynamickou súčasťou mojich hodín. Je to taka špirálna dynamika v tanci.

... A jsme u spirál. Myslím, že nejen mně se z nich někdy až točí hlava. Ale je príma to zažít.

Jednou na tréningu jsi říkala, že bys nemohla učit malé děti, že obdivuješ lidi, kteří to dělají, kterí to umí. Myšlíš, že to dnes není trochu jinak...?

Cítim, že je dosť veľký rozdiel učiť deti a učiť dospelých. Malé deti žijú v úplne inom svete ako my, a ja sa trochu obávam vstupovať doň s tým, s čím pracujem s dospelými. Ak by som sa raz na to odhodlala, musela by som príprave venovať dlhý čas, aby som našla spôsob ako ich neobmedzovať a nechať v nich to, čo je im prirodzené. I keď, paradoxne, s dospelými práve toto robím. A o to asi ide - dospelých ľudí v podstate učím navracať sa k tomu, čo vedeli ako deti. A to deti nepotrebujú. Deti vedia tancovať aj bez nás. Nepotrebujú ovládať svoje telo, nepotrebujú ani žiadnu techniku, aby tancovali. Oni tancujú. Ide o to, ako v nich povzbudiť túto schopnosť tak, aby v nej zotrvali a tvorivým spôsobom ju rozvíjali. Ani dnes sa necítim na to, aby som učila deti tancovať. Neučím to ani vlastnú dcéru, ona totiž tancovať vie . Alebo ju to učím? Tým, že chodí s nami na miesta kde učíme, pozoruje s čím pracujeme a ako to robíme, vníma prúd pohybu, počúva naše rozpravy o tanci, má bubon, na ktorý občas vyludzuje rôzne rytmy ..., to ju ovplyvňuje.


Zuno, moc ti děkuju za spolupráci.
Pam Pam 2007